Mečiarove amnestie – Lexova odbočka na Súdny dvor EÚ nie je dôvodom na paniku

Autor bol v rokoch 2006 – 2012 generálny advokát Súdneho dvora EÚ,
profesor Ústavu medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej fakulty UPJŠ Košice

Okresný súd Bratislava III vo veci trestného konania, ktorá pokračuje po zrušení amnestií udelených v roku 1998 Vladimírom Mečiarom, sa rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Okamžite zaznela kritika takého postupu okresného súdu. Vyjadrovali sa viacerí právnici. Niektorí váhali s odpoveďami, iní boli suverénnejší a namietali legitimitu takého postupu súdu, ktorý znamená len zbytočné prieťahy. Zásadným argumentom bol nedostatok právomoci Súdneho dvora posudzovať amnestie udelené (zrušené) v členskom štáte Únie.

Časť z týchto názorov považujem za skratkovitú, neúplnú a občas aj mätúcu. Skúsim ich dať na pravú mieru. Iste, s rizikom, že ani bývalý generálny advokát Súdneho dvora nemá patent na rozum.

Môže Súdny dvor EÚ konfrontovať amnestie udelené v roku 1998 s právom Únie?

Ústavný súd sa pri rozhodovaní o zrušení amnestií právu Únie nevenoval, hoci tretia osoba (nebola účastníkom konania ani inak oprávneným subjektom) sa usilovala presvedčiť plénum, aby predložilo prejudiciálne otázky. Nebol na to dôvod. Prisvedčil som takému prístupu. Súhlas Ústavného súdu s „ignorovaním“ práva Únie spočíval na závažnej skutočnosti.

Rozhodujúce skutky, rozhodnutia o amnestiách a zastavenie trestných stíhaní sa udiali dávno pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, t. j. pred 1. májom 2004. Skutkové a právne stavy predchádzajúce vstupu štátu do Únie nepatria do právomoci Súdneho dvora. Potvrdzujú to viaceré rozhodnutia (napríklad uznesenie C-32/10). Platí to aj pri konaniach o prejudiciálnych otázkach.

Zachytil som k tomu námietku. Vraj k zrušeniu amnestií 1998 došlo v roku 2017. V členskom štáte Únie. Zabúda sa na to, že