Denník N

A okraje máš kde? Ako som dva roky učil deti z osady

Juraj Čokyna a deti v osade v Mirkovciach. Foto N – Vladimír Šimíček
Juraj Čokyna a deti v osade v Mirkovciach. Foto N – Vladimír Šimíček

Prvá ukážka z pripravovanej knihy novinára a učiteľa Juraja Čokynu o slovenských školách a o tom, čo v nich treba zmeniť. Hovorí o tom, ako sa (ne)darí najchudobnejším deťom v škole a prečo by nás to všetkých malo zaujímať.

Tu má miesto každý, kto sa stále snaží

Túto vetu som dva roky tvrdil svojim žiakom, napísal som im ju nad tabuľu. Nakoniec som musel priznať, že to nie je pravda.

Je streda poobede, takže škola je takmer prázdna. Občas zaškrípu dvere, ktoré striedavo otvára a zatvára naša pani upratovačka.

Žofia sedí pred tabuľou a pozerá sa na mňa.

„Čím by si chcela byť?“

Odpovedá hanblivo, ale bez zaváhania.

„Zdravotnou sestričkou. Chcela by som pomáhať iným ľuďom.“

Typická Žofia – hneď od začiatku, keď som sa stal u siedmakov triednym učiteľom, som sa na ňu mohol spoľahnúť. Pomáhala s pomôckami, na hodinách vždy makala a keď bolo treba, poradila mi aj v tom, aký majú jej spolužiaci problém a prečo sa na hodinách zvyknú správať zvláštne.

Nad tabuľou svietia papiere s nápisom, ktorý som tam dal ešte koncom augusta, kým sa to celé začalo. „Tu má miesto každý, kto sa stále snaží“.

„Myslíš, že sa ti to podarí?“ pýtam sa jej ďalej.

„Myslím si, že nie,“ odpovedá.

Chvíľu na seba ticho pozeráme. Potom rozhovor a život ako taký pokračuje ďalej.

Prečo si myslela, že sa jej to nepodarí? Lebo Žofia, hoci bola extrémne snaživá žiačka, končila základnú školu v siedmom ročníku.

Prečo končila v siedmom ročníku, keď bola snaživá? Lebo nemala šťastie na dve veci – prostredie, do ktorého sa narodila, a farbu svojej pokožky.

Žofia je rómske dievča, ktoré sa narodilo do prostredia extrémnej chudoby. Spolu s mamou, babkou, troma sestrami a o rok mladším strýkom žila v polorozpadnutom domčeku. Jej otec rodinu opustil, otčim zasa pracoval vo Francúzsku.

Keď bolo treba, namiesto školy sa musela starať o mladších súrodencov. Keď nebolo treba, bola v škole a za každých okolností sa snažila.

Ani to nestačilo.

„Kde by ma chceli, keď som len Cigánka, ha?“ kričí na mňa dva týždne pred koncom školského roka. Doteraz ma pri tej spomienke mrazí. Je to jeden z dôvodov, prečo som začal písať túto knihu.

Od týchto momentov prešli už takmer dva roky. Žofia ani jej rodina už na Slovensku nie sú, odišli do Francúzska. V tej škole, kam som sa dostal vďaka programu Teach for Slovakia, už neučím ani ja. Deti s podobným osudom sú však stále tu, rovnako ako ich učitelia. Preto na svoju skúsenosť neviem, nechcem a nesmiem zabudnúť.

A mali by ste o tom vedieť aj vy. Žofiin príbeh totiž nie je žiadnou výnimkou, skôr pravidlom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie