Rútili sa na balvany, Armstrong mal tep 150 a letová zmena zozelenela. Eagle však pristál

Do pristátia na Mesiaci zostávali zhruba štyri minúty, keď sa v lunárnom module Eagle (Orol) prvý raz ozval alarm.

Aldrin: „Dvanásť nula dva. Dvanásť nula dva!“

Eagle: „Čo máme robiť s poplachom dvanásť nula dva?“

Astronauti Neil Armstrong a Buzz Aldrin nevedeli, čo alarm znamená – základné mimoriadne situácie síce poznali naspamäť, ale s touto sa pri výcviku nikdy nestretli.

V Stredisku riadenia vesmírnych letov NASA v Houstone potrebovali problém okamžite vyriešiť. Záležalo na každej sekunde – Eagle bol iba niekoľko kilometrov nad povrchom a rýchlo klesal.

Ignorujte poplach

Pracovníci letovej zmeny v Houstone vedeli, že poplach znamená preťaženie palubného počítača. Panovala obava, že astronauti prestanú stroj ovládať, a odborníci NASA sa museli urýchlene rozhodnúť, či pristátie predčasne ukončia alebo v ňom budú pokračovať. V stávke boli dva ľudské životy aj osud celej misie.

Počítačový expert Jack Garman, ktorý sledoval let z vedľajšej miestnosti riadiaceho strediska, si v kritickej chvíli spomenul, že program, ktorý riadi motorický zostup kabíny, vyžaduje 90 percent výkonu počítača a program na radarové sledovanie veliteľskej lode (sledovací radar) ďalších 14 percent.

Oba zapnuté programy teda preťažili počítač o štyri percentá, čo spôsobilo hlásenia alarmu.

Astronauti zapli sledovací radar na príkaz Houstonu, ktorý požadoval monitorovanie materskej lode (veliteľský modul Columbia, v ktorom zostal tretí člen posádky Michael Collins), od ktorej sa na obežnej dráhe Mesiaca oddelili. Išlo o bezpečnostné opatrenie – ak by došlo k nepredvídanej situácii a pristátie sa muselo prerušiť, sledovací radar by naviedol lunárny modul späť k materskej lodi.

Nadmerný príval dát však preťažoval palubný počítač (dodajme, že dnešné mobily sú výkonnejšie). Ku kolapsu systému nedošlo najmä vďaka prevratnej práci Margaret Hamiltonovej, ktorá program pripravila aj na nečakané situácie. Počítačová expertka totiž so svojím tímom navrhla procesor, ktorý v prípade zahltenia dával prednosť úlohám s vysokou prioritou (pristátie) a tie s nižšou (radarové sledovanie materskej lode) automaticky ignoroval.

Garman informoval o zisteniach staršieho kolegu z hlavnej sály riadenia letu, ktorý si všetko bleskovo overil. Chvíľu nato vydal Houston príkaz: „Ignorujte poplach.“

Pristaňte už!

Pristátie tak mohlo pokračovať, a keď sa alarm zopakoval neskôr, Houston prebral kontrolu nad pristávacím radarom a posádke ponechal riadenie zostupu.

Prichádzali však nové problémy – opakovane vypadávala komunikácia a predovšetkým: modul Eagle letel inam, ako bolo pôvodne naplánované. „Keď sme klesli pod 330 metrov, nebolo pochýb, že smerujeme do miesta plného balvanov okolo Západného kráteru,“ zaspomínal s odstupom času Armstrong, ktorému bolo jasné, že v lokalite nemôže pristáť. Kamene boli veľké ako autá a náraz by znamenal smrť.

Astronaut prešiel na ručné riadenie, zastavil zostup a letel nad povrchom Mesiaca hľadajúc vhodné miesto na pristátie. Odborníci vo veliteľskej sále v Houstone nechápali, prečo už nie sú dole. „Bože! Bože,“ lamentoval jeden z členov zmeny: „Choďte už dole. Pristaňte už!“

V Houstone sa obávali, že astronautom čoskoro dôjde palivo. Vyčerpanie pohonných hmôt by v tejto výške znamenalo fatálny pád.

V týchto chvíľach sa u inak pokojného Armstronga vyšplhal srdcový pulz na 150 úderov za minútu, hoci počas celej misie od štartu po návrat na Zem mal priemerný pulz 71 úderov.

Keď boli kozmonauti vo výške 50 metrov, rozsvietila sa kontrolka piatich percent paliva. Na let im zostávalo maximálne 117 sekúnd. „Nakoniec som si vybral miesto veľké ako priemerná záhradka,“ zaspomínal neskôr Armstrong. Odhaduje sa, že v momente pristátia mali v nádrži palivo len na asi 30 sekúnd letu.

„Houston, základňa Tranquility. Eagle pristál,“ ohlásil sa z povrchu Mesiaca Armstrong.

„Príjem, Tranquility. Sledujeme vás zdola. Niektorí z nás tu poriadne zozelenali, ale zase dýchame. Veľká vďaka,“ ozvalo sa z Houstonu.

Bolo 21.17:39 stredoeurópskeho času 20. júla 1969.

Eagle dosadol v Mori pokoja, asi šesť kilometrov na juh od plánovaného miesta. Človek prvýkrát pristál na Mesiaci.

Po kontrole prístrojov a krátkej prestávke na oddych zapol Armstrong magnetofón a v kabíne zazneli zvuky Novosvetskej symfónie od Antonína Dvořáka. Český skladateľ ju skomponoval v roku 1893, keď pobýval v Spojených štátoch, „novom svete“. 

Vesmír – hlavné bojisko studenej vojny

12. apríla 1961 o pol šiestej ráno zazvonil vo výskumnom centre NASA v Langley telefón a zobudil šéfa PR oddelenia Shortyho Powersa.

Na druhej strane bol novinár, ktorý sa opýtal, ako budú Spojené štáty reagovať na prvého sovietskeho kozmonauta Jurija Gagarina, ktorý sa práve úspešne vrátil z vesmíru.

„Čo? My tu teraz spíme,“ odpovedal rozospatý Powers.

Na druhý deň vyšli noviny s titulkom „Sovieti poslali prvého človeka do vesmíru, Spojené štáty podľa hovorcu spia“.

Sovieti Američanov zaskočili. Nielenže mali prvého človeka vo vesmíre – v roku 1957 navyše do vesmíru vypustili aj prvú družicu a o dva roky nato dopadla (pri náraze sa rozbila) sovietska sonda Luna 2 na Mesiac.

„Po väčšinu 20. storočia ľudia obdivovali americkú vedu a vzdelávací systém, ktoré boli najlepšie na svete. No teraz si nie sú istí, kde je budúcnosť,“ hovoril v roku 1960 budúci prezident John F. Kennedy. Keď ho zvolili za prezidenta, do „vesmírnych pretekov“ so Sovietskym zväzom sa mu nechcelo a pred svojím vedeckým poradcom si jedného dňa povzdychol: „Ak by veda ponúkala niečo podobne okázalé tu na Zemi, odsolenie oceánov alebo niečo rovnako dramatické a presvedčivé ako vesmír, určite by sme do toho šli.“

V apríli roku 1961 boli Američania potupení, keď na Kube zlyhala invázia do Zátoky svíň s cieľom zvrhnúť vládu komunistu Fidela Castra.

O mesiac nato predstúpil Kennedy pred americký kongres a predniesol pamätnú reč, v ktorej zvolil vesmír za hlavné bojisko studenej vojny. Cieľom bolo ohúriť svet a dokázať niečo, na čo iní ani nepomysleli. „Som presvedčený, že tento národ by sa mal usilovať, aby pred koncom tohto desaťročia dosiahol cieľ pristátia človeka na Mesiaci a jeho bezpečného návratu na Zem,“ hovoril Kennedy.

Rok nato sa v motivačnom príhovore vyjadril: „Rozhodli sme sa, že do konca desaťročia pôjdeme na Mesiac, a spravíme aj iné veci, nie preto, že by boli ľahké, ale preto, lebo sú ťažké.“

Báli sa, že ich predbehnú Sovieti

Začiatky programu boli zložité. V roku 1961 existovala NASA iba tri roky a infraštruktúra sa musela budovať na zelenej lúke. V roku 1963 postavili uprostred texaských pastvín dnešné Johnsonovo vesmírne stredisko a expresnou rýchlosťou vzniklo aj Kennedyho vesmírne stredisko na Floride, odkiaľ sa štartovalo na Mesiac.

V tamojšej 160 metrov vysokej montážnej hale (dodnes najvyššej jednoposchodovej budove sveta) postavili raketu Saturn V, ktorá v roku 1969 vyniesla ľudí na Mesiac.

Doteraz ide o najvýkonnejšiu raketu. Rozhodujúcou mierou sa na jej konštrukcii podieľal bývalý nacistický vedec Wernher von Braun, ktorý predtým postavil raketu V-2, čo počas druhej svetovej vojny ničila európske mestá.

S vývojom rakety sa Američania mimoriadne ponáhľali, pretože panovali obavy, že ich Sovieti v honbe za prvým človekom na Mesiaci predbehnú. „Niektorí západní pozorovatelia sa domnievajú, že Rusi pristanú na Mesiaci skôr, ako to spraví Amerika s programom Apollo,“ napísal odborník na kozmonautiku Kenneth Gatland v marci 1968.

O trištvrte roka nato vyniesol Saturn V americkú posádku na obežnú dráhu Mesiaca (Apollo 8), na ktorej 10-krát obkrúžili Mesiac. Ľudia vtedy prvý raz opustili zemskú orbitu, no mnohí kritizovali misiu ako unáhlenú, keďže v tom čase mala raketa za sebou iba dva štarty, z toho jeden sa skončil haváriou. Veliteľ letových operácií si dokonca myslel, že posádka Apollo 8 má iba 50-percentnú šancu na bezpečný návrat, no všetko nakoniec prebehlo bez problémov.

Prípravy na prvý let na Mesiac vrcholili v rokoch 1965 a 1966, keď NASA z federálneho rozpočtu ukrojila 4,3 a 4,4 percenta. Podľa odhadov americkej vesmírnej agentúry vtedy na programe pracovalo okolo 400-tisíc ľudí – matematici, programátori, inžinieri, letový personál, lekári, sestričky a tisícky drobných dodávateľov, ktorí poskytovali všetko od spiniek cez softvér až po materiály.

Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo

K očakávanému prvému štartu na Mesiac došlo 16. júla 1969 z floridského Mysu Canaveral. Prizeralo sa mu 3500 novinárov z vyše 50 krajín sveta.

Bol medzi nimi aj československý reportér Karel Pacner, ktorý na štart zaspomínal pre Denník N takto: „Keď nastal zážih, raketa sa ponorila do oblaku plynov, prachu a plameňa. Hluk z raketových motorov bol taký veľký, ako keby vám strieľali guľometom pri uchu. Zem sa ľahko otriasala – pozeral som sa okolo seba, no všetci boli pokojní, tak som si povedal, že to k tomu patrí.“

V rakete bolo 1300 ton kerozínu (leteckého petroleja) a kvapalného kyslíka a prípadná explózia by sa dala prirovnať k výbuchu menšej atómovej bomby. Raketa mala na výšku 111 metrov a celé súlodie s raketou, veliteľským a lunárnym modulom vážilo s palivom 2700 ton.

Štyri dni po štarte pristál Armstrong s Aldrinom na Mesiaci (tretí člen posádky Michael Collins bol vo veliteľskom module na obežnej dráhe Mesiaca). Pôvodne si mali obaja muži po pristátí oddýchnuť, no požiadali o povolenie výstup neodkladať, s čím veliteľstvo súhlasilo. Lekári si uvedomovali, že astronauti by aj tak nezaspali.

Ako prvý začal z modulu vystupovať veliteľ Armstrong, hoci Aldrin sa ešte počas pobytu na Zemi snažil presvedčiť NASA, aby primát patril jemu. Vo vesmírnej agentúre však trvali na tom, že prvým človekom na povrchu Mesiaca musí byť civilista, čiže Armstrong. Navyše im na ňom imponovala jeho skromnosť, rozvážnosť a obľuba v kolektíve.

Armstrong vystúpil na plošinu modulu a otvoril schránku s televíznou kamerou. Prenášaný obraz bol nejasný, no bolo na ňom vidieť astronauta, ako zostupuje po rebríku. Na Američana sa v tej chvíli pozeralo 600 miliónov ľudí na celom svete.

Keď Armstrong vkročil na povrch Mesiaca, vyslovil onú pamätnú vetu: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“

Bolo 20. júla 1969, 21.56:21 centrálneho amerického času (v Československu bolo 21. júla, 3.56:21 ráno).

„Povrch je veľmi jemný a prašný… ľahko sa víri pod nohami… Borím sa len zlomok centimetra. Môže to byť necelý polcentimeter, ale stopy a šľapaje vidno v jemných prachových časticiach… Chôdza mi nerobí žiadne problémy. Pristávací motor nevytvoril kráter,“ hovoril o neobvyklej skúsenosti Armstrong. „Má to svoju zvláštnu krásu. Podobá sa to vysokohorským púšťam v Spojených štátoch. Je to trochu iné, ale naozaj krásne,“ opisoval okolité prostredie.

Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva

Astronaut začal zbierať vzorky a robil fotografie. Potom zostúpil na povrch Mesiaca aj Aldrin, pilot lunárneho modulu. Kozmonauti vztýčili na Mesiaci americkú vlajku a odvážlivcom k úspešnému pristátiu blahoprial aj prezident Richard Nixon.

Na nohu modulu, ktorá zostane na Mesiaci, dali plaketu s nápisom „Tu ľudia z planéty Zem – Prvý raz vkročili na Mesiac – Júl 1969 n. l. – Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva“. Na plakete sú aj mená piatich astronautov, ktorí zahynuli pri výkone svojho povolania, a mierové posolstvá štátnikov z desiatok krajín celého sveta.

V ten večer položil na hrob prezidenta Kennedyho na Arlingtonskom národnom cintoríne vo Washingtone neznámy človek lístok s odkazom „Mr. President, Eagle has landed“, čiže „Pán prezident, Eagle pristál“.

Armstrong sa po Mesiaci prechádzal viac ako 133 minút a Aldrin niečo vyše 102 minút. Spolu na ňom strávili 21 hodín, 36 minút a 21 sekúnd.

Odlet k materskej lodi, kde čakal Collins, prebehol bez problémov, hoci spočiatku to vyzeralo, že lunárny modul ani neodštartuje. Kozmonauti si totiž všimli, že spínač, ktorý odisťoval motor vzletového stupňa modulu, sa ulomil. Bez neho sa nedalo vyletieť.

Armstrong sa však vynašiel a v krízovej situácii duchaplne použil ceruzku, ktorú zastrčil do palubnej dosky, čím nahradil odlomenú súčiastku.

V karanténe

24. júla 1969 vstúpilo Apollo 11 rýchlosťou 11 032 metrov za sekundu vo výške 120 kilometrov nad zemským povrchom do atmosféry. Okolo kabíny sa vo výške 100 kilometrov vytvoril mrak ionizovaných častíc s teplotou až 4-tisíc stupňov Celzia.

Vo výške 92 kilometrov sa začal prejavovať brzdiaci účinok atmosféry. Kabína pred sebou stláčala prúd vzduchu, ktorý brzdil jej rýchlosť. No vo výške 60 kilometrov vzrástol tlak natoľko, že loď oblúkom vyniesol 25 kilometrov nahor, píše v knihe Tajný závod o Měsíc Karel Pacner. „To sú dva známe skoky využívajúce zákony aerodynamiky na plavné brzdenie z druhej kozmickej rýchlosti,“ dodáva český reportér.

Astronauti pristáli v Tichom oceáne 1500 kilometrov juhozápadne od Honolulu. Vrtuľník ich dopravil na lietadlovú loď USS Hornet, kde ich okamžite izolovali v obave, že si z vesmíru doniesli neznáme mikroorganizmy, ktoré by mohli ohroziť ľudstvo. Izoláciou chránili aj astronautov pred pozemskými bacilmi, ktoré by mohli napadnúť ich oslabené telá. Karanténa trvala aj na pevnine, do 10. augusta.

V niekoľkotýždňovej izolácii boli aj mesačné vzorky – potom ich v NASA začali posielať do 34 krajín, ktoré o ne prejavili záujem. Kúsok horniny s váhou 21,3 gramu sa v roku 1970 dostal aj do Československa. Komunisti americkú ponuku vystaviť exponát prijali s kyslou tvárou a pre istotu ho umiestnili do odľahlého observatória v Ondrejove, ktoré bolo 30 kilometrov za Prahou. Do hvezdárne však prúdili davy ľudí; časť z nich preto, aby symbolicky vyjadrili odpor proti komunistom a sovietskej okupácii z roku 1968. 

Nemám na lekára, ale beloch je na Mesiaci

Američania vykonali ešte päť pristátí na Mesiaci. Pôvodne mal program Apollo pokračovať aj letmi 18, 19 a 20, no Spojené štáty viedli nákladnú vojnu vo Vietname a v amerických mestách boli veľké občianske nepokoje. „Nemám na lekára, ale beloch je na Mesiaci,“ sťažoval sa v básni z roku 1970 černošský spisovateľ a hudobník Gilbert Scott-Heron.

Ľudia sa nabažili vesmíru a kládli si otázku, prečo by mali financovať ďalšie lety na Mesiac, ak na ňom už opakovane boli. V roku 1972 preto Američania program Apollo ukončili. Celkovo stál vyše 25 miliárd amerických dolárov, čo by dnes predstavovalo zhruba 200 miliárd. Je to osemnásobok výdajov na projekt Manhattan na vývoj atómovej bomby.

Na druhej strane, bez vesmírneho výskumu by sme „nemali satelitnú televíziu, videorekordéry, laptopy, nerozbitné riady, autá s mnohoročnými zárukami či autoalarmy“, píše Pacner v knihe Tajný závod o Měsíc. V rozhovore pre Denník N reportér dodal: „Program síce stál 25 miliárd, ale vedľajšie zisky boli koncom 80. rokov okolo 200 miliárd dolárov. Vedci, inžinieri a lekári museli vymyslieť celý rad nových postupov či látok, ktoré našli uplatnenie v bežnom pozemskom živote.“

Okrem iného prispel program Apollo k vymysleniu alebo zlepšeniu dýchacích masiek, prístrojov na čistenie vody či bezdrôtových zariadení (na teflón ani suchý zips však v NASA neprišli, ide o mýtus). Apollo zásadným spôsobom rozšírilo naše znalosti o Mesiaci a slnečnej sústave.

Naposledy sa po povrchu Mesiaca prechádzal veliteľ misie Apollo 17 Eugene Cernan. Jeho starý otec Štefan Čerňan sa okolo roku 1900 vysťahoval s manželkou Annou do USA z dedinky Vysoká nad Kysucou. Hoci sa Eugene narodil v Amerike, nikdy nezabudol, odkiaľ pochádzali jeho predkovia, a na Mesiac dokonca viezol československú vlajku. S Mesiacom sa rozlúčil nasledovne: „Keď teraz robím posledné kroky na Mesiaci, dúfam, že nebudú posledné nadlho. (…) Mesiac a Taurus-Littrow opúšťame v mieri, tak, ako sme sem prišli. Nech tí, ktorí sa sem vrátia, prídu v mieri a s nádejou pre celé ľudstvo.“

Hlavné zdroje:

• Karel Pacner: Tajný závod o Měsíc (2017)
• Gene Kranz: Failure Is Not an Option (2009)
• Martin Uhlíř: Den D na Měsíci. Respekt (2019)
• Seriál článkov BBC Future (2019)
• Rod Pyle: Apollo 11’s Scariest Moments: Perils of the 1st Manned Moon Landing. Space.com (2014)
• Amy Shira Teitel: Apollo 11’s “1202 Alarm” Explained (2018)
• Daniel Brown: Four surprising technological innovations that came out of the Apollo moon landings. The Conversation (2019)
• Apollo 11, stránka NASA