Chovateľ huculov: Deti už bez WiFi nejdú ani do tábora v prírode
Huculy boli kedysi divoké kone, ale dnes by už bez človeka neprežili, hovorí najznámejší chovateľ tohto plemena Milan Gonda.
Milan Gonda pochádza zo Sihly v Slovenskom Rudohorí. Je najznámejším chovateľom plemena huculov, ktoré sú potomkom divokého koňa tarpana. Spal s nimi na lúke, rodil s nimi. A hovorí, že lepšie rozumie koňom ako ľuďom.
Na jednej strane ste sa izolovali od sveta, nemáte televízor, nesledujete médiá, žijete v tichu najvyššie položenej obce na Slovensku. A na druhej strane neviete, kde vám hlava stojí?
Teraz áno. Dlhé roky sme žili s priateľkou v slameno-hlinenom dome, nedávno sme ale kúpili v Drábsku murovaný. Je toho na nás dosť. Máme s priateľkou štyridsať koní. Sú vonku, aj v zime pri mínus tridsať. Nech je akokoľvek, musím ich ráno a večer nakŕmiť. A vždy sme robili „pololegálne“ tábory, na ktorých sa deti učia jazdiť na koňoch.
Prečo pololegálne?
Boli vo veľmi skromných podmienkach. Ale začali chodiť rodičia s deťmi, ktorí žiadajú vyšší štandard, luxus. Dnešné deti už na latrínu nechcú chodiť.
Menia sa deti?
A ako! Mám pocit, že posledných desať rokov výrazne. Nič ich nezaujíma. Sadnete si s nimi k ohňu a skúšate hrať na gitare pre nás starších krásne pesničky. Ich slová môžu byť akékoľvek pekné, vôbec ich neoslovujú – deti si vytiahnu mobily, každý si pustí svoju hudbu.
Viete, čo by ste tu mali mať?
WiFi?
Naopak, rušičku signálu, aby sa deti museli venovať iba prírode.
Vlani sme sa o to pokúsili. Stopli sme tu WiFi, ktoré sme tu na žiadosť detí aj pre potreby nášho Hucul klubu predtým zaviedli. A namiesto toho, aby sa tešili, boli mrzuté. Volali rodičom, aby im kúpili dáta navyše. A tí im vyhoveli. Takže sme z toho všetkého zmätení. Deti už bez WiFi ani nedokážu žiť.
Ak jazdia na koni, aj vtedy majú v ruke mobil?
Poviem jeden veselý príklad, nie o mobiloch. Neverili by ste, koľko si na tábor do odľahlého kúta prírody nosia dievčatá od 15 do 17 rokov šminiek.
Čo vás priviedlo k záujmu o chov koní?
Môj starý otec mal pri Rimavskej Sobote kone. Často o tom rozprával a tie príbehy mi utkveli v pamäti. Žil som desať rokov v Bratislave, odkiaľ som chcel vždy odísť do prírody. Prišiel som sem, zatúlal som sa sem z hlavnej cesty. Nikdy predtým som tu nebol. Miesto ma očarilo, založil som občianske združenie Vrchárik. Chcel som