Päť zistení oneskoreného vodiča
Svet šoférov je tajomný a plný nástrah. Schopnosť viesť motorové vozidlo nás odlišuje od zvierat, ale zároveň nás k nim aj približuje.
Mal som prvý počítač v dedine, potom jeden z prvých iPhonov a neskôr iPadov, ale v tridsiatich dvoch rokoch ako začínajúci šofér cítim, že som v živote niečo vážne premeškal. Ako keď sa až v osemnástich naučíte používať príbor.
Tri mesiace mám auto, najazdil som prvých 1200 kilometrov. Toto je päť vecí, ktoré som za ten čas zistil.
Predpisy. My šoféri amatéri sme bifľoši, „našprtali“ sme predpisy a teraz si nikto z nás nedovolí ich porušovať. Lebo tak ako deti veria na Ježiška, my veríme, že vznikli s cieľom uchrániť nás od smrti a našu rodinu od smútku zo straty. Prekvapivé množstvo ozajstných šoférov to tak neberie – rozprávajú mi veselé príhody, ako ich niekde „nameralo“, „mali ťažkú nohu“ a potom sa z toho „vykecali“. Nemala by to byť hanba? Iní ma vytrubujú, ak v obci idem 50. Do toho rádiá proaktívne hlásia, kde sa oplatí ísť podľa zákona (a medzi riadkami teda, kde až tak nie). A pekný bonus je, že toto dobre poznajú aj výrobcovia, takže tachometre radšej ukazujú vyššiu rýchlosť, čo vodiči vedia, takže jazdia ešte rýchlejšie. Predstavujem si výrobcov teplomerov, ktoré ukazujú o pol stupňa viac len preto, aby mamy nepodcenili chrípku svojich detí a išli s nimi na pohotovosť. A žasnem.
Dymové signály. Šoférsky svet je plný tajných šifier a signálov – a nemyslím len tie na prístrojovej doske. Zatrúbenie zatiaľ
