Denník N

Rútili sa na balvany, Armstrong mal tep 150 a letová zmena zozelenela. Eagle však pristál

Rekonštrukcia prvého letu človeka na Mesiac.

Pilot pristávacieho modulu Eagle Buzz Aldrin na Mesiaci, 1969. Foto – NASA

Do pristátia na Mesiaci zostávali zhruba štyri minúty, keď sa v lunárnom module Eagle (Orol) prvý raz ozval alarm.

Aldrin: „Dvanásť nula dva. Dvanásť nula dva!“

Eagle: „Čo máme robiť s poplachom dvanásť nula dva?“

Astronauti Neil Armstrong a Buzz Aldrin nevedeli, čo alarm znamená – základné mimoriadne situácie síce poznali naspamäť, ale s touto sa pri výcviku nikdy nestretli.

V Stredisku riadenia vesmírnych letov NASA v Houstone potrebovali problém okamžite vyriešiť. Záležalo na každej sekunde – Eagle bol iba niekoľko kilometrov nad povrchom a rýchlo klesal.

Ignorujte poplach

Pracovníci letovej zmeny v Houstone vedeli, že poplach znamená preťaženie palubného počítača. Panovala obava, že astronauti prestanú stroj ovládať, a odborníci NASA sa museli urýchlene rozhodnúť, či pristátie predčasne ukončia alebo v ňom budú pokračovať. V stávke boli dva ľudské životy aj osud celej misie.

Počítačový expert Jack Garman, ktorý sledoval let z vedľajšej miestnosti riadiaceho strediska, si v kritickej chvíli spomenul, že program, ktorý riadi motorický zostup kabíny, vyžaduje 90 percent výkonu počítača a program na radarové sledovanie veliteľskej lode (sledovací radar) ďalších 14 percent.

Oba zapnuté programy teda preťažili počítač o štyri percentá, čo spôsobilo hlásenia alarmu.

Astronauti zapli sledovací radar na príkaz Houstonu, ktorý požadoval monitorovanie materskej lode (veliteľský modul Columbia, v ktorom zostal tretí člen posádky Michael Collins), od ktorej sa na obežnej dráhe Mesiaca oddelili. Išlo o bezpečnostné opatrenie – ak by došlo k nepredvídanej situácii a pristátie sa muselo prerušiť, sledovací radar by naviedol lunárny modul späť k materskej lodi.

Nadmerný príval dát však preťažoval palubný počítač (dodajme, že dnešné mobily sú výkonnejšie). Ku kolapsu systému nedošlo najmä vďaka prevratnej práci Margaret Hamiltonovej, ktorá program pripravila aj na nečakané situácie. Počítačová expertka totiž so svojím tímom navrhla procesor, ktorý v prípade zahltenia dával prednosť úlohám s vysokou prioritou (pristátie) a tie s nižšou (radarové sledovanie materskej lode) automaticky ignoroval.

Garman informoval o zisteniach staršieho kolegu z hlavnej sály riadenia letu, ktorý si všetko bleskovo overil. Chvíľu nato vydal Houston príkaz: „Ignorujte poplach.“

Lunárny modul Eagle s veliteľom Neilom Armstrongom a pilotom Buzzom Aldrinom vyfotený po oddelení od veliteľského modulu Columbia, v ktorom zostal tretí člen posádky Michael Collins. Foto – NASA

Pristaňte už!

Pristátie tak mohlo pokračovať, a keď sa alarm zopakoval neskôr, Houston prebral kontrolu nad pristávacím radarom a posádke ponechal riadenie zostupu.

Prichádzali však nové problémy – opakovane vypadávala komunikácia a predovšetkým: modul Eagle letel inam, ako bolo pôvodne naplánované. „Keď sme klesli pod 330 metrov, nebolo pochýb, že smerujeme do miesta plného balvanov okolo Západného kráteru,“ zaspomínal s odstupom času Armstrong, ktorému bolo jasné, že v lokalite nemôže pristáť. Kamene boli veľké ako autá a náraz by znamenal smrť.

Astronaut prešiel na ručné riadenie, zastavil zostup a letel nad povrchom Mesiaca hľadajúc vhodné miesto na pristátie. Odborníci vo veliteľskej sále v Houstone nechápali, prečo už nie sú dole. „Bože! Bože,“ lamentoval jeden z členov zmeny: „Choďte už dole. Pristaňte už!“

V Houstone sa obávali, že astronautom čoskoro dôjde palivo. Vyčerpanie pohonných hmôt by v tejto výške znamenalo fatálny pád.

V týchto chvíľach sa u inak pokojného Armstronga vyšplhal srdcový pulz na 150 úderov za minútu, hoci počas celej misie od štartu po návrat na Zem mal priemerný pulz 71 úderov.

Keď boli kozmonauti vo výške 50 metrov, rozsvietila sa kontrolka piatich percent paliva

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Prvé pristátie na Mesiaci

Vesmír

Veda

Teraz najčítanejšie