Vedecky dokázať Boha by znamenalo zmocniť sa ho
Bohu sa darí unikať pred naším pomenovaním. A je to tak správne.
Veda krok za krokom napĺňa úlohu, ktorú podľa knihy Genesis (Gn 2, 19 – 20) zveril Stvoriteľ človeku. Adam, všetko je tvoje. Snaž sa porozumieť, bádaj, a keď na dačo prídeš, tak to pomenuj. Terén, ktorý si označkuješ, je tvoj. Čomu dáš meno, nad tým budeš mať moc. Ale za všetko zverené si aj zodpovedný. V tomto zmysle by vo vede malo byť človeku dovolené všetko okrem jej zneužívania. Poznaj a chráň! Vedec sa pri svojej práci nehrá na Boha – len si robí robotu, ktorú dostal príkazom aj darom. Nebojme sa bádať, hľadať, tvoriť, dávajme mená.
Dávať mená ľuďom, to predpokladá poznávanie aj porozumenie. Ako keď Adam pomenoval Evu, jedinú mu na roveň postavenú zo všetkého stvorenstva.
Pri krste nemluvňaťa sa zvyklo prihliadať na cirkevný kalendár a s menom obľúbeného svätca dostal malý človiečik aj ochrancu, aj vzor. Ale cez meno môžeme do dieťaťa vkladať aj svoje vlastné nenaplnené túžby.
Keď sa spriatelíme alebo sme si bližší, ako deti v škole, dávame si prezývky. Nové meno môže byť prejavom náklonnosti aj symbolom šikany.
Rehoľníčka sa po vstupe do rehole zriekne mena, ktorým ju pomenovali rodičia, a prijme rehoľné meno. Môže znamenať podrastenú individualitu aj ponížené
