Denník N

Šufliarsky o vraždách na hranici: Som mladý, nestranný, ale zločin proti ľudskosti nevidím

Námestník generálneho prokurátora Peter Šufliarsky. Foto N – Tomáš Benedikovič
Námestník generálneho prokurátora Peter Šufliarsky. Foto N – Tomáš Benedikovič

Išlo o individuálne útoky proti konkrétnym poškodeným. Nemohli sme to posudzovať ako zločiny proti ľudskosti, hovorí námestník Generálnej prokuratúry pre trestný úsek.

Komunistický režim zabil na slovenskej hranici s Rakúskom minimálne 42 osôb, ktorých príbehy zadokumentoval Ústav pamäti národa. PETER ŠUFLIARSKY hovorí, že keby prišli všetci spolu a naraz, bol by to zločin proti ľudskosti. No oni chodili sami a tí, čo na streľbu, roztrhanie psami alebo elektrický prúd do drôtov dali pokyn, žijú dodnes a sú na slobode. A zrejme už aj zostanú.

Predstavitelia Ústavu pamäti národa hovoria, že slovenské justičné orgány nemajú vôľu vyšetriť vraždy na hraniciach za komunizmu. Je to o vôli?

To, či je nejaký skutok trestným činom, nemôže byť o vôli. Je to len o tom, aké máme právne možnosti. V minulosti bol na Generálnej prokuratúre vytvorený špecializovaný útvar, kde sa doručovali oznámenia ÚPN. Spravidla boli odstúpené buď na krajskú prokuratúru do Bratislavy alebo do Trnavy. Skutky, ktoré sa stali na hraniciach, nevykazovali znaky perzekúcie obyvateľstva v ponímaní zločinu proti ľudskosti. Išlo o individuálne útoky proti konkrétnym poškodeným. Nemohli sme to posudzovať ako zločiny proti ľudskosti tak, ako ich chápu medzinárodné normy alebo vnútroštátne zákony, ale len ako „obyčajné“ trestné činy, ktoré sú dnes už premlčané.

Prečo? ÚPN aj predstavitelia bruselskej platformy pamäti a svedomia tvrdia, že išlo o systematické vraždenie civilných osôb, ktoré bolo uskutočnené legislatívou, čo vražedný systém na hranici zaviedla. A že nešlo o legislatívu proti kriminálnikom, ale civilistom. Systém na hranici bol budovaný tak, aby nie, že zabránil úteku, ale rovno zabil.

Tvrdenie, že technické zariadenie malo slúžiť na systematické vraždenie, neobstojí. V rámci preverovania oznámení sme si vyžiadali aj podklady o tom, ako elektrické zátarasy fungovali. Bolo zistené, že boli trojpásmové a elektrický prúd bol pustený do strednej časti. Ten, kto sa k nej chcel prepracovať, musel prekonať prvú drôtenú zátarasu, kde bolo upozornenie, že koná v rozpore so zákonom a vstupuje do zakázaného pásma.

Ale upozornenie, že drôty sú pod smrteľnou elektrinou, tam nebolo. Civilisti o tom nemali ako vedieť, boli to utajované skutočnosti. Aj pracovníci ÚPN sa k viacerým rozkazom dostali až po revolúcii.

Rozkaz na elektrifikáciu drôtených zátarás bol vydaný z federálneho ministerstva národnej bezpečnosti, bola identifikovaná konkrétna osoba – hlavný veliteľ Pohraničnej stráže Ludvík H., ktorého v Českej republike aj obvinili a už zomrel. Vo vzťahu k prúdu sú skutky na Slovensku nestíhateľné. Nemohli sme stíhať veliteľovu rotu alebo kohokoľvek. Oni nerozhodli o tom, že v drôtoch bude elektrina.

Rozhodli o tom komunisti na čele štátu, z ktorých boli viacerí Slováci a stále žijú. Prečo si myslíte, že to nebol zločin proti ľudskosti?

To by musel byť komplot od najvyšších miest až po výkonné zložky. Už v čase rozhodovania by museli tieto osoby vedieť, že takto chcú perzekvovať ľudí, ktorí budú chcieť opustiť územie ČSSR. Nikto sa k tomu neprizná.

Vo chvíli, keď do drôtov pustili smrteľný počet voltov, ktorý nemohol zraňovať, iba zabíjať, museli vedieť, že tam niekto zomrie. To, že sa nepriznajú, predsa nie je dôvod ich nestíhať.

Trestnosť činu sa dá posudzovať len vtedy, ak sa nejaký skutok stane. Keď niekto spraví ochranu hranice s tým, že do budúcna môže dôjsť k jej nelegálnemu prekročeniu, čo bol tiež trestný čin, a konkrétna osoba sa tam zabije, tak nemôžeme povedať, že ten, kto o tom rozhodol, plánoval perzekúciu, čo je podstata zločinu proti ľudskosti.

Čo by bol podľa vás zločin proti ľudskosti?

Keby boli v určitom čase a na určitom území použité represívne opatrenia proti skupine obyvateľov – desiatim, dvadsiatim. Tak, ako to bolo napríklad počas druhej svetovej vojny, keď prišli gardisti do nejakej obce, jej obyvateľov podozrievali, že spolupracujú s partizánmi, a vystrieľali ich alebo vypálili obec. V takomto prípade obete niečo spájalo. Tých, čo utekali cez hranice, spájalo len to, že chceli opustiť územie, ale ich pohnútky boli individuálne. Jeden si možno myslel, že na „západe“ bude lepšie, druhý sa mohol cítiť ohrozený. Nemali spoločného menovateľa.

Utekali z komunistického režimu do slobodnej krajiny.

Každý z nich sa rozhodol individuálne, neboli zorganizovaní, nekoordinovali svoje kroky. Medzi jednotlivými obeťami ťažko nájsť priamu alebo nepriamu súvislosť. Že ich spájal motív, ktorý nazývame snaha o slobodu, je málo na to, aby to bol zločin proti ľudskosti. Keby sa napríklad zorganizovala celá obec, jej obyvatelia by prišli na hranicu, boli by pohryzení psami, zastrelení, v takom prípade by to bol zločin proti ľudskosti.

Mŕtvych na hraniciach boli desiatky. Len preto, že sa nezorganizovali, to nie je zločin proti ľudskosti?

Tento rozdiel nerobíme my, ale zákon. Jeden prípad sa napríklad týkal poľského letca, ktorý chcel hranicu ilegálne preletieť a bol zostrelený. Na to, aby to bol zločin proti ľudskosti, by sme museli dokázať, že táto osoba tu bola predtým prenasledovaná a perzekvovaná.

Nie je prenasledovanie už len to, že vám nejaký štát bezdôvodne nedovolí opustiť jeho územie?

Podľa takejto definície by sme čokoľvek, čo sa vtedy stalo, museli definovať ako zločin proti ľudskosti. Bol by to strašne extenzívny výklad. Na to, aby sme niekoho mohli postaviť pred súd za vraždu a zločin proti ľudskosti pri takto definovanom skutku, museli by sme mať inú dôkaznú situáciu a inak preukázaný úmysel. Na použitie zbrane alebo psa boli predpisy. Nechápte to tak, že tieto skutky obhajujem, ale neviem si predstaviť, ako by sme na súde dokazovali, že ten 20-ročný chlapec, ktorý bol na vojne a ktorému hrozila „basa“ za to, že nepoužije zbraň, ak uteká narušiteľ, že spáchal zločin proti ľudskosti.

Aj dozorcovia v koncentrákoch mali nejaké povinnosti, ktoré vraj museli plniť, a Nemecko ich odsúdilo. A tiež išlo o smrť. Je v poriadku, že pohraničník pustil na utekajúceho psov a že mu neposkytol okamžite prvú pomoc?

Určite nie, ani nič také netvrdíme, iba hovoríme, že to nie je zločin proti ľudskosti. Nemôžeme porovnávať koncentračné tábory s týmito prípadmi. Už len samotný transport do tábora bola perzekúcia. Tu nemáme ani jeden dôkaz, že vraždy na hraniciach boli spáchané ako zločiny proti ľudskosti. Ak by sme to chápali tak, ako vy, kto niekedy zobral na zodpovednosť vládnych predstaviteľov?

Veď o tom je teraz aj výzva z Bruselu, aby boli práve títo funkcionári stíhaní a potrestaní.

Zločin proti ľudskosti sa nikdy nemôže chápať ako zločin, ktorý by mal základ v systéme spravovania vecí verejných alebo štátu. Zločin proti ľudskosti sa musí vzťahovať na konkrétny prípad. Rozumiem tomu, čo chcete povedať, že forma vlády, ktorá tu bola, bola od počiatku postavená na princípe zločineckého systému riadenia štátu, a teda aj jeho príslušníci sú potencionálnymi páchateľmi zločinov proti ľudskosti. Ale takto chápať sa to nedá, pretože u nás je individualizácia trestnej zodpovednosti, a nie kolektívna vina. Koho z osôb, ktoré boli súčasťou štátu, budeme brať na zodpovednosť?

Colotku, Jakeša. ÚPN povedal, že vám dal dokumenty o tom, ako o hraniciach komunisti jednali a boli o systéme ochrany informovaní.

Vláda je kolektívny orgán. Máme stíhať každého člena vlády, ktorý o tom hlasoval? Ústav pamäti národa urobil veľmi dobrú prácu, že tie informácie vyselektoval a postúpil nám ich. My sme začali konať. Ani jednu vec sme len tak neodmietli.

Platforma európskej pamäti a svedomia dáva za príklad Nemecko, kde viacerých funkcionárov pohraničnej stráže odsúdili, a keď sa títo funkcionári obrátili na Európsky súd pre ľudské práva, ten ich sťažnosti odmietol a súhlasil s tým, že išlo o zločiny proti ľudskosti.

Každý štát má svoj právny systém. Môžeme vychádzať len zo zákonov, ktoré platia na území Slovenska.

Rokovali ste o tom niekedy s nejakými politikmi?

Vôbec nie. Ako trestný námestník som už rokoval s novým vedením Ústavu pamäti národa a chceme spolupracovať.

Nevidíte ako nový funkcionár prokuratúry dôvod to prehodnotiť?

Museli by vyjsť najavo nové skutočnosti.

A keby ste prehodnotili doterajší právny názor, že nejde o zločiny proti ľudskosti?

Keby som taký právny názor mal, môžem dať pokyn prekvalifikovať trestný čin, ale koho by som vypočúval? Z daných ľudí žije už len minimum. Možno by sme sa dostali do dôkaznej núdze.

Nevyvoláva tento postoj nedôveru verejnosti voči justícii? V minulosti sa stali zločiny a demokratický štát sa vzdal ambície ich potrestať.

My sme sa pokúsili. U nás je vôľa, len čo v archíve ÚPN budú objavené nové skutočnosti, majú nám ich oznámiť. My nič neobhajujeme, v čase, keď sa tieto veci diali, sme ešte neboli na svete. Sme vekom takí mladí prokurátori, že máme k danému obdobiu nezávislý a nestranný postoj. Nevnímame to tak, ako starší kolegovia, príbuzní alebo obyvatelia.

Stanovisko ÚPN z minulého týždňa hovorí, že je pre nich nepochopiteľné, že orgány činné v trestnom konaní demokratického štátu obhajujú tajné podzákonné normy, ktorými sa riadili bezpečnostné zložky totalitného režimu. Hovoria, že vám dali tisíce strán dôkazov, ale, žiaľ, zo strany slovenskej justície nebola vôľa na trestnoprávne vyrovnanie sa s minulosťou.

Prečo to nepovedali, keď tu sedeli pred pár mesiacmi? Dohodli sme sa, že budeme spolupracovať. V mojej prítomnosti takéto vyjadrenie neodznelo.

Ďalšie ich vyjadrenie je, že zločiny na hraniciach treba vnímať ako zločiny proti ľudskosti, ktoré sú zo svojej podstaty nepremlčateľné. Šanca na potrestanie týchto páchateľov existuje. Prečo napríklad nenecháte súd, aby posúdil, či ide, alebo nejde o zločin proti ľudskosti?

Lebo aj na podanie obžaloby musíme mať dostatok dôkazov. Ani v jednej veci neboli dôkazy také, ktoré by odôvodňovali podanie obžaloby. Muselo by ísť o útok na skupinu obyvateľstva alebo väčšiu komunitu identifikovateľnú politicky, rasovo, etnicky alebo kultúrne. Prijať taký výklad, že každý, kto sa pokúsil opustiť československú republiku, je automaticky členom nejakej skupiny a že je to perzekúcia, je nemožné. Podať na niekoho obžalobu je vážny akt. Robiť to len preto, aby sme získali právny názor súdu, je nepredstaviteľné.

Teraz najčítanejšie