Denník N

Poď sa pozrieť, budú strieľať Nemcov. Po vojne petržalský pluk zabil za tri hodiny 267 ľudí

Historik František Hýbl pri kovovom kríži s tŕňovou korunou, ktorý stojí na mieste hromadného hrobu. Foto – Deník N/Karolína Poláčková
Historik František Hýbl pri kovovom kríži s tŕňovou korunou, ktorý stojí na mieste hromadného hrobu. Foto – Deník N/Karolína Poláčková

„Čo sme mali robiť, keď sme im zabili rodičov?“ odvetil dôstojník Karol Pazúr na otázku, prečo nechal pri Přerove postrieľať aj batoľatá. O okolnostiach tragédie spred 74 rokov rozpráva historik František Hýbl.

Bola to najväčšia jednorazová povojnová masakra na území Československa. Počas troch hodín na Švédskom vale zomrelo 267 ľudí, hlavne žien a detí. A postrieľali ich československí vojaci, hovorí František Hýbl v rozhovore pre český Deník N.

Bývalý riaditeľ přerovského Múzea Komenského skúmaniu masakry venoval desiatky rokov svojej kariéry. Identifikoval tiež všetky obete, medzi ktorými boli karpatskí Nemci vracajúci sa po vojne späť na Slovensko. A to najmä ženy a deti, vrátane dojčiat.

Ako ste na túto tému narazili?

Moja svokra pochádzala z neďalekých Lověšíc a odtiaľ boli aj chlapi, ktorí museli kopať hrob. Tá mi o tom rozprávala. A potom vďaka Florianovi Zapletalovi, čo bol poradca guvernéra Podkarpatskej Rusi Grigorija Žatkoviča. Z jeho listu z roku 1962 som sa prvýkrát dozvedel o počtoch obetí.

Takže v Lověšiciach sa o masakre karpatských Nemcov hovorilo?

Nie, tam sa o tom mlčalo. Obete sa museli vyzliecť do spodnej bielizne, odovzdať peniaze a šperky. A ľudia z Lověšíc si tie šaty a topánky vzali a chodili v nich ďalších desať rokov. Miestnemu národnému výboru tiež ostali peniaze a cenné veci zhabané obetiam.

Niekoľko hodín chodil po okolí přerovskej stanice sprievod stoviek žien a detí, ktoré evidentne chceli vojaci zastreliť. Ľutovali miestni, že tomu nezabránili?

Keby miestni ľudia odmietli kopať hrob, vojaci by ich zastrelili. Ľutovali však deti. Vojenský prokurátor Anton Rašla, ktorý zažaloval hlavného vinníka Karola Pazúra, mi rozprával, že sa ho pýtal: „Prečo ste nezabili len mužov, prečo ste zabili tie deti? Veď tam boli šesť-, osemmesačné dojčatá v náručí matiek? Toto nebolo ani v Lidiciach!“ A Pazúr povedal: „Čo sme mali robiť, keď sme im zabili rodičov?“

Táto Pazúrova veta je veľmi známa, často sa objavuje v článkoch o masakre. Myslela som, že je to nejaký mýtus.

Je to v Rašlových pamätiach. Aj to, ako sa s Pazúrom stretol na oslavách dvadsiateho piateho výročia Slovenského národného povstania, a Pazúr mu podával ruku so slovami: „Čo bolo, to bolo.“

Takže Pazúr sa považoval za nevinného?

Nikdy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

2. svetová vojna

Rozhovory

Teraz najčítanejšie