A okraje máš kde? Ako som dva roky učil deti z osady

Tu má miesto každý, kto sa stále snaží

Túto vetu som dva roky tvrdil svojim žiakom, napísal som im ju nad tabuľu. Nakoniec som musel priznať, že to nie je pravda.

Je streda poobede, takže škola je takmer prázdna. Občas zaškrípu dvere, ktoré striedavo otvára a zatvára naša pani upratovačka.

Žofia sedí pred tabuľou a pozerá sa na mňa.

„Čím by si chcela byť?“

Odpovedá hanblivo, ale bez zaváhania.

„Zdravotnou sestričkou. Chcela by som pomáhať iným ľuďom.“

Typická Žofia – hneď od začiatku, keď som sa stal u siedmakov triednym učiteľom, som sa na ňu mohol spoľahnúť. Pomáhala s pomôckami, na hodinách vždy makala a keď bolo treba, poradila mi aj v tom, aký majú jej spolužiaci problém a prečo sa na hodinách zvyknú správať zvláštne.

Nad tabuľou svietia papiere s nápisom, ktorý som tam dal ešte koncom augusta, kým sa to celé začalo. „Tu má miesto každý, kto sa stále snaží“.

„Myslíš, že sa ti to podarí?“ pýtam sa jej ďalej.

„Myslím si, že nie,“ odpovedá.

Chvíľu na seba ticho pozeráme. Potom rozhovor a život ako taký pokračuje ďalej.

Prečo si myslela, že sa jej to nepodarí? Lebo Žofia, hoci bola extrémne snaživá žiačka, končila základnú školu v siedmom ročníku.

Prečo končila v siedmom ročníku, keď bola snaživá? Lebo nemala šťastie na dve veci – prostredie, do ktorého sa narodila, a farbu svojej pokožky.

Žofia je rómske dievča, ktoré sa narodilo do prostredia extrémnej chudoby. Spolu s mamou, babkou, troma sestrami a o rok mladším strýkom žila v polorozpadnutom domčeku. Jej otec rodinu opustil, otčim zasa pracoval vo Francúzsku.

Keď bolo treba, namiesto školy sa musela starať o mladších súrodencov. Keď nebolo treba, bola v škole a za každých okolností sa snažila.

Ani to nestačilo.

„Kde by ma chceli, keď som len Cigánka, ha?“ kričí na mňa dva týždne pred koncom školského roka. Doteraz ma pri tej spomienke mrazí. Je to jeden z dôvodov, prečo som začal písať túto knihu.

Od týchto momentov prešli už takmer dva roky. Žofia ani jej rodina už na Slovensku nie sú, odišli do Francúzska. V tej škole, kam som sa dostal vďaka programu Teach for Slovakia, už neučím ani ja. Deti s podobným osudom sú však stále tu, rovnako ako ich učitelia. Preto na svoju skúsenosť neviem, nechcem a nesmiem zabudnúť.

A mali by ste o tom vedieť aj vy. Žofiin príbeh totiž nie je žiadnou výnimkou, skôr pravidlom.

Normálka

Prvýkrát som tú školu v Šarišských Bohdanovciach videl koncom júna 2016.

Rád by som povedal, že si pamätám každý detail.

Realita však bola surreálna – necelý deň predtým som ešte ako doktorand na politológii sedel na katedrovom workshope o diferenciácii v Európskej únii. Potom som nastúpil do nočného vlaku do Košíc, aby som nadránom, okolo Tornale, neveriacky pozeral na správy v mobile, lebo Briti v referende práve odhlasovali brexit. V Košiciach ma už čakala Anežka, ktorú som mal ako učiteľ od septembra vystriedať, aby cestou v autobuse spustila vodopád faktov, ako to v škole funguje, kto je kto, a na čo si dávať pozor.

Po polhodine vystupujeme v Šarišských Bohdanovciach, ledva si stíham zapáliť a dúfam, že si ešte stihnem aspoň prezliecť tričko, v ktorom som cestoval. Namiesto toho mierime rovno do riaditeľne. Riaditeľ a jeho zástupkyňa – od septembra jeho nástupkyňa a moja budúca šéfka – si prezerajú môj životopis.

Mohol by za mňa zobrať matematiku, hovorí riaditeľ. Zahraničná škola, to je angličtina, robil v novinách, tak to by ste mohli obnoviť školský časopis, obracia sa na mňa pani zástupkyňa. Rozprávajú sa neuveriteľne vecne, ja sa na nich len pozerám a prikyvujem, že jasné, všetko v pohode.

„Školu u nás väčšina detí končí v šiestom až siedmom ročníku,“ hovoria rovno.

Je teplo, krúti sa mi hlava, mám milión otázok, lebo mi to rozum vôbec neberie, ale v stave zmätenia len znova prikyvujem, že okej, veď „normálka“. Rozlúčka, cesta späť do Košíc, vlak do Bratislavy. Na Facebook si zapisujem dojmy:

„Ten vecný tón, akým mi to hovorili a ja som len prikyvoval, jasné, chápem, aj keď som tomu v skutočnosti nerozumel – toto už bol ten iný svet. A naozaj tomu istým spôsobom rozumiem, len tá rezignácia bola na tom veľmi zlá. A aj tú dokonca zhruba viem pochopiť, len na toto je ešte veľmi skoro si tvoriť názor. Zatiaľ teda takto.“

Do školy sa vraciam na poradu pred začiatkom roka. Dostal som tam ústrižok so zoznamom mojej budúcej triedy – siedmakov:

Čo to vlastne znamená: ani jeden z mojich žiakov v podstate nezíska plné základné vzdelanie. Povinná školská dochádzka je na Slovensku desať rokov a až deviati moji budúci žiaci ju ukončia v siedmom ročníku. Ostatní majú pred sebou ešte rok navyše. Ani jeden z nich sa teda nedostane do deviateho ročníka a nebude študovať na strednej škole, v rámci ktorej by si mohli spraviť maturitu.

Do našej školy pravidelne prichádzali na druhý stupeň do piateho ročníka z malých škôl v okolí desiatky detí, ktoré prepadli v prvom, druhom, treťom či vo štvrtom ročníku. Do deviatky sa dostalo v priemere už len okolo desať žiakov. Ostatní sa postupne vytrácali.

Toto je zopár ich príbehov.

Jozef

„Mr. Teacher, do you speak English?“ ozve sa mi v jednej chvíli spoza chrbta. V tej milisekunde, kým sa otočím, si myslím, že kolegyňa v nejakej triede pustila CD z anglickej knihy. Dokonalý britský prízvuk.

Nebol to reproduktor. Nechápem, prepočítavam. Takto som spoznal Jozefa. Istý čas som preňho pýtal kľúč od klavíra, mal nejaké základy a chcelo sa mu hrať. Tak som zistil, čo je zač.

Nespravil komisionálky zo slovenčiny. Rómsky chlapec s perfektnou angličtinou. Niekoľko rokov žil s rodinou v zahraničí, chodil tam aj do školy. Tvrdil, že sa postupne vypracoval z triedy s pomalším tempom do tej najlepšej. Škola ho bavila, no potom sa vrátili späť na Slovensko, do osady. V Anglicku by bol z neho siedmak, tu ho dali do štvrtého ročníka.

Chcel ísť na vysokú, študoval by za stavebného inžiniera.

„Pán učiteľ, bude sa to dať?“ pýtal sa ma na druhý rok. To už bol z neho siedmak a v ten rok mal končiť základnú školu. (Časť z toho rozhovoru prebiehala v angličtine, lebo som mu povedal, že ak nevie, ako to povedať po slovensky, nech to povie v jazyku, ktorý mu je jednoduchší.)

„Ak sa budeš snažiť, bude sa to dať,“ odpovedám mu.

„Naozaj?“

„Teraz sa sústreď na to, aby si chodil do školy a na hodinách dával pozor,“ vyhol som sa priamej odpovedi, lebo som mu nechcel klamať. Len sa snažiť v tomto prípade určite nestačilo, bol závislý od rozhodnutia iných. Namiesto toho som mu vytlačil článok o Igorovi z Moldavy – pozri, fetoval, nespravil si ani základku, no v dvadsiatke si ju potom dokončil a študoval na gymnáziu.

Keď som počul, že jeho rodičia by sa chceli vrátiť späť do Anglicka, šli sme za nimi aj s Radom, kolegom, naším rómskym asistentom. Presviedčali sme ich, aby ho tu nechali, že mu pomôžeme doštudovať základku a pripravíme ho na gymnázium. Verili sme, že mu tým pomôžeme, že to dokážeme.

„Nechcem, aby chlapci vyrastali v tomto tu,“ povedal nám Jozefov otec. Pýtal sa ma, či mu viem sľúbiť, že Jozefovi pomôžem.

V zime 2018 odišla rodina do Anglicka. Jozef mi potom písal asi dvakrát, prvýkrát bol dosť nešťastný, druhýkrát to už bolo lepšie. Vraj stále chodí do školy.

Adam

Keď druhý rok vedenie školy rozhodlo, že budem triednym učiteľom jednej z troch piatackych tried a rovnako veľa budem učiť aj vo vedľajšej piatackej triede, spravil som si novú tabuľku. Nebola už taká hrozivá ako tá prvá z triedy siedmakov, kde už všetci prepadli. No ani táto nebola optimistická. V oboch piatackych triedach bolo dokopy zapísaných 28 žiakov. Len deväť z nich ešte neopakovalo ročník.

Pre dve tretiny detí bolo rozhodnuté už na začiatku druhého stupňa – na poriadnu strednú školu môžete zabudnúť. V týchto dvoch tretinách bol aj piatak Adam, jeho príbeh som si zapísal na blogu:

Je pondelok 5. februára 2018, chodím po rodinách, a po prvýkrát som priamo u Adama doma.

Prechádzam popod rozvešanú bielizeň – je odmäk, ale šmýka sa – a klopem na dvere z dreva pozbíjanej búdy. Otvára mi matka, z postele sa dvíha otec, na vedľajšej posteli sedia mladšie dvojičky, pozerajú telku, a priamo predo mnou sedí Adam, v ruke má domácu úlohu z angličtiny a učí sa.

Vyrazilo mi to dych.

Adam je priemerom a dochádzkou najlepší žiak z našej triedy. Mirkovce crew, sedí s najlepším kamošom Petrom, no na rozdiel od neho nemal na polroka ani päťku, ani štvorku. Vo výkaze má značku PVD – prospel veľmi dobre (priemer známok do 2,0). V škole nevynechal ani deň. Veľká vec.

V teste čitateľskej gramotnosti patrí k top 3 v triede (priemer triedy bol 20 percent), na slovenčine aj matike mu to podľa známok ide, vidno, že sa snaží, ale čítať veľmi nechce. Nakoniec chodí aj na náš debatný krúžok, minule som ho videl na angličtine zvýsknuť od radosti, keď na niečo prišiel.

Nikdy som nestretol urozprávanejšieho rodiča ako Adamovu mamu. Na prvom stretnutí mi hovorila o problémoch so satelitom, veľa sa pýta, občas sa opakuje, ale toto všetko je dobré; lepšie sa pýtať ako nehovoriť nič.

„Už nevládzem veľmi rajbať (drhnúť dlážku), doktor povedal, že mám žlčové kamene, ale nemám ani kedy ísť na operáciu, beriem novalgin na bolesť, niekedy nezaberie, kto by sa postaral o deti?“ rozpráva Adamova mama. „Tieto dve sú na mňa veľmi zvyknuté, stále spávajú pri mne, kto by im navaril? Oni nezjedia také ako susedia, oni vždy len rohlík so salámou, ani mlieko nechcú. Sme tu sami, zvyšok rodiny v Anglicku, prídu len na pár dní cez prázdniny, inak nikto, muž teraz musí chodiť do lesa na drevo, ja by som to sama nezvládla, musí byť doma, nezarába.“

Vysvetľuje, prečo nebývajú vo vedľajšom murovanom dome, kde som ich predtým vídal, ale v tomto drevenom: tam je iba plynový horák, tu si kúria v piecke drevom, ráno si treba privstať a priložiť.

„Jój, pán učiteľ, tu nikto nemyslí na to, že škôlka, nemajú ani družinu, o jedenástej sú doma. Rada by som chodila do práce, ale ako? Adamovi každý mesiac odkladáme peniaze na školu, chcela by som, aby išiel na vysokú, učil by sa za právnika, je šikovný chlapec.“

Keď to hovorí, Adamov otec prikyvuje. Po prvýkrát som na vlastné oči videl rodinu, ktorá má šancu na slávny americký sen – že z hocijakého bahna sa dá vyhrabať, ak človek chce. Táto rodina chcela a dokonca aj sama od seba vedela, čo na to treba.

Dva dni po návšteve v chatrči u Adama sa dozvedám, že nie je veľká šanca, aby som na škole zostal učiť aj budúci, teda tretí rok. Príde zrejme menej detí a aj bezo mňa možno bude treba prepúšťať. Začínam rozmýšľať nad zmenou stratégie, čo základné teraz ešte musím naučiť svojich piatakov, aby im to pomohlo zájsť čo najďalej a vydržať čo najdlhšie.

Otváram triedny výkaz dvoch piatackych tried a prezerám si rok dochádzky, aby som zistil, kto z nich ešte má šancu dostať sa do deviatky, a teda aj na strednú školu s perspektívou na univerzitu.

Adam, ročník piaty, rok dochádzky siedmy. Základnú školu skončí deviatym rokom povinného vzdelávania v siedmom ročníku vo veku 15 rokov. Sedím v jednej z učební a búcham rukou do stola. Máme chrípkové prázdniny, kolegovia už odišli a škola je prázdna.

Adam a jeho rodičia majú smolu – sú totiž Rómovia, ktorí žijú v drevenej chatrči v „sociálne znevýhodnenom prostredí“. Uznáva to aj štát – preto škole za Adama posiela viac peňazí v rámci takzvaného normatívu na žiaka. A tam sa všetka pomoc Adamovi končí.

Základnú školu preto skončí v roku 2021 ako siedmak, a potom sa môže ísť vyučiť za pomocného murára. Také sú jeho možnosti na ďalšie vzdelanie v okolí obce, v ktorej býva.

Západniari zo strednej triedy

Dajme si to ešte raz a pomaly – škola, kde väčšina detí končí v šiestom až siedmom ročníku.

Nie zopár detí. Väčšina. Do života idú s tým, že nemajú ukončenú ani základnú školu.

Toto sa deje na Slovensku v 21. storočí?

Dnes už viem, že som tomu nerozumel z dvoch hlavných dôvodov: Som zo západného Slovenska. A do júna 2016 som sa pohyboval takmer výlučne len medzi ľuďmi, ktorí patrili do nižšej strednej triedy a vyššie.

Prepadnúť – teda opakovať ročník – to bola v mojich kruhoch odjakživa výnimočná udalosť a spoločenská hanba. Keďže som študoval na osemročnom gymnáziu, zo základnej školy som odišiel po štvrtom ročníku a pamätám si ju len veľmi matne. Takto spätne si spomínam len na spolužiaka Filipa, s ktorým nechcel nikto sedieť, lebo bol starší, bil sa a „nevoňal“.

Áno, Filip bol rómsky chlapec, ktorý vyrastal v otrasných podmienkach. Ale vo Vrábľoch, meste, kde som vyrastal, takých detí nebolo veľa. Podľa odhadov z Atlasu rómskych komunít z roku 2013 vo Vrábľoch žije len 2,2 percenta Rómov, takže je veľmi ľahké byť nevšímavým.

Šarišské Bohdanovce, kde som učil, sú dedinou v okrese Prešov, kde už žije Rómov viac – odhadom každý desiaty obyvateľ. Žiaci, ktorých som neskôr učil, prichádzali z obcí, kde už prevažovali Rómovia. A veľmi veľa z nich navyše pochádzalo z extrémne chudobných rodín.

Neskôr som pochopil, že Žofiin sen o tom, že bude sestričkou, bol z ríše fantázie. Rovnako tak sny Adama, Jozefa a niekoľkých ďalších detí, ktoré sa vôbec snívať opovážili.

Spiš – Gemer – Šariš – Zemplín

Výsledky rómskych detí z vylúčených a chudobou postihnutých komunít, ktoré som učil v Šarišských Bohdanovciach, žiaľ, nie sú vôbec výnimkou. Práve naopak, v istých častiach Slovenska do bodky kopírujú trendy.

A hoci som ich nikdy neučil a ani nevidel, som si úplne istý, že príbehy Žofie a Adama by som našiel aj v okolí Revúcej, Rimavskej Soboty, Trebišova, Michaloviec, Spišskej Novej Vsi alebo Košíc.

Čo majú tieto okresy spoločné? Hneď niekoľko vecí:

1. Je tu výrazne viac žiakov, ktorí v danom školskom roku opakovali ročník

V školskom roku 2018/2019 na štátnych základných školách po celom Slovensku opakovalo ročník viac ako 10-tisíc žiakov. Na 1000 detí tak pripadalo zhruba 25 takých, ktoré museli ročník opakovať – teda v predošlom školskom roku prepadli aspoň z troch predmetov alebo nespravili komisionálnu skúšku v prípade, že na konci školského roka prepadli z jedného alebo dvoch predmetov.

V rámci Slovenska sa podľa dát v prepadávaní objavujú obrovské regionálne rozdiely.

Kým v Bratislavskom, Trenčianskom a Žilinskom kraji bolo len zhruba 6 až 8 prepadnutých na 1000 žiakov, v Prešovskom a Banskobystrickom kraji už bolo takých detí 36 až 39 – a v Košickom kraji až 59 prepadnutých na 1000 žiakov.

V okrese Rimavská Sobota takto pripadá na 1000 až 92 takých žiakov, ktorí prepadli, nasledujú Michalovce, Trebišov, Gelnica, Spišská Nová Ves.

Dáta sú tiež alarmujúce v tom, že v prvých štyroch ročníkoch deti prepadávajú častejšie ako na druhom stupni. V okrese Rimavská Sobota takto prepadla štvrtina žiakov už v nultom (!) ročníku.

Najčastejšie deti opakujú prvý ročník, v okresoch Spišská Nová Ves a Gelnica je to dokonca až pätina všetkých prvákov.

Ako zlepšiť ich výsledky, to je zásadná otázka, o ktorej má byť kniha A okraje máš kde?

Úplným základom by mali byť presnejšie dáta. Dnes totiž z dostupných zdrojov nevieme povedať, ako sa darí deťom, ktoré už raz prepadli. Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že ak prepadnete raz, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa vám to stane ešte aspoň raz – a tým pádom prídete o možnosť dokončiť si základnú školu v deviatom ročníku.

 

2. Sú to okresy, kde podľa odhadov žije najviac rómskych rodín

Podľa sčítania obyvateľov z roka 2011 žije na Slovensku 106-tisíc ľudí, ktorí sa hlásia k rómskej národnosti. To sú dve percentá zo všetkých obyvateľov Slovenska.

Odborníci sa však zhodujú na tom, že Rómov je v skutočnosti na Slovensku oveľa viac. Väčšina z nich sa z rôznych dôvodov hlási k národnosti majority v ich obciach, teda k Slovákom alebo Maďarom.

Čísla najbližšie k realite uvádza Atlas rómskych komunít, podľa ktorého žije na Slovensku viac ako 400-tisíc Rómov, teda cez sedem percent všetkých obyvateľov. V rámci Slovenska sú však rozptýlení veľmi nerovnomerne.

Najviac Rómov žije na juhu stredného Slovenska (okolie Rimavskej Soboty, Revúcej, Gemer) a na východe (Spiš, Šariš, Zemplín).

Naopak, najmenej Rómov žije na severe a západe Slovenska, aj keď existujú výnimky (Záhorie, Žitný ostrov). V týchto miestach je podiel Rómov na celkovom obyvateľstve oveľa nižší ako na východe a juhovýchode Slovenska.

Keď si zoradíme okresy podľa toho, kde najviac deti prepadávajú, na prvých priečkach sú práve tie, kde žije najviac Rómov.

 

3. Je tam veľa žiakov, ktorí opúšťajú základnú školu bez toho, aby sa prihlásili na strednú

Bežne to je na Slovensku takto: žiak ide z deviateho ročníka na strednú školu, prvý rok na strednej ešte patrí pod 10-ročnú povinnú školskú dochádzku. Takto to však je, len ak žiak ani raz neprepadol a školu začínal v prvom ročníku.

V prípade detí, ktoré začali v nultom ročníku a potom aspoň raz opakovali ročník, je ich jedinou možnosťou pokračovať na dvojročných odboroch na stredných odborných školách (ktoré sa nekončia maturitou). To je však už na ich dobrovoľnom rozhodnutí, prípadne rozhodnutí rodičov, keďže povinná školská dochádzka sa im už skončila.

Časť detí po skončení povinnej dochádzky na stredné školy nejde.

Za posledných desať rokov tak základnú školu úspešne nedokončilo a zároveň na strednú školu nenastúpilo viac ako 22-tisíc žiakov. Takmer dvetisíc z nich navyše zo základnej školy odchádzalo z prvého stupňa – čo znamená, že za desať rokov povinnej školskej dochádzky sa im nepodarilo úspešne vychodiť ani prvé štyri ročníky základnej školy.

Vo výraznej väčšine pritom ide o deti, ktoré bývajú v jednom z troch krajov s najvyšším zastúpením rómskeho obyvateľstva – Banskobystrickom, Košickom a Prešovskom. Napríklad v okrese Spišská Nová Ves a Michalovce nenastúpi na strednú školu takmer každý piaty žiak, ktorý v danom roku skončil povinnú školskú dochádzku.

Opäť poznámka k dátam – je vysoká pravdepodobnosť, že ide najmä o rómske deti, no presne to povedať nevieme. Na Slovensku totiž platí zákaz zberu etnických dát, čo veľmi komplikuje vznik podrobnejších analýz. Podobne ako v prípade dát o prepadávaní žiakov by sme potrebovali konkrétne dáta, ktoré by sledovali postup každého žiaka počas školskej dochádzky, vrátane jeho etnicity. Pretože sú tieto dáta veľmi citlivé, k ich prípadnému sprístupneniu (odbornej) verejnosti by sa, samozrejme, muselo pristupovať veľmi opatrne.

 

4. Tieto miesta sa zaraďujú medzi najmenej rozvinuté okresy – vyznačujú sa vysokou dlhodobou nezamestnanosťou

A tu sa pre deti z rómskych rodín kruh často uzatvára.

Mnohé z nich nemajú ukončené ani základné vzdelanie, čo znamená, že sú prakticky nezamestnateľné. Ak sú z extrémne chudobnej rodiny a strednú odbornú školu nemajú priamo v obci, zostáva im úrad práce alebo vstup do sivej ekonomiky. Náklady na stredoškolské štúdium (najmä cestovné) im totiž štát už neprepláca.

Ak sa na strednú školu dostanú, sú to dvojročné odbory, kde môžu získať maximálne výučný list a potom robiť pomocné práce. Lenže: 1) V ich okolí práce nazvyš nie je tak či tak. 2) Sú Rómovia a častou praxou je rasová diskriminácia. 3) Ak by sa im aj podarilo zamestnať, ich plat by s danou kvalifikáciou nebol zásadne vyšší ako príjem z úradu práce.

Prečítajte si

Na teste vedľa seba sedia dve deti, získajú rovnaký počet bodov. To rómske prepadne

Preto často buď celé rodiny odchádzajú do zahraničia, alebo chlapci pracujú na fušky. Ak ste dievča, zostáva vám v podstate len starostlivosť o rodinu. Najčastejšie tú vlastnú.

Ich rodičia majú často len základné vzdelanie alebo ani to. Ako to asi za takýchto okolností dopadne s ich deťmi?

Kde sa narodíš, tam aj zostaneš

Moji praprastarí rodičia zrejme ani nevedeli čítať. Boli to sedliaci, niektorí z nich boli Rusíni z oblasti chudobného Haliča. Ich deti, moji prastarí rodičia, mali vyštudovaných len pár tried školy. Moji starí rodičia už na tom boli lepšie, vyšli strednú školu a pracovali ako robotníci alebo nižší úradníci. A obaja moji rodičia vyštudovali vysokú školu.

Ja a moje sestry už považujeme za samozrejmé, že máme vysokoškolský titul. A je veľmi veľký predpoklad, že naše deti ich budú mať tiež.

Toto odborníci označujú ako sociálnu mobilitu a jej základom je vzdelanie. Za normálnych okolností školy slúžia ako výťah, ktorý má zabezpečiť, aby každá generácia mala aspoň o kúsok lepší a kvalitnejší život ako jej rodičia.

Nemá zmysel nejako obchádzať fakt, že pri Žofii, Adamovi, Jozefovi a im podobným deťom z okolia Rimavskej Soboty, Michaloviec či Revúcej sme ako spoločnosť v tomto brutálne zlyhali.

Napríklad OECD nás už v roku 2012 upozornilo na veľmi silný vzťah medzi socio-ekonomickým zázemím žiakov a ich školskými výsledkami. Ak ste z rodiny, ktorá je na tom dobre, budete aj v škole dosahovať dobré výsledky. No ak ste z rodiny, ktorá má problémy, prenesú sa aj do vášho výkonu v škole.

A pokiaľ v krajinách OECD má v priemere takmer štvrtina vysokoškolských študentov rodičov, ktorí nemajú stredné vzdelanie, na Slovensku sú takýchto študentov len 4 percentá.

Inými slovami – do akého prostredia sa na Slovensku narodíte, v takom prostredí aj zostanete, lebo ani v škole vám nikto nepomôže.

Sú dva argumenty, prečo takýto stav treba zmeniť.

Prvý je morálny. Nikto z nás nevie ovplyvniť, kam a komu sa narodí, a preto je veľmi nefér, že práve to rozhoduje o našich životných príležitostiach.

Druhý argument je ekonomický. Existuje veľmi jednoduchý vzťah – čím je človek vzdelanejší, tým má väčšiu šancu nájsť si prácu. Ak má prácu, prispieva do štátneho rozpočtu a štát je bohatší. Navyše, čím vyššie a kvalitnejšie vzdelanie, tým má šancu na vyšší plat. Čím vyšší plat, tým vyšší príjem do štátneho rozpočtu.

Ak by sme sa v budúcnosti dostali vo vzdelávacích výsledkoch na úroveň Fínska, ktoré patrí medzi štáty s najlepšími výsledkami žiakov, analýza OECD predpokladá, že našu ekonomiku by to mohlo výrazne nakopnúť (na úrovni takmer 1 percenta HDP). To sú miliardy eur navyše, vrátane ušetrených peňazí na sociálnych dávkach.

Toto sú hlavné dôvody, prečo by osudy Žofií a Adamov mali zaujímať nás všetkých.

Teraz dve dobré správy.

Po prvé, ak sa nám to podarí, výsledkom bude, že budeme žiť v spravodlivejšej a bohatšej spoločnosti.

Po druhé, zmena je možná, pretože nesúvisí s etnickým pôvodom, ale so školským a sociálnym systémom.

Viem to, lebo nie sme jediná krajina, ktorá riešila takéto problémy. Viem to, lebo v zahraničí – ale aj na Slovensku – existujú príklady dobrej praxe. Viem to, lebo som zmenu pozoroval aj vo svojich triedach.

Aby sa to zmenilo, najskôr potrebujeme pochopiť príčiny, prečo dnes pri deťoch z vylúčených komunít zlyhávame. Potrebujeme pochopiť, čo sa deťom vlastne deje, kto to môže zvrátiť a čo na to treba. Presne o to sa pokúsim vo vznikajúcej knihe A okraje máš kde?

Vysvetlím, prečo majú deti z vylúčených komunít veľmi malú šancu uspieť v škole, a aj to, prečo sa učiteľom nedarí prelomiť začarovaný kruh, a nakoniec skúsim opísať, kde všade sa náš systém zasekol a čo treba spraviť, aby znova fungoval.

Prečo?

Lebo dnes máme veľmi veľa detí, pre ktoré neplatí poučka o tom, ako tu má miesto každý, kto sa stále – alebo aspoň trochu – snaží.

Knihu A okraje máš kde so môžete kúpiť na obchod.dennikn.sk