Denník N

Danko roztrhal deklaráciu ústavných činiteľov, než na nej uschol atrament

Foto - tasr
Foto – tasr

Pozvanie Lukašenka je Dankov osobný útok na inštitúciu prezidenta, na jeho kompetencie a vážnosť.

Je fascinujúce pozorovať človeka, ktorý si najprv užije chvíle mediálnej pozornosti a slávy, ktoré tak lahodia jeho duši, a následne dá svetu jasne na vedomie, že celý čas len šaškoval. V prípade Andreja Danka si môže pozorovateľ podľa svojej skúsenosti či nátury vybrať medzi dvomi možnosťami.

Urobil to šéf SNS zámerne, že podpísal deklaráciu troch najvyšších ústavných činiteľov, aby z nej vzápätí urobil zdrap papiera? Alebo nechtiac, lebo vo svojej prostote úprimne nechápe, že pozvanie bieloruského diktátora Alexandra Lukašenka skutočne nejde dohromady s tým, čo v deklarácii podpísal a najmä po podpise hovoril?

A nejde len o to, že si diktátorov domov nepozývame, neobhajujeme ich režim, neskladáme im servilné poklony. A že priatelenie sa s Lukašenkom určite nepatrí k prejavom orientácie Slovenska na EÚ a NATO, ktorú Danko po podpise deklarácie označil za jedinú možnú alternatívu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Andrej Danko

Zuzana Čaputová