Denník N

Boris Johnson nie je príčinou britskej neserióznosti. Je jej výsledkom

Boris Johnson ešte ako londýnsky starosta brexit odmietal. Foto – TASR/AP
Boris Johnson ešte ako londýnsky starosta brexit odmietal. Foto – TASR/AP

Dnes je už neskoro plakať pre budúceho britského premiéra či amerického prezidenta. Tí, ktorí ich poznali, ich mali zastaviť už dlho pred tým, než sa dostali do politiky. 

Autorka je americká historička a novinárka

„Toryovci vo svojom obrovskom strachu posunuli k dverám Downing Street komického šarlatána, napísal 24. júna v denníku Guardian sir Max Hastings, bývalý šéfredaktor konzervatívnych britských novín Daily Telegraph, ktoré už celé generácie stoja lojálne za Konzervatívnou stranou. Podobne ako mnohí iní súčasní či bývalí toryovci zápasí aj Hastings s faktom, že sa bývalý londýnsky starosta a bývalý minister zahraničia Boris Johnson stal nielen jedným z dvoch zostávajúcich uchádzačov, ale pravdepodobne aj budúcim šéfom strany a britským premiérom, k čomu mu pomohla veľká časť zo 160-tisíc členov, ktorí 22. júna hlasovali o svojom novom lídrovi. „Jeho vyzdvihnutie na tento post,“ píše Hastings, „bude signálom, že Británia rezignovala na akúkoľvek možnosť tvrdiť, že je serióznou krajinou.“

Čoraz vplyvnejší barón Prášil

Zoznam ďalších starých priateľov a kolegov, ktorí sú Johnsona ochotní odsúdiť alebo sa mu aspoň vysmiať, nie je vôbec krátky. Jeden novinár, ktorý s ním pracoval, hovorí: „Johnsonovským krédom podľa jeho vlastných slov je, že občas je prijateľné, či dokonca žiaduce klamať.“ Kolega z ministerstva zahraničia píše: „Čím viac opakuje to, o čom každý vie, že to nie je pravda, tým viac sa vytráca jeho vlastná dôveryhodnosť.“ A ďalší tvrdí: „Bol to najhorší minister zahraničia, akého sme kedy mali.“

Pracovala som pre Hastingsa a Johnsona poznám už takmer tridsať rokov. A iných ľudí, ktorí poznajú Johnsona dlho, citujem preto, že mám na to dobrý dôvod. Je to preto, že oni všetci, vlastne my všetci sme vedeli, že tento človek pri tom, čo hovoril, vždy preháňal, alebo si dokonca vymýšľal.

Hastings zamestnával Johnsona ako bruselského korešpondenta svojich novín a celé roky toleroval, že Európsku úniu zobrazoval ako žriedlo regulačného šialenstva, že písal zábavné články s titulkami ako „hrozba pre britské ružové údeniny“ alebo že opakoval nepravdivé klebety, že britskí byrokrati sa chystajú zakázať poschodové autobusy. Hoci sa stal terčom posmechu ľudí, ktorí vedeli, ako sa v skutočnosti veci majú, tieto historky baróna Prášila mali vplyv a pomohli vybudovať nedôveru k Európskej únii, ktorá nakoniec viedla k brexitu.

Radosť z rozbitého skleníka

Johnson si bol svojho vplyvu vedomý a vychutnával si ho. „Bolo to, akoby som hádzal kamene cez záhradný plot a vedel, ako v Anglicku počuť ten rachot rozbitého skla susedovho skleníka,“ povedal po rokoch v BBC. „Bolo to, akoby všetko, čo som písal z Bruselu, malo tento úžasný explozívny vplyv na toryovskú stranu. A to mi skutočne dávalo tento, povedal by som, až osudný pocit moci.“

Tento úžasný rachot, ktorý bolo počuť v Londýne, taktiež predával noviny, čo bol dôvod, prečo Johnsona tak dlho tolerovali. Ale bola tu aj hlbšia príčina: Johnsonove nie úplne pravdivé príbehy udierali na citlivú strunu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Veľká Británia a brexit

Komentáre

Teraz najčítanejšie