„Nášho kráľa prepustili z väzenia,“ píše mi priateľ z kamerunského Nyenjei a ubezpečuje ma, že je v poriadku, že ho len niekoľko dní mlátili, ale vďakabohu to prežil na rozdiel od mnohých iných, priateľ je šťastný, že má kráľa opäť pri sebe, a chce, aby som mu jednou vetou opísal, čo je u nás nové, ako si na Slovensku žijeme, lenže v jednej vete vystihnúť marazmus a tragikomédiu našej politiky by bolo problematické, aj keby som svoje slová adresoval človeku z rovnakého kultúrneho prostredia či geografickej oblasti, nieto ešte výstižne ich pomenovať mužovi z afrického vidieka schovaného v horách, z krajiny uprostred občianskej vojny, kde vojsko jednoducho jedného dňa nabehne do vašej dediny, domy vypáli, všetkých mužov postrieľa a ženy znásilní a prezident, ktorý je za to zodpovedný, zatiaľ dovolenkuje vo Švajčiarsku a svet v reakcii na to maximálne pošle protestnú nótu alebo prejavy znepokojenia, pre takého človeka teda treba pozornejšie vyberať slová, pretože hrozí, že naše problémy môže považovať za malicherné, ťažko ho môžem zaujať prípadom nejakého márnomyseľného panáka, ktorý podpíše deklaráciu