Denník N

Naše nekonečné sťažovanie sa

Shooty: Sloboda, 17. novembra 2016.
Shooty: Sloboda, 17. novembra 2016.

V situácii, kde vládnu nespokojnosť a pasivita spoločnosti, sa vytvára vhodná pôda, aby nám ochotne priskočili na pomoc rôzni samozvaní spasitelia.

Autor je historik

Pri spätnom pohľade na vývoj slovenskej spoločnosti od začiatku 20. storočia až po súčasnosť zistíme jeden opakujúci sa stereotyp: Sťažovanie sa na práve existujúce pomery v materiálnej i v duchovnej rovine, na nedobrý či neznesiteľný stav nášho verejného i súkromného života.

Niežeby sa nebolo na čo sťažovať a nespokojnosť by bola sama osebe negatívnym javom. Veď kritický nepokoj je spravidla hnacím motorom napredovania a hľadania riešení celospoločenských problémov. Málokedy sa však zamýšľame nad tým, alebo si podobnú myšlienku ani nepripúšťame, aký podiel máme my sami na kritizovaných pomeroch, ako sa im niekedy ochotne prispôsobujeme alebo z nich dokonca profitujeme drobnými výhodami. Pritom sa však potichu alebo nahlas (podľa toho, ako prekonávame strach z možných následkov) sťažujeme, frfleme – ale hlavne nič nerobíme na nápravu.

Nádej na zlepšenie verejných vecí a celkovej situácie nehľadáme vo vlastných aktivitách. Pri šomraní na pomery dávame pyšne najavo, že nás politika a spoločenský život vôbec nezaujímajú, ospravedlňujúc tak svoju pohodlnosť, lenivosť, ľahostajnosť. Už pred viac ako sto rokmi to vo veršoch ironizoval básnik Ivan Krasko: „Krok držať s osvieteným svetom,/ pachtiť sa trochu vyšším letom,/ trudiť sa v plodnom vážnom potu,/šat haliť duše na žobrotu,/ rozšíriť obzor svojho hľadu:/ to nie je pre nás Slovač mladú,/ to temperamentu nie značka,/ hodí sa leda pre Čecháčka.“

V

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie