Záchranár: Deťom k vode kúpime rukávniky za euro a ich život zrazu visí na milimetri plastu

Keď spadnete na ulici, tak dopadnete na chodník a tam ostanete ležať. Ale keď pôjdete svojich päť, šesť, osem pív „rozplávať“, koledujete si o problém, vraví záchranár David Smejkal, podľa ktorého je väčšina úmrtí utopením zbytočná.

Šéf Vodnej záchrannej služby Českého červeného kríža v rozhovore pre český Deník N vysvetľuje, ako nešťastiam predísť, čomu sa vyhnúť pri záchrane topiaceho, prečo deťom nekupovať nafukovacie kolesá ani rukávniky a čím bezpečným ich nahradiť.

Hovorí sa, že topenie nevyzerá ako vo filmoch, kde ľudia mávajú rukami a kričia o pomoc. Ako teda vyzerá naozaj?

Topenie je tichá a pomerne rýchla smrť. Topiaci nekričí o pomoc, mnohokrát bojuje sám so sebou. Robí zvláštne pohyby, alebo tiež zrazu nerobí nič a vôbec sa nehýbe. Je potrebné, aby sme sa všetci pri vode navzájom strážili. Človeku, ktorý sa topí, ostávajú len minúty a vodná záchranka má malú šancu vytiahnuť vás z vody, ak posádka nie je náhodou v blízkosti. Je to skrátka o tom, aby sa ten, kto je nablízku, snažil pomôcť.

Ako dokážete počas služby pri tom množstve ľudí spozorovať, že sa niekto topí?

Takto to nefunguje. Nepleťte si vodnú záchranku so seriálom Baywatch na pláži v Amerike. Vodné priehrady sú územia, ktoré sú mnohokrát zarastené stromami, lesmi. Trochu iná romantika, ako vidíte v plážových krajinách.

Nesledujeme vodnú plochu, ak stanica nie je vyložene na pláži, ale ani vtedy to nie je náš hlavný cieľ. Primárne sa venujeme vodnej záchrane v rámci integrovaného záchranného systému. Nezasahujeme iba na vodnej ploche. Máme ešte nejakých 250 až 300 metrov brehu, ktoré zabezpečujeme. A práve táto oblasť je v Česku pomerne veľká. Len priehrada Orlík má na dĺžku nejakých 68 kilometrov, k tomu si prirátajte 300 metrov brehu na každej strane.

Nemožno teda všetko ustrážiť.

Topiaceho si musia všimnúť ľudia a potom je potrebné rýchlo si premyslieť, čo urobím.

Čo teda robiť, ak vo vode zbadám človeka, ktorý má problém, je ale od pohľadu väčší a ťažší ako ja a hrozí, že by ma mohol stiahnuť pod vodu?

To rozhodnutie je samozrejme na vás. Nikto od vás nemôže chcieť, aby ste išli do záchrannej akcie, keď si neveríte, že ste ju schopní zvládnuť. Prípadov, keď došlo k utopeniu záchrancu i zachraňovaného, ​​je celá kopa.

Pravidiel je niekoľko. Prvé: je potrebné zavolať ďalšiu pomoc. Odporúčame použiť tiesňovú linku 112, ale možno použiť úplne akúkoľvek tiesňovú linku. Linka 112 má tú výhodu, že udalosť „prevezme“ a potom ju posiela na operačné strediská polície, záchranky a hasičov a vzápätí vyrážajú všetci. Ak je na vodnej ploche aj naša vodná záchranná služba, dostaneme príkaz na výjazd aj my, prípadne na miesto letí aj letecká záchranná služba.

Pretože na čo je záchranná akcia, keď po niekoho pôjdete, podarí sa vám ho pritiahnuť k brehu, potom máte úplne zničení začať resuscitovať a do toho ešte voláte záchrannú službu? To nie je dobrá cesta.

Prvá zásada je teda zavolať pomoc. Čo potom?

Potom sa musíte rozhodnúť. Asi nechcete nechať toho človeka utopiť sa, skúsite to nejako zvládnuť. Ak môžete zachrániť topiaceho z brehu – lanom, konárom, tak je to pre vás bezpečnejšie. Ak ale do vody musíte vojsť, základ je ísť tam s niečím v ruke.

Vezmete si kus papeka, prázdnu