Šufliarsky o vraždách na hranici: Som mladý, nestranný, ale zločin proti ľudskosti nevidím

Išlo o individuálne útoky proti konkrétnym poškodeným. Nemohli sme to posudzovať ako zločiny proti ľudskosti, hovorí námestník Generálnej prokuratúry pre trestný úsek.

Komunistický režim zabil na slovenskej hranici s Rakúskom minimálne 42 osôb, ktorých príbehy zadokumentoval Ústav pamäti národa. PETER ŠUFLIARSKY hovorí, že keby prišli všetci spolu a naraz, bol by to zločin proti ľudskosti. No oni chodili sami a tí, čo na streľbu, roztrhanie psami alebo elektrický prúd do drôtov dali pokyn, žijú dodnes a sú na slobode. A zrejme už aj zostanú.

Predstavitelia Ústavu pamäti národa hovoria, že slovenské justičné orgány nemajú vôľu vyšetriť vraždy na hraniciach za komunizmu. Je to o vôli?

To, či je nejaký skutok trestným činom, nemôže byť o vôli. Je to len o tom, aké máme právne možnosti. V minulosti bol na Generálnej prokuratúre vytvorený špecializovaný útvar, kde sa doručovali oznámenia ÚPN. Spravidla boli odstúpené buď na krajskú prokuratúru do Bratislavy alebo do Trnavy. Skutky, ktoré sa stali na hraniciach, nevykazovali znaky perzekúcie obyvateľstva v ponímaní zločinu proti ľudskosti. Išlo o individuálne útoky proti konkrétnym poškodeným. Nemohli sme to posudzovať ako zločiny proti ľudskosti tak, ako ich chápu medzinárodné normy alebo vnútroštátne zákony, ale len ako „obyčajné“ trestné činy, ktoré sú dnes už premlčané.

Prečo? ÚPN aj predstavitelia bruselskej platformy pamäti a svedomia tvrdia, že išlo o systematické vraždenie civilných osôb, ktoré bolo uskutočnené legislatívou, čo vražedný systém na hranici zaviedla. A že nešlo o legislatívu proti kriminálnikom, ale civilistom. Systém na hranici bol budovaný tak, aby nie, že zabránil úteku, ale rovno zabil.

Tvrdenie, že technické zariadenie malo slúžiť na systematické vraždenie, neobstojí. V rámci preverovania oznámení sme si vyžiadali aj podklady o tom, ako elektrické zátarasy fungovali. Bolo zistené, že boli trojpásmové a elektrický prúd bol pustený do strednej časti. Ten, kto sa k nej chcel prepracovať, musel prekonať prvú drôtenú zátarasu, kde bolo upozornenie, že koná v rozpore so zákonom a vstupuje do zakázaného pásma.

Ale upozornenie, že drôty sú pod smrteľnou elektrinou, tam nebolo. Civilisti o tom nemali ako vedieť, boli to utajované skutočnosti. Aj pracovníci ÚPN sa k viacerým rozkazom dostali až po revolúcii.

Rozkaz na elektrifikáciu drôtených zátarás bol vydaný z federálneho ministerstva národnej bezpečnosti, bola identifikovaná konkrétna osoba – hlavný veliteľ Pohraničnej stráže Ludvík H., ktorého v Českej republike aj obvinili a už zomrel. Vo vzťahu k prúdu sú skutky na Slovensku nestíhateľné. Nemohli sme stíhať veliteľovu rotu alebo kohokoľvek. Oni nerozhodli o tom, že v drôtoch bude elektrina.

Rozhodli o tom komunisti na čele štátu, z ktorých boli viacerí Slováci a stále žijú. Prečo si myslíte, že to nebol zločin proti ľudskosti?

To by musel byť komplot od najvyšších miest až po výkonné zložky. Už v čase rozhodovania by museli tieto osoby vedieť, že takto chcú perzekvovať ľudí, ktorí budú chcieť opustiť územie ČSSR. Nikto sa k tomu neprizná.

Vo chvíli, keď do drôtov pustili smrteľný počet voltov, ktorý nemohol zraňovať, iba zabíjať, museli vedieť, že tam niekto zomrie. To, že sa nepriznajú, predsa nie je dôvod ich nestíhať.

Trestnosť činu sa dá posudzovať len vtedy, ak sa nejaký skutok stane. Keď niekto spraví

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |