Denník N

Päť rokov sa snaží o dieťa: Bola som mamou len chvíľu, ale stihla som sa dieťaťu za ten pocit poďakovať

Foto - archív Barbary Lisej
Foto – archív Barbary Lisej

Barbara Lisá je úspešná žena. Má dva magisterské tituly zo zahraničných univerzít, diplom z Cambridgea, pracuje ako konzultantka. Žila okrem Slovenska a Česka aj v USA, Írsku, Nemecku či vo Švajčiarsku. Dnes žije vo Veľkej Británii.

Barbara Lisá má 39 rokov a päť a pol roka sa so svojím manželom snaží otehotnieť. Má za sebou tri umelé oplodnenia, potrat aj mimomaternicové tehotenstvo, pri ktorom mohla zomrieť.

Po druhom umelom oplodnení sa chcela zabiť. Dnes už o tomto období vie rozprávať a bude mať o tom vystúpenie aj na TEDxBratislava (5. 7.). Chce, aby sa o problémoch s plodnosťou viac hovorilo, aby ľudia už nebrali deti ako konverzačnú tému, na ktorú sa môžu žien pýtať len tak na ulici.

Lisá hovorí o tom, aké je ťažké zmieriť sa s tým, že nevie ovplyvniť, či bude mať dieťa, ale aj o tom, ako to ovplyvní vzťah, sexuálny život či priateľstvá.

Dnes žijete v Cambridgei. Kedy ste sa rozhodli odísť zo Slovenska?

Ako dieťa som bývala na Záhorí, blízko rakúskych hraníc. Vyrastala som za komunizmu, moja krstná býva vo Vysokej pri Morave a ako malá som vídala rybárov na druhej strane hranice. Vtedy som si povedala, že odídem. Chcela som vyskúšať, ako sa žije inde. Keď som mala trinásť rokov, predstavovala som si, ako budem mať rodinu, a pamätám si, že bola farebná. Aj sa mi to splnilo, keďže mám manžela Inda a žijem v Anglicku.

Nikdy ste nechceli žiť na Slovensku?

Nie. Od detstva som bola iná, v puberte som si napríklad vyholila hlavu. (Smiech) Žili sme na dedine, kde to brali inak ako v meste, ale ja som na to bola veľmi hrdá.

Kedy ste zo Slovenska odišli?

Keď som mala šestnásť rokov, išla som na rok do Spojených štátov. Rok som nevidela rodinu. Potom som zmenila strednú – z Malaciek som prestúpila do Bratislavy na Gymnázium Jura Hronca, kde som bývala na internáte, a v devätnástich som odišla študovať právo na Karlovu univerzitu do Prahy. Keď som sa vrátila, založila som s mamou cestovnú kanceláriu, žila som štyri roky medzi Slovenskom a Prahou. Definitívne som odišla v roku 2007.

Čo tomu predchádzalo?

Už som to tu poznala a chcela som vidieť, ako to funguje v zahraničí. Vedela som dobre po anglicky a cez známych som sa dostala do konzultačnej firmy z Londýna, pre ktorú som založila pobočku v Prahe. Mame som povedala, že som sa v tom našla, a odišla som z našej firmy. Najskôr som išla do Nemecka zlepšiť si jazyk, potom do Írska, kde som si aj našla prácu konzultantky. Zistila som, že som dobrá na projekty – prídem, dostanem úlohu, kde treba vyriešiť problém, urobím, čo treba, zlepším veci a odídem. Riadiť firmu, v ktorej neboli problémy, ma nudilo.

Žili ste v šiestich krajinách, Cambridge je už váš domov?

Uvidíme, ako sa vyvinie brexit. Obávam sa, že príde ekonomická kríza. Posledná kríza prišla dva mesiace po tom, čo som sa presťahovala do Írska, a bolo to veľmi ťažké. Neviem, ako to bude po brexite, ale nemyslím si, že to bude jednoduché.

Zmenili sa nálady vo Veľkej Británii po brexite?

Veľmi sa vyhranili vzťahy. Tesne po brexite som išla na pohovor na jednu konzultantskú pozíciu, mala som tam byť rok. Môj šéf mi povedal: „Neviem, čo s tebou robiť. Si imigrantka z EÚ, tak si ťa tu nechám štyri mesiace a potom ťa vymením za Britku.“ Prišlo mu to veľmi smiešne, ja som sa nesmiala. Prvý týždeň bol náročný, chcela som odísť, ale teraz už máme dobré vzťahy. Mám výhodu, lebo aj keď mám prízvuk, so svojou pleťou sa ľahšie schovám ako môj indický manžel. Aj vzťahy k Aziatom sú veľmi nepríjemné. On cíti brexit viac ako ja.

Ako?

Keď sme hľadali bývanie, na obhliadky som chodila ja, lebo mal menšie úspechy ako ja. Prvý rok po brexite bolo toho rasizmu v spoločnosti veľmi veľa. Teraz sa to upokojilo, ale spoločnosť je veľmi polarizovaná.

Kde pracuje?

Je programátor a pracuje v Cambridgei, ktorý sa stal anglickým Sillicon Valley.

Aké je to pre neho na Slovensku?

Na Slovensku sme netolerantní k inej rase, pokiaľ niekoho nespoznáme. A ak niekoho už poznáme, tak im otvoríme dvere a sme veľmi priateľskí. Snažíme sa Nilaya s rodinou pred rasizmom chrániť. Je to smutné, ale raz mi manžel povedal, že je na rasizmus zvyknutý, a keď sa to stane raz za čas, vie s tým žiť.

Ako manžela prijali vaši rodičia a súrodenci?

V pohode, rodičia neriešili farbu jeho pleti ani občianstvo. Stretla som ho, keď som mala 33 rokov. Predtým som žila v Írsku a mala som tam dlhodobo priateľa. Rozišli sme sa, keď som mala 32. Myslím si, že sa všetci báli, že ostanem slobodná a bezdetná. Asi sa im aj uľavilo, keď som stretla svojho manžela Nilaya. Moja širšia rodina zo začiatku nevedela, ako sa k nemu má správať, ale je veľmi priateľský. Rád ukazuje, aké slovenské slová vie, aby sa skamarátil s našimi. Takto napríklad hovorí o mne pred rodinou so svojím indickým akcentom: „Má sa ako prasa v žite.“ S mojou širšou rodinou má dnes lepšie vzťahy ako ja.

Jeho rodina vás prijala dobre?

Jeho mama je Indka z Afriky, narodila sa na Zanzibare. V minulosti boli Indovia odvedení do Afriky ako lacná pracovná sila alebo otroci. Keď Briti prestali mať takú veľkú kolonizačnú nadvládu a došlo k politickému prevratu na Zanzibare v 60. rokoch, dostali možnosť buď sa vrátiť do Indie, kde 150 rokov nežili, alebo odísť do Anglicka. Nilayova mama a jej rodina sa vrátili do Gudžarátu v Indii, ale predtým žila v utečeneckom tábore. Odvtedy má veľmi otvorený vzťah k ľuďom inej rasy a rozumieme si. Tiež pomohlo, že Nilay mal 35 rokov, keď sme sa stretli, a boli radi, že sa konečne usadil.

Práve o tom, ako sa päť a pol roka snažíte o dieťa, budete hovoriť na TEDxBratislava. Prečo o tom chcete rozprávať?

Lebo nemám rada otázky, prečo ešte nemám deti a kedy ich budem mať. Alebo poznámky, že mi tikajú biologické hodiny, že som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie