Denník N

Odomykáme: Zachraňovanie sveta je skvelý spôsob, ako sa nezblázniť z jeho nastávajúcej skazy

Fotografia Búrka nad Bondi Beach získala prvé miesto v kategórii Príroda na World Press Photo 2015. Zdroj – Rohan Kelly/Daily Telegraph, World Press Photo, TASR/AP
Fotografia Búrka nad Bondi Beach získala prvé miesto v kategórii Príroda na World Press Photo 2015. Zdroj – Rohan Kelly/Daily Telegraph, World Press Photo, TASR/AP

Keď vystúpite z auta a začnete žiť skromnejšie, pomôžete svojej hlave, nadchnete svojich susedov, usmerníte politikov a vedcom dáte čas niečo vymyslieť.

Ak nebola chémia vaším obľúbeným predmetom, môžu vám nasledujúce dva prepočty trochu zamotať hlavu. Oba sa však týkajú CO2, oxidu uhličitého, ktorý sa stal v posledných rokoch takým známym, že si jeho meno pamätajú už aj ľudia, čo chémiu nenávideli.

Pri prvom prepočte si predstavte nejaké priemerné osobné auto, možno vaše vlastné alebo susedovo, či hocijaké iné, čo žerie benzín alebo naftu a vozí vás, vášho suseda alebo niekoho iného do práce desať kilometrov tam a desať kilometrov späť.

Toto priemerné osobné auto minie na 20-kilometrovú cestu približne 1,5 litra benzínu, prípadne nafty.

Keby ste 1,5 litra benzínu naliali do nádoby a položili na váhu, ručička by ukázala približne 1,1 kilogramu.

A teraz otázka: Keď palivo, ktoré ste minuli, váži 1,1 kilogramu, koľko váži CO2, ktoré vyrobí vaše auto počas cesty do práce a späť?

Ak vám sedliacky rozum napovedá, že to bude menej ako 1,1 kilogramu, pretože taká je predsa hmotnosť paliva, z ktorého ešte auto spaľovalo energiu, nepočúvajte ho. Sedliacky rozum je dobrý pre Donalda Trumpa a Miloša Zemana, ale na chémiu, fyziku a ekológiu je krátky.

Správna odpoveď je, že CO2, ktoré auto vyprodukovalo z 1,1 kilogramu benzínu, váži až 2,7 kilogramu. Inak povedané, splodiny, ktoré vyjdú z auta, sú dvaapolkrát ťažšie ako palivo, ktoré doň vojde.

Ako je to možné? Napovie vzorec: pri spaľovaní benzínu sa k jednému atómu uhlíka pripojili dva atómy kyslíka, až vznikol oxid uhličitý: CO2. A ten je takmer štyrikrát ťažší ako samotný uhlík, ktorý tvorí podstatu paliva vo vašom aute.

Ak sa vám to vidí ako chemická zrada na životnom prostredí, tak druhý prepočet vás v tom len utvrdí: porovnáme tie isté veci – palivo a splodiny, nie však podľa hmotnosti, ale podľa objemu. Už vieme, že auto spotrebuje na dvadsať kilometrov približne pol druha litra benzínu, čo si ľahko predstavíme ako jednu bežnú PET fľašu od minerálky. Keby ste však chceli zachytiť všetok CO2, ktorý vyjde z výfuku, potrebovali by ste takých fliaš takmer tisíc. To je už ako detský záhradný bazén.

Tento text je súčasťou nového magazínu Denníka N o klimatickej zmene. Magazín bude v novinových stánkoch od pondelka 1. júla. Členovia Klubu Denníka N ho dostanú poštou.

Zmysel týchto prepočtov je jednoduchý: ukázali sme si, že stačí, aby jedno auto odviezlo svojho majiteľa do práce a späť, a výsledkom je menší bazén plný plynu, ktorý môže podľa vedcov vyhubiť v nasledujúcich desaťročiach a storočiach život na planéte Zem.

Odporúčam však zvoliť si opačný, optimistickejší pohľad na vec: na to, aby ste nevyrobili jeden menší oblak CO2, stačí, aby ste zajtra nešli do práce autom.

Práve pohľad na to, aké sú možnosti jednotlivca v boji s klimatickou krízou, je zmyslom nasledujúceho textu.

Je to veľké

Vonkoncom však v tomto texte nehľadajte ubezpečenie, že keď vy a vaše okolie urobíte v boji s klimatickou krízou také a také kroky, svet bude zachránený. Čím viac sledujete, čo hovoria vedci, tým jasnejšie vám musí byť, že vyhliadky ľudstva sú skôr neisté než nádejné.

Ak by sme aj všetci ušetrili obláčik CO2 zo svojho auta hneď od zajtrajška, rozbehnutý kolos klimatickej zmeny si to ani nevšimne, pretože spaľovanie uhlíka pohýna nielen autá, ale aj celú našu civilizáciu. Či už hádžete polienka do kozuba vo svojej chalupe alebo sedíte za počítačom vyrobeným v čínskej fabrike napojenej na uhoľnú elektráreň, stále spaľujete uhlík a vytvárate CO2.

Uhlík je základom tela človeka i tela ostatných živočíchov a rastlín, ibaže len človek prišiel na to, že uhlík z iných mŕtvych stvorení – či už je to drevo, alebo uhlie, ropa či plyn – je fantastickým zdrojom tepla a energie.

A tak sme začali uhlík páliť, najprv len v jaskyniach a v malom, lenže posledných dvesto rokov už to bolo vo veľkom. S každým rokom ho všetci spolu – my bohatší viac, chudobní zase menej – vypúšťame do atmosféry toľko, že nemá zmysel merať to v jednotkách hmotnosti či objemu. Množstvo CO2 sa vyjadruje podľa jeho podielu v atmosfére – hovoríme síce o milióntinách, problémom je však skleníkový charakter tohto plynu. V čase písania tejto pasáže bolo 414 častíc CO2 na milión častíc vzduchu (teda 414 ppm) a je takmer isté, že takto o rok to bude 416 alebo 417 CO2 ppm, pretože v posledných rokoch ho pribúda nebývalým tempom.

Vďaka vedeckým meraniam vieme, že odkedy chodil po planéte homo sapiens a jeho predkovia z radu primátov, kolísala hodnota CO2 medzi 150 a 300 ppm. A ak majú vedci pravdu, tak by sme si mali postrážiť hranicu 450 ppm, pretože za ňou už sa stane „skleník“ nad planétou takým hrubým, že sa nezadržateľne rozbehnú ďalšie nezvratné zmeny – bude sa otepľovať, začne sa uvoľňovať metán zo sibírskeho permafrostu – s dvadsaťnásobne väčším skleníkovým efektom, teplota preto bude stúpať ešte rýchlejšie, vplyvom tepla sa zvýšia hladiny morí, voda v nich bude tiež teplejšia a okrem toho aj kyslejšia, čo bude zabíjať morský planktón, ktorý dáva planéte kyslík, súš zase bude čoraz suchšia, začnú mať problém stromy, ktoré nám spolu s oceánmi pomáhali až doteraz držať CO2 pod kontrolou. Tak opisujú vedci špirálu, na konci ktorej už nemusí prežiť ani druh homo sapiens.

Víťazná fotografia World Press Photo 2015 v kategórii Každodenný život z čínskeho mesta Šan-si. Foto – Kevin Frayer/Getty Images, World Press Photo, TASR/AP

Zachráňte svoju hlavu

Zdá sa vám táto hrozba príliš veľká a vaše možnosti bojovať s ňou príliš malé? Kladiete si otázku, či má vôbec zmysel snažiť sa zmenšovať svoju vlastnú „uhlíkovú stopu“, odopierať si nesebecky vlastné pohodlie a komfort, keď je efekt takmer nulový?

Napriek všetkej skepse to má zmysel hneď z niekoľkých dôvodov a prvý z nich je výlučne sebecký – pomôžete tým svojej hlave.

Už viac ako desať rokov sa dajú vplyvy klimatickej zmeny pozorovať nielen na prírode, ale aj na ľudskej psychike. Psychológovia zistili, že klimatická hrozba sa stala novým zdrojom úzkosti. Dokonca už existujú prví terapeuti, ktorí sa špecializujú na klimatickú úzkosť.

Veď takmer denne môžete čítať a sledovať správy o tom, ako niekde vymierajú motýle, inde žaby, netopiere alebo koraly, že o pár rokov prídu hurikány aj tam, kde doteraz neboli, že sa zo zatopených území vydajú na cesty milióny migrantov, že nebude dosť jedla pre celú planétu a že vaše deti sa už rozhodne nebudú mať tak dobre, ako ste sa mali vy.

Je ťažké necítiť výčitky svedomia za svoj životný štýl, strach z toho, čo príde, hnev, že sa proti tomu takmer nič nerobí, a frustráciu, že proti tomu aj tak nič nezmôžete. A práve proti tejto „ekoúzkosti“ pomáha podľa psychológov aktivita.

Keď pôjdete do práce na bicykli alebo pešo, ušetríte CO2 a súčasne znížite stres a zlepšíte svoje kognitívne schopnosti už len preto, že sa hýbete. Transport hromadnou dopravou zase utužuje pocit spolupatričnosti, sadením rastlín alebo stromov v záhradke alebo na balkóne vytvárate zelené prostredie, ktoré znižuje hladinu stresu.

Ja mávam napríklad malý pocit víťazstva pri každom daždi, pretože som na jar vykopal na svojom pozemku kanály, položil drenážnu rúru a odviedol dažďovú vodu zo strechy namiesto na ulicu, kde sa nevyužitá stratí, na pozemok. Niektorí to robia vybudovaním dažďovej záhrady, v ktorej im rastú pekné rastliny, ja som uprednostnil postupné vpíjanie sa vody do zeme. Je len otázkou času, kým to začnú robiť vo veľkom aj mestá, pretože dnešné odvádzanie dažďovej vody do kanálov namiesto do zeme začne byť v suchých rokoch neudržateľné.

Ale dobrý pocit, ktorý dokáže zahnať úzkosť, si môžete vyvolať napríklad aj zachraňovaním včiel. Vôbec nemusíte budovať úle, kupovať medomety a študovať včelárinu, môžete sa zamerať na včely samotárky alebo aj na úplne iné druhy hmyzu, ktorým stačí na bývanie dutina v dreve. Na taký hmyzí hotel, čo je vlastne len menšia či väčšia štruktúra z prederaveného dreva a hrubej trávy, nepotrebujete mať ani záhradu, stačí vám balkón. K záchrane hmyzích opeľovačov, ktorým tiež hrozí vyhynutie, tým prispejete takmer zanedbateľnou troškou, ale keď budete počuť to bzučanie a vidieť tie nálety, budete mať pocit, akoby ste zachránili svet.

A ak máte obavu z hmyzu, môžete sa sústrediť na rastliny. Maliar Andrej Dúbravský venoval celú svoju záhradu hmyzu. Kým zasadí či zaseje nejakú rastlinu, zistí si, či to nie je nepôvodný druh a či z nej má hmyz nejaký účinok. Vy sa nemusíte vzdať celého svojho trávnika, stačí aj pár štvorcových metrov po okrajoch na to, aby ste potešili prírodu a zlepšili si náladu sužovanú klimatickou krízou.

Maliar Andrej Dúbravský vo svojej záhrade. Foto – archív A. D.

Milión drobností zachráni svet

Je možné, že keď sa už rozhodnete niečo robiť – triediť odpad, nekosiť trávu, nekupovať plasty, kompostovať alebo chodiť do práce na bicykli, tak okrem blahodarného vplyvu na svoje vlastné prežívanie sa stanete príkladom pre niekoho ďalšieho.

Ako môže vyzerať vplyv jednotlivca, som si naposledy uvedomil v rade k pokladnici v obchodnom dome Lidl: Práve sa blížila matka s dvomi synmi v predškolskom veku, oblečenými vo futbalových dresoch, keď starší zo synov žiadostivo upozorňoval mamu na fľašu s malinovkou, okolo ktorej práve prechádzali. „Nie, nebudeme kupovať zbytočné plasty,“ odpovedala mu pokojne mama.

Už som videl tisíckrát rodičov odmietnuť podobné prosby svojich detí, ale vtedy som prvýkrát počul zdôvodnenie plastovým odpadom. Jej syn viac ani nemukol.

Že jedna matka a jedna nekúpená plastová fľaša nezachránia svet? Samozrejme, ale prečo potom iné obchodné domy prestávajú predávať veci v plastoch?

Sieť obchodov DM drogerie markt začala s predajom produktov v plniacich staniciach, napríklad tekutých pracích prostriedkov, do vopred kúpených nádob na opakované použitie. Kaufland sa zase rozhodol nebaliť uhorky do plastových fólií, aby ročne ušetril 15 ton plastu. A napokon aj Lidl už oznámil, že do konca roka 2019 vyradí viaceré plastové produkty.

DM, Lidl ani Kaufland k tomu neprinútil žiaden zákon, žiadna inšpekcia životného prostredia ani smernica Európskej únie. Počúvajú svojich zákazníkov, medzi ktorými je stále viac matiek, čo nechcú kupovať zbytočné plasty a sú v budúcnosti ochotné vzdať sa pohodlného nakupovania či dokonca pár drobných.

Aj politika nekosenia trávnikov môže byť zdravo nákazlivá. Keď prestanete kosiť časť svojho trávnika, čo je inak jedno z najpohodlnejších ekologických opatrení, aké vôbec existujú, a spravia to na vašej ulici ešte dvaja-traja susedia, prípadne sa tak rozhodnú vo vedľajšom činžiaku, tak sa pohľad na nepokosenú trávu začne stávať „bežným“ a obyvatelia miest a dedín prestanú podnikať hromadné útoky na magistráty zakaždým, keď porast presiahne výšku členkov.

Isteže, časť nepokoseného trávnika nezachráni svet, ale má to okamžitý efekt na hmyziu populáciu v okolí, ktorá zrazu získa nielen nektár či semená, ale aj životný priestor na rozmnožovanie.

Žiaľ, stav vedeckého bádania nevyzerá na to, že bude stačiť jedno opatrenie, ktoré spasí planétu, skôr to bude boj zložený z veľkého množstva drobností – akými sú napríklad nekosenie trávy, nakupovanie oblečenia v secondhande, kompostovanie a separovanie alebo nepoužívanie plastových tašiek.

Fotografia korytnačky uväznenej v odpade získala v roku 2017 1. miesto World Press Photo v kategórii Príroda. Foto – Francis Perez/World Press Photo, TASR/AP

Vymieranie starých politikov

Sú príklady, keď naoko bezvýznamný jednotlivec dosiahne veľa bez toho, aby vôbec vstal od počítača. Keď si vlani a predvlani pridávali ľudia na svojom facebookovom účte nálepku „My sme les“, tak z kampane malej skupiny ľudí urobili natoľko masovú záležitosť, že si ju všimla aj Európska komisia, keď Slovensku vyčítala hromadný výrub lesov.

Ľudia ako Erik Baláž alebo Juraj Lukáč dokázali aj bez podpory školského systému – len s pomocou fanúšikov –vymazať za pár mesiacov z hláv tisícok ľudí lesníkmi indoktrinovanú predstavu, že les má vyzerať ako smreková plantáž. Vďaka nim a heslu združenia Vlk „Nič“, ktoré vysvetľovalo zmysel a dôležitosť bezzásahového režimu v lesoch, to majú dnes lesníci a aj developeri oveľa ťažšie ako pred rokmi. Časy beztrestného rúbania sa im navždy skončili.

Environmentálnym postojom sa však môže výrazne dariť aj bez konkrétnych kampaní. Na Slovensku nech sú príkladom posledné európske voľby. Víťazne z nich vyšla koalícia PS/Spolu s počtom štyroch európskych poslancov, pričom dvaja z nich sú ekológovia.

Druhým slovenským príkladom je Zuzana Čaputová, ktorá pri preberaní prezidentského úradu vsunula do svojej inauguračnej reči environmentálne posolstvo, a vôbec nie iba ako formálnu a povinnú pasáž. Prezidentka využila obrovskú pozornosť, aká sa inaugurácii ušla, aby pripomenula, že čelíme dramatickej hrozbe, a ak sme skutoční vlastenci, tak sa pokúsime zmeniť prístup k prírode aspoň doma, na Slovensku.

Inak je však záujem politikov na Slovensku o záležitosti prírody skôr výnimočný a účelový. V programoch parlamentných strán sa buď nevyskytuje vôbec, alebo len preto, aby sa nepovedalo. Výsledok sa prejavuje na všetkých úrovniach vládnutia, od riadenia ministerstiev až po medzinárodnú reprezentáciu krajiny. Slovensko má jeden z najhorších národných energetických plánov, kúri uhlím, strieka nebezpečnými pesticídmi, je na konci rebríčka nakladania s odpadom a lídrom v rúbaní vlastných lesov.

Najbližšie budeme môcť sledovať politický záujem o ekológiu – a rozhodovať sa podľa neho už o pár mesiacov, keď sa rozbehne kampaň k parlamentným voľbám. Je možné, že keď si stratégovia politických strán doteraz nemali čas študovať texty o klíme, tak ich naštartuje aspoň pohľad na úspech zelených strán naprieč Európou. Zelení získali v Európskom parlamente takmer desať percent kresiel, v Nemecku vedú zelení prieskumy popularity a už aj pápež František volá po radikálnej energetickej transformácii. Politici, ktorí si dovolia v tejto nálade zosmiešňovať švédsku aktivistku Gretu Thunbergovú len pre jej nízky vek alebo posudzovať klimatickú zmenu „zdravým sedliackym rozumom“, sa stanú súčasťou šiesteho veľkého vymierania druhov.

Švédka Greta Thunbergová sa stala v roku 2019 tvárou globálneho hnutia mladých ľudí, ktorí žiadajú vlády, aby v boji s klimatickou zmenou začali konať. Foto – TASR/AP

Radšej my teraz ako veľký brat potom

Jedna z úplne prvých publikácií, ktoré predpovedali kolaps civilizácie na základe odhadu vývoja populácie, spotreby zdrojov a znečistenia, vyšla pred päťdesiatimi rokmi a jej autormi boli ľudia z rešpektovaného Massachusettského technologického inštitútu (MIT). Publikácia Limity rastu, jeden z prvých významných počinov Rímskeho klubu, sa odvtedy stala jednou z najspochybňovanejších v histórii, no nijako to nezabrzdilo prílev stále nových a presnejších informácií o tom, že moderný spôsob civilizácie je pre planétu neudržateľný. Mnohé z nich naznačovali aj riešenia, medzi nimi hlavne zníženie tvorby CO2.

Nedá sa povedať, že by politickí lídri tieto varovania úplne ignorovali. Od roku 1992 sa s prestávkami stretávali v Riu de Janeiro, v Kjótó, v Kodani či v Paríži, dohadovali sa na globálnych klimatických plánoch, niektoré z nich sčasti plnili, iné nie. Politici sa síce stretávali, ale čo sa týka CO2, jeho množstvo v atmosfére rástlo rok čo rok, zároveň s tým stúpala globálna teplota a počty druhov, ktoré vedci vyhlásili za ohrozené či vyhynuté.

A teraz sa na chvíľu pokúste vžiť do kože biológa, ekológa či filozofa, ktorý už pred dvadsiatimi rokmi varoval, čo sa stane, a po dvadsiatich rokoch si pozerá graf vývoja CO2 v atmosfére a číta správy o klimatickej kríze. Je ľudsky celkom pochopiteľné, keď sa niektorí z takýchto vedcov cítia nevypočutí, sklamaní a zradení. Niektorí z nich dokonca celkom vážne hovoria, že demokracia, liberalizmus a kapitalizmus zlyhali v boji s klimatickou krízou.

Napríklad bývalý generálny sekretár Rímskeho klubu Graeme Maxton otvorene volá po trestaní šéfov veľkých firiem a bánk za to, že podporujú súčasný systém, volá po štátnej kontrole médií a vyvlastnení bohatstva, chce kompletne nahradiť súčasný ekonomický systém.

Podobné apokalyptické hlasy už počuť aj na Slovensku, a je možné, že ich bude čoraz viac. Nenechajte sa nimi pomýliť a nepomáhajte k tomu, aby o spoločenskom zriadení či o slobode ľudí rozhodovala niečia frustrácia.

To však neznamená, že nemáte načúvať hlasom, ktoré nabádajú, aby ste sa pripravili na skromnejšie časy. Keď hovoria, že nestačí vymeniť žiarovku za úspornú žiarivku, ale že by ste mali hlavne prestať plytvať zdrojmi planéty, môžete sa aspoň zamyslieť, ako sa to týka vás. Je zrejme prijateľnejšie dnes obmedziť lietanie na dovolenky a každodennú jazdu do práce vo svojom prázdnom SUV než mať zajtra na úrade vlády diktátora, ktorý v mene klimatickej hrozby zhabe autá a zakáže dovolenky.

Čakanie na zázrak

Kto chce, môže sa utešovať, že ľudstvo už prežilo nespočetne veľa proroctiev o konci sveta a globálne otepľovanie aj s vymieraním druhov je len ďalším strašením. Problém je, že toto strašenie hovorí nielen to, čo sa stane, ale aj to, ako k tomu dôjde, a napĺňanie týchto scenárov sa dá sledovať online a takmer naživo: napokon hodnota CO2 v atmosfére, globálna teplota, topenie ľadovcov, okysľovanie morí či vysychanie pôdy sú merateľné veličiny a pozorovateľné javy.

Okrem toho pred klimatickou krízou varuje už toľko vedcov, že aj keby sme polovicu z nich vyhlásili za bláznov alebo nekompetentných, tak stále zostane veľmi veľa takých, ktorých nemáme ako spochybniť.

Časť ľudí sa zase stavia k vedcom úplne opačne, keď slepo veria, že má ľudstvo v podobe klimatickej zmeny pred sebou prekážku, ktorú práve vďaka vedcom, ako už veľakrát v minulosti, opäť prekoná.

Polovica z nich verí v energetickú revolúciu, teda že prestavíme svet závislý od uhlíka v podobe ropy na nejaký iný model. Vývoj elektrických automobilov, efektívnejších slnečných kolektorov a obnoviteľných zdrojov je však príliš pomalý, než aby mohol ľudstvu naozaj pomôcť zabrzdiť pribúdanie CO2 v atmosfére na dve percentá ročne, čo je podľa vedcov jediná šanca, ako v najbližších 12 rokoch zastaviť naštartovanie smrteľnej klimatickej špirály.

Druhá polovica sa spolieha na vedecký zázrak v podobe skladovania CO2 mimo atmosféry, napríklad v zemi alebo pod morským dnom, či dokonca na chemické odbúravanie CO2.

Je v poriadku, keď veríte vo veľké vedecké objavy, ide len o to, aby ste nečakali, že prídu zajtra alebo o rok, a aby ste si nemysleli, že o ďalších pár rokov sa na ich základe zmenia fundamentálne technické vlastnosti modernej civilizácie. Vedci s niečím prídu, ale chce to čas a práve ten si pýtajú od vás, keď žiadajú, aby ste sa začali správať zodpovedne k planéte.

Na to, aby ste vyhoveli tejto žiadosti, našťastie máte veľa možností. Okrem toho, že môžete žiť skromnejšie alebo sa aspoň snažiť uberať zo stoviek kíl odpadu, ktorými dnes zaťažujete Zem každý rok, môžete ísť o úroveň vyššie a ovplyvňovať veci vo vašom širšom okolí. Nielen tým, že nebudete voliť starostu, ktorý vyzabíja v dedine všetok hmyz, len aby ho pár dní v roku neštípali komáre. A keď máte chuť, môžete investovať energiu do riešenia problémov na štátnej úrovni. Dá sa z čoho vyberať, hocikam sa pozriete: Slovensko má problém s poľnohospodárskymi monokultúrami aj s pesticídmi, lesy okrem výrubov ničí aj lesnícky prístup zdedený z uhorských čias, devastujeme si rieky malými vodnými elektrárňami, spodné vody ohrozujeme novými aj starými skládkami. Často pomôžete aj bez toho, aby ste boli aktivistom či aktivistkou. Niekedy stačí aj podpísať petíciu alebo podporiť iných aktivistov. Možno pomôže už to, že sa aspoň budete zaujímať.

Klimatická zmena

Teraz najčítanejšie