Sudkyňa Farkašová: Horory na rodinných súdoch? Dá sa to aj inak

O čom hovoríme, keď hovoríme o poručenskej agende?

Gro sú konania o maloletých deťoch, čo sú asi tri pätiny, ale ide aj o starostlivosť pri obmedzenej spôsobilosti na právne úkony. Poručenskí sudcovia rozhodujú aj o ďalších veciach súvisiacich s rodinou, ako je výživné plnoletého dieťaťa voči rodičovi, manželské výživné alebo bezdetné rozvody. Pre niektorých sudcov je to podradnejšia agenda, ale pre mňa je to srdcovka, ku ktorej som sa po rokoch vrátila od občianskoprávnej agendy. Som podpredsedníčka Asociácie rodinných sudcov, ktorú sme založili práve preto, aby sa skvalitnilo rodinné právo na Slovensku. Vývoj tejto agendy sledujem asi od roku 2000.

Aké zmeny možno sledovať za zhruba dvadsať rokov?

Veľkou zmenou bolo prijatie zákona o rodine v roku 2005. Vtedy sa začala prvý raz spolupráca poručenských sudcov s ústredím práce aj s tretím sektorom, teda s ľuďmi, ktorí sa podieľajú spolu s nami na konaniach o deťoch. To rodinnému právu veľmi pomohlo. Rozvody sú za uplynulé desaťročia čoraz menej prísne, snaha udržať manželstvo už nie je taká silná.

To sa ako prejavuje? 

Keď sa dvaja ľudia chcú rozviesť, tak ich rozvedieme. Sudcovia sa snažia nekomplikovať veci, kde sa ľudia už rozhodli, a rozvod dnes už nie je takou stigmou. Ak sa jedna strana nechce rozviesť alebo nie sú rozhodnutí, má zmysel poslať ich na referát poradensko-psychologických služieb, ale musí tam byť vôľa zo strany manželov. Za tie roky sa zmenili aj postoje rodičov, dnes otcovia viac chcú a viac sa aj podieľajú na výchove detí, máme nový inštitút striedavej starostlivosti, ktorý si našiel svoje miesto v rozhodovacej činnosti súdov.

Ako dlho štandardne trvá, kým sa vytýči prvé pojednávanie?

Náš Okresný súd Prešov má spolu so Žilinou v rámci Slovenska najviac nových vecí. Ako veľmi zaťažený súd sme pred zavedením Cochemu vytyčovali prvé pojednávanie v priemere o šesť až deväť mesiacov, dokonca aj do roka. V menších mestách táto lehota vždy bola kratšia. Optimálne je, aby sa konanie začalo do mesiaca, a to reálne začalo – prvým pojednávaním.

Prečo je čas taký dôležitý?

Aby sa nevyostroval konflikt. Návrhy podávajú často ľudia, ktorí sa ocitli v konflikte, a práve preto je dôležité zachytiť to v začiatkoch, aby konflikt neeskaloval. Z praxe viem, že čím viac času prejde a s ľuďmi sa nepracuje, tým je to celé horšie. Preto je v poručenskej veci vytýčenie termínu do dvoch mesiacov dôležitejšie než v spotrebiteľskej veci. Aj sudcovia a vedenia súdov by mali chápať, že poručenská agenda musí odsýpať.

Ľudia veľmi trpia tým, že potrebujú urgentne pomôcť, ale často sa nekoná aj jeden rok. Čo si majú myslieť, keď na jednom a tom istom súde jedna sudkyňa vytyčuje pojednávania do troch mesiacov a iná až o rok?

Súhlasím, že tým veľmi trpia. Objektívne je možné aj to, že u mladšieho sudcu, ktorý prišiel nedávno, sa netočí toľko starých vecí, ale rozdiel na jednom oddelení by nemal byť až takýto veľký. Subjektívne: niekto robí viac, niekto menej. No nemalo by sa to stávať, na to je vedenie súdu, aby sledovalo rozvrh práce, výkonnosť sudcov a vyťaženosť pojednávacích dní.

U nás je možné aj to, že rozvod sa skončí skôr ako predbežná úprava do toho konkrétneho rozvodu.

Áno, môže sa taká absurdita stať, hoci by sa nemala. Môžu to dostať dvaja rôzni sudcovia. U nás a na väčšine súdov platí, že konania týkajúce sa toho istého dieťaťa rozhoduje jeden sudca. Dovoľuje nám to zákon a pokladáme to za správne, pretože jeden sudca rieši jednu rodinu ako celok.

Mimoriadne útrpné je pre ľudí čakať na výkon rozhodnutia aj desať mesiacov, teda že sa nekoná, keď druhá strana ignoruje rozsudky.

Výkon rozhodnutia je pri deťoch veľmi problematický. Zákon nám ho upravuje perfektne. Ide o prípady, keď napríklad otec má právo stretávať sa s deťmi a matka to odmieta alebo tomu nejakým spôsobom bráni. Samozrejme, musí byť z návrhu jasné, že nešlo o jednu chorobu, ale naozaj sa bráni v styku. Desať mesiacov je naozaj veľa. Výkon rozhodnutia však má svoje pravidlá. Súd by mal najprv vyzvať povinnú stranu, aby plnila dobrovoľne, ak sa to stále nedeje, sú ďalšie možné sankcie. Pre súd je veľmi dôležité, aby táto strana začala plniť dobrovoľne. Nejde o to, aby tam súd išiel a vyňal dieťa z rodiny, veď ani oprávnená strana si neželá, aby tam chodil každý víkend nejaký sudca. Ide o to, aby styk prebiehal. Preto sú na začiatku mäkšie prostriedky, aby súd tú druhú stranu presvedčil. Pri styku nemá zmysel, aby sa vynucoval každý týždeň, to nie je na prospech dieťaťu ani nikoho. Zmysel má, aby strana, ktorá doteraz vnútorne neprijala rozsudok, ho už akceptovala. Nám sa osvedčilo, keď si súd našiel čas aj priestor a apeloval na stranu, ktorá nespolupracovala. Väčšinou potom k samotnému odňatiu dieťaťa nemuselo dôjsť.

Ako ste vnímali známy škandál v obci Brehy, keď bolo dieťa za strašného kriku odoberané zo školy počas vyučovania?

To bol zle zrealizovaný výkon rozhodnutia po viacerých stránkach. Nechcem to však dávať za vinu vyššiemu súdnemu úradníkovi, podľa mňa by výkon v citlivých veciach mali robiť sudcovia. U nás naposledy taký väčší výkon robila sudkyňa, so sebou mala vyššiu súdnu úradníčku, kolíznu opatrovníčku a technika záznamu, ktorý to celé nahrával, lebo nahrávať musí niekto ďalší, aby bolo vidno sudcu aj dieťa. Bol to tak príkladne zorganizovaný výkon v prípade matky, ktorá naozaj veľmi, veľmi bránila styku otca s dieťaťom, že odvtedy už nemusel súd zasiahnuť a styk prebieha. Pomohlo práve to dohováranie, dobrý prístup súdu, trpezlivosť a najmä kvalitná príprava predtým. Sudkyňa si povedala, že neodíde z toho domu, kým sa styk nezrealizuje, a takmer za dve hodiny sa to podarilo.

Ako rozpoznáte situáciu, keď je to vôľa dieťaťa, že sa nechce stretnúť s rodičom? Na to môže mať dobré dôvody, napríklad videlo násilie zo strany rodiča, ale potom je pre marenie styku neraz sankcionovaný druhý rodič. No dieťa môže byť aj zmanipulované.

Toto je veľká téma. Každý skúsenejší sudca vie po prvej vete dieťaťa rozpoznať, či má tú vetu naučenú alebo to tak cíti. Pri výsluchoch, na ktoré máme špeciálnu detskú izbu, sa nepýtame hneď na rodičov. Dieťa najprv uvoľníme a väčšina z nich rozpráva potom úplne spontánne aj o citlivých veciach. Ak si potom zrazu spomenie, že malo za úlohu niečo hovoriť, je to hneď vidno. V prípade pochybností máme k dispozícii psychológa na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Správy odtiaľ sú pre mňa relevantné, lebo tam som poslala rodinu ja a šli tam obaja rodiča. Nie sú pre mňa relevantné správy, keď jeden rodič šiel s dieťaťom k psychológovi, ktorý však druhého rodiča nevidel. Dúfam, že to tak majú na pamäti všetci sudcovia. Psychológ nemôže napríklad na základe hodinového sedenia s dieťaťom a jedným rodičom urobiť záver, že druhý rodič ho zneužíva. Aj takéto správy máme v spisoch. Sudca by nemal na ne prihliadať. Dôležité pre súd je objektívne vyšetrenie všetkých.

Takisto je dôležitá otázka veku. Od akého veku dieťaťa sa styk už nedá proti vôli dieťaťa vymôcť? Ja si myslím, že stredná škola je tou hranicou. Mali sme debatu aj o tom, či neposunúť vekovú hranicu pri výkone v zákone na 15 rokov. Mnohí si však myslíme, že aj so starším dieťaťom sa dá pracovať. Keď vieme, že väčšie dieťa styk odmieta, taký rozsudok by nemal uzrieť svetlo sveta. Rozsudky by mali byť vykonateľné a sudcovia by mali poznať názory detí. Sudca má priestor a prostriedky, aby s rodinou pracoval, napríklad výchovné opatrenie, pri ktorom budú rodičia s deťmi navštevovať akreditovaný subjekt. To všetko by však malo predchádzať vyneseniu rozsudku, pri výkone rozhodnutia už môže byť neskoro.

Konania o deťoch mávajú až deštrukčné následky na rodinu. Čo sa s tým dá robiť?

V najkonfliktnejších prípadoch sme trvali na tom, aby rodičia navštevovali psychológa na úrade práce, aby s rodinou pracoval. Osvedčilo sa mi napríklad pri požiadavke na striedavú starostlivosť presvedčiť rodičov, aby si to odskúšali na nečisto aj pod dohľadom psychológa, a o niekoľko mesiacov prišli na pojednávanie s dohodou. Už vedeli, či to chcú a či to dieťa prijalo.

Stávajú sa aj najstrašnejšie scenáre, že jeden rodič s dieťaťom zmizne, druhý príde na úrad práce a podá nejaké prvé návrhy, a vtedy sa ešte len začne rok čakania na úradné kroky. Čo sa dá robiť, ak sudca skutočne chce?

Súdy vydávajú neodkladné opatrenia, aby sa situácia nejako upokojila a aby dieťa bolo niekomu zverené. Práve toto je výhoda Cochemu, že do dvoch týždňov sú vždy u nás. No za normálnych okolností neurobíte nič a čas bude plynúť.

Patríte medzi pilotné súdy, ktoré testujú cochemskú prax. Ako to vyzerá?

Je to model súdnej praxe v konaniach o deťoch pochádzajúci z Nemecka. Smeruje k čo najrýchlejšej a najúčinnejšej dohode. Sú tam štyri predpoklady: rýchlosť konania, interdisciplinárna spolupráca, takže na rozhodnutí neparticipuje len sudca, ale aj psychológ a sociálny pracovník, dohoda rodičov a základným benefitom je eliminácia konfliktu hneď od začiatku. Keď sa ministerstvo spravodlivosti za Lucie Žitňanskej rozhodlo skúšať Cochem, reflektovalo na prvotný nápad od nás, sudcov z Asociácie rodinných sudcov, že do toho chceme ísť. Ide o projekt hradený z eurofondov.

Čo sa teda robí? 

V pracovnej skupine ministerstva spravodlivosti sme sa rozhodli vytvoriť nové miesto takzvaného koordinátora, je to vyšší súdny úradník, ktorý robí prvé stretnutia s rodičmi. Takisto bol prijatý na krajský súd psychológ ako nová pozícia v justícii. Postup je taký, že na súd príde nová vec a koordinátorka do dvoch, maximálne troch týždňov určí termín na prvé stretnutie. Spolu s ním ide rodičom list, kde sa oboznámia s tým, čo ich čaká na okresnom súde. Prídu na prvé stretnutie a koordinátorka má na nich čas. Sudca pri klasickom postupe si vytýči prvé pojednávanie maximálne na hodinu, ale takto majú čas povedať si veci, ktoré by si inak nepovedali. Koordinátorka ich vedie k uzavretiu dohody.

Čo konkrétne preto úradníčka spraví? 

Vysvetlí im všetky benefity, ktoré z toho majú najmä deti, a rozprávajú sa. Potom im pomôže spísať rodičovskú dohodu a odchádzajú s tým, že o ďalšie dva-tri týždne majú u svojho sudcu termín na schválenie rodičovskej dohody. Cochem je z pohľadu rodičov aj o tom, aby pochopili, že doteraz rozhodovali o všetkom ohľadne dieťaťa sami: aké bude mať plienky, čo bude jesť a kam pôjde. Tak prečo majú teraz nechať rozhodovať za seba iných ľudí, ktorí ich dieťa nikdy nevideli, a navyše v takej vážnej veci, ako je zverenie alebo styk?

Čo ak jeden rodič nepríde?

Mne sa stalo len raz, že dotyčný pán povedal, že vôbec nepríde, ani na riadne pojednávanie. Vraj mu je tak zle z toho, že sa rozvádza, že nemôže prísť. Napokon však prišiel. Vždy to skúšame. Spájame sa s ľuďmi aj neformálnymi prostriedkami, telefonicky a mailom, a presviedčame ich, aby prišli. Vždy budú ľudia, ktorí robia obštrukcie, aj keď u nás už aj právni zástupcovia zväčša pochopili, o čo nám ide. Dúfam, že sa dočkáme výsledkov ako v Novom Jičíne (spolu so súdom v Moste priekopníci Cochemu v Českej republike, pozn. red.), kde už polovica ľudí chodí na súd s uzavretými dohodami. Je to tak preto, lebo aj právni zástupcovia už rozumejú, že najlepšie je dohodnúť sa. Ak však koordinátorka už z návrhu vidí hlbší konflikt, lebo sa javí napríklad agresívne, zúčastní sa už na prvom stretnutí aj kolízny opatrovník a súdna psychologička. Ak sa nepodarí dospieť k dohode, ponúkne sa rodičom pomoc. V Bratislave majú dobrú skúsenosť s mediátormi, my zatiaľ nie, ale my sme zasa spokojní s referátom poradensko-psychologických služieb na úrade práce. S ním sme sa dohodli, že budú dávať termín rodičom rýchlo, aby nemuseli mesiac čakať. A termín ihneď dohodne koordinátorka, aby sa nestrácal čas, nie je to na spôsob „tak si tam zavolajte“. A spätnú väzbu z úradu práce máme ihneď, bez formálnych komplikácií, neposielame písomné žiadosti na doručenky. Celkovo je neformálnosť pre Cochem typická.

Sudca Polák z Nového Jičína tvrdí, že Cochem sa nedá nastoliť zhora, ale záleží na vôli využiť existujúcu legislatívu.

Súhlasím v tom zmysle, že je nutné, aby všetci zúčastnení, teda sudca, sociálni pracovníci, psychológovia tomu verili, a to sa naozaj nedá nariadiť zhora. Kde tomu ľudia veria, nemôže to nefungovať, a funguje to v Nemecku, Portugalsku, Belgicku, v Čechách a iných krajinách EÚ.

Sudca Polák má ťažké srdce aj na advokátov, ktorí podľa neho často pôsobia neeticky, a to isté hovoria aj niektorí advokáti. Idú napríklad podľa želania klienta, ktorý používa dieťa ako rukojemníka. Čo s tým?

V každom väčšom meste existuje aj taká skupina advokátov, ktorí robia obštrukcie v rodinných veciach a využívajú na to všetky prostriedky. Konajú v neprospech dieťaťa a je to veľká téma. Oni sami hovoria, že nie sú zástupcami dieťaťa, ale rodiča, čo je aj pravda, a v záujme dieťaťa má konať súd. Lenže záujem rodiča nestojí nad záujmami dieťaťa, preto ani záujem advokáta nestojí nad záujmami dieťaťa. Ich správanie je kontraproduktívne. Záleží na tom a oni to dobre vedia, k akému sudcovi si čo môžu dovoliť, ale je to naozaj problém, a to aj podľa zástupcov advokátskej komory. Podľa Nemcov pomohlo dať strop v advokátskej tarife na rodinné veci, čo urobili v zákone. Keď advokát vie, že nezarobí viac ako tritisíc eur, je aj preňho výhodné mať dohodu rodičov čím skôr.

Ešte ombudsmanka Dubovcová kritizovala postavenie kolízneho opatrovníka a jeho dvojrolu – jednak zastupuje dieťa, jednak má vykonávať sociálnu prácu v rodine, a tieto dve funkcie sa môžu ocitnúť v kolízii.

Je to pozostatok socializmu, ale ja si myslím, že dieťa si môže zvoliť advokáta alebo sa zastupovať samo. Môj právny názor je, že keď príde dieťa a chce právneho zástupcu, treba to zvážiť podľa jeho rozumovej vyspelosti a priznala by som mu túto možnosť. Dieťa je podľa zákona účastníkom konania, má práva vzhľadom na svoju rozumovú vyspelosť. Šesťročné je schopné kúpiť si cukríky, teda uzatvoriť platnú kúpnu zmluvu, šestnásťročné si môže otvoriť študentský účet, s ním banka podpisuje zmluvu, nie s rodičom. Procesné postavenie dieťaťa je tiež moja obľúbená téma a aj v tomto je prešovský súd lídrom – deťom nad 15 rokov ponúkame túto možnosť.

Ako to prebieha?

Vždy má ustanoveného opatrovníka, ktorý musí poučiť dieťa o jeho procesných právach, a keby sa chcelo samo zastupovať pred súdom, musí nám to dať najavo. Ak chce dieťa zrušiť kolízneho opatrovníka, urobíme to. Už som mala procesy, kde sa deti zastupovali samy. Dostanú rozsudok a môžu sa odvolať. Treba však zdôrazniť, že je to veľmi výnimočné, deti sa nechcú zväčša aktívne zapájať do procesu a je to pre ne záťaž. Túto možnosť by však mali mať a sú aj tínedžeri, ktorí sú takí vyspelí, že svoju pozíciu uchopia veľmi dobre.

Sú prípady, ktoré sa nedajú vyriešiť cochemskou cestou?

Zatiaľ nám to vychádza na dve percentá z konaní vhodných na Cochem, čo je asi tridsať percent z celkového množstva poručenských vecí, ktoré budú musieť prejsť riadnym konaním. Bez Cochemu je to percento, kde sa neuzavrie rodičovská dohoda, oveľa vyššie, lebo časom eskaluje napätie a medzi neriešiteľnými neostanú len prípady s nejakou patológiou, ale aj obyčajní zranení, nešťastní a ubití ľudia, pri ktorých sa nezachytil prvý moment, keď sa dali konflikty utíšiť. Vychádzame z premisy, že každý miluje svoje dieťa, ale niekedy je pri rozchode ťažké vyjsť z vlastnej bolesti a zrady, zo škaredých vecí, ktoré sa medzi partnermi udiali, a uvidieť, že dieťa trpí ešte viac ako oni. Pre toto najviac veríme Cochemu, a chceme v tomto projekte pokračovať, aj keď ho ministerstvo ukončí. Môžeme pomôcť ľuďom neeskalovať konflikt a zvládnuť rozchod tak, aby to bolo čo najmenej bolestné pre ich dieťa. Spolu s mojimi kolegami sme sudcami už dosť dlho, a ak máme možnosť posunúť veci, v tomto prípade v rodinných konaniach, k lepšiemu, je to naša povinnosť. A ak je tá povinnosť aj srdcovkou, urobíme pre to naozaj všetko.

Eva Farkašová (1972)

Sudkyňa Okresného súdu Prešov a jeho podpredsedníčka vyštudovala Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach. Sudkyňou je osemnásť rokov a primárne sa venuje poručenskej agende. Je aj podpredsedníčkou Asociácie rodinných sudcov. Vysvetľuje a komentuje mnohé situácie, ktoré môžu nastať v konaniach týkajúcich sa detí, a približuje takzvanú cochemskú prax, ktorú skúša v rámci pilotného projektu Okresný súd Prešov. Verí, že širšie zavedenie Cochemu môže účinne predchádzať následkom, aké majú aj dnešné typy konania.