Marko Škop: Spoločnosť sa polarizuje, v parlamente máme extrémistov. Viem, že môj film môže vyvolať kontroverziu

Marko Škop na tomto festivale už vyhral dokumentárnu súťaž s Osadným, získal divácku cenu s Inými svetmi a pred dvomi rokmi tu predstavil aj Evu Novú. V hlavnej súťaži festivalu bol so snímkou Nech je svetlo ako jediný československý film.

Prečo práve malá oravská dedina, uzavretá katolícka komunita a témy xenofóbie a extrémizmu?

Z môjho pohľadu sa ten film môže odohrávať v ktoromkoľvek z ekonomicky slabších regiónov vzdialenejších od Bratislavy, kde je menej pracovných príležitostí a ľudia dostávajú nižšiu mzdu za svoju prácu.

Na Orave som pri prípravách na film rešeršoval ekonomických migrantov, ktorí odišli za prácou do zahraničia, aby uživili svoje rodiny. Navyše v okolí Oravskej Lesnej býva počas zimy štatisticky najviac snehu a keďže sa film odohráva počas Vianoc, mali sme nádej, že sa nám podarí nasnímať bielu krajinu.

To sa vám vo filme predsa nakoniec podarilo. Exteriéry sú plné snehu.

Veľmi sme sa s tým však natrápili. Zima pred dvoma rokmi bola slabá a každý deň sme prekopávali plán nakrúcania len kvôli tomu, že sme boli často na suchu. Napríklad prvé dva týždne sme nakrúcali iba interiérové scény a túžobne čakali na sneh. Aj vďaka veľkej energii celého tímu a neustálej improvizácii v nakrúcacom pláne sme to nakoniec zvládli. Dúfam, že tá energia navyše je cítiť aj z výsledku.

S témou polovojenskej mládežníckej skupiny, ktorá do svojich radov verbuje mládež ste pracovali od začiatku?

Prvotnou líniou bola téma výchovy detí a rodiny. Príbeh muža, ktorý si v detstve zažil veľmi chladné a drsné zaobchádzanie od svojho otca, ktoré je u nás na Slovensku také typické a stále masovo rozšírené. Pri svojich deťoch sa to snaží zmeniť, ale nerobí to dobre. Zarába v Nemecku, aby im mohol zabezpečiť lepší život a vzdelanie. A práve v tom nastáva problém – nie je totiž doma a jeho miesto mužskej autority čiastočne vyplnia členovia lokálnej domobrany. Aj takto môže viesť cesta k indoktrinácii mládeže. A s tou máme na Slovensku reálny problém.

Emília Vášáryová mi po filme spomínala, že raz počas nakrúcania v Nemecku zapla televíziu a videla reportáž o Slovenských brancoch, ktorí idú ochraňovať vlasť a bojovať za Putina.

Spomínam si, ako mi volala, pretože vedela, že s touto témou vo filme pracujem. Rôzne polovojenské mládežnícke skupiny sú na Slovensku medializované už niekoľko rokov, nie je to nič nové, všetci o nich vieme. Týmto filmom som chcel vyjadriť svoj postoj zo spoločensko-politického hľadiska.

Všetci mladí ľudia potrebujú niekam patriť a prirodzene si hľadajú svoje miesto vo svete, skupinu, do ktorej môžu zapadnúť. Môže to byť napríklad basketbalový klub. V horšom prípade sa im ponúkajú aj takéto organizované skupiny. Vnímam, ako sa naša spoločnosť polarizuje, máme predsa už dlhý čas v parlamente extrémistickú stranu.

Prečítajte si

Škopova sociálna dráma, príbeh hluchonemých detí a Pauhofová v špionážnom miniseriáli. V Karlových Varoch uvedú aj tri slovenské novinky

Kotlebova ĽSNS má podľa májových prieskumov 14% a je v prvej trojke najsilnejších politických strán. Máme tu spomínaných Slovenských brancov a už aj centrálu Putinových Nočných vlkov…

Práve na takéto skupiny som chcel upriamiť pozornosť. Sú založené na národovectve, hovoria nám, aby sme si chránili a budovali to naše, ale zároveň skryto obsahujú nebezpečný aspekt nenávisti voči čomukoľvek, čo je iné.

Je teda slovenská dedina naozaj taká, akú ju zobrazujete? Silne uzavretá pred vonkajším svetom, pod veľkým vplyvom cirkvi a xenofóbie, náchylná oslavovať fašistický slovenský štát a voliť extrémistov?

Slovensko žije mnohými tvárami a každé umelecké dielo môže ponúknuť iba výsek z reality. Film je vždy len autorská interpretácia skutočnosti. Avšak na druhej strane, keď som sa počas nakrúcania rozprával s miestnymi a vysvetlil im základnú zápletku, často povedali: „Áno, tak to tu chodí. Otcovia odchádzajú za prácou a deti sa tu medzičasom zvlčia.“

Váš film je témou veľmi podobný dokumentu Jana Geberta Až přijde válka. Videli ste ho?

Samozrejme. Je to vynikajúci dokument, veľmi si ho vážim.

Čím sú tieto dva filmy odlišné? Zrejme sa totiž nevyhnete porovnávaniu.

Jan Gebert sa dostal do centra konkrétnej skupiny (pozn. red. Slovenských brancov) a sleduje ich vodcu, ktorý má podľa môjho názoru napoleonský syndróm. V našom filme táto skupina navonok pôsobí prospešne pre komunitu – odpratávajú v dedine sneh, pomáhajú. Za závojom je však skryté zlo a agresivita. Ideológia, my sme tí jediní dobrí a správni a za každú cenu si to „svoje“ musíme ochrániť. To môže byť veľmi nebezpečné a mať rôznorodé následky.

Stretávali ste sa pri príprave so skutočnými členmi týchto skupín?

Mal som odborných poradcov venujúcich sa téme extrémizmu a áno, stretol som sa aj s mužom, ktorý v takejto skupine pôsobil. Dodnes neviem jeho meno. Chcel som, aby moja fiktívna predstava bola čo najviac založená na realite. Aby sa nestalo, že keď si film niektorí z nich pozrú, budú sa smiať, že je to odtrhnuté od reality.

A ako sa mu pozdával scenár?

Páčilo sa mu to, vraj ich tým môžem správnym spôsobom poštípať.

Do akej miery sú v nich naozaj prítomné extrémy zobrazené vo filme? Šikana, agresivita medzi členmi, zastrašovanie?

Iniciačné rituály sú bežné v každej organizovanej skupine. Keď som bol na vysokej škole a pracoval v internátnom rádiu, tiež som musel vypiť nejakú pollitrovú brečku s borovičkou, červeným vínom, horčicou a smotanou, aby som symbolicky postúpil medzi starších. Súvisí to s organizáciou hierarchie v skupine – ty si bažant, nula a my sme tí, ktorí to riadia a ktorých treba počúvať. Z toho vždy pramení aj selekcia najslabších členov, ktorí sa automaticky stavajú fackovacími panákmi a na ktorých sa dá takouto šikanou najlepšie ukázať moc nad skupinou.

Zrejme sa pri slovenskej premiére v negatívnom slova zmysle dotknete aj katolíckej cirkvi. Vo filme jej predstaviteľa zobrazujete v pozícii napomáhača extrémizmu.

Je faktom, že na Slovensku máme aj takých katolíckych kňazov, ktorí otvorene sympatizujú s fašistickým slovenským štátom. Na Youtube som videl videá, v ktorých sa zúčastňujú osláv s chlapcami s vyholenými hlavami. Som si vedomý, že film môže vyvolať kontroverziu a že sa mnoho ľudí ohradí. Je však dôležité o tom hovoriť a otvoriť diskusiu.

Náboženstvo je ideológia, náš farár vo filme si myslí, že koná dobro, a vidí svet cez svoj filter. Cezeň sa pozerá aj na samovraždu mladého chlapca. Touto optikou prispieva k tomu, aby sa niektoré podozrenia zamietli pod koberec. No a na vidieku je kňaz mnohokrát stále najväčšou autoritou. Čo povie on, to je pravda aj pre mnohých ostatných.

V Nech je svetlo ste do hlavnej mužskej úlohy po Eve Novej opäť obsadili Milana Ondríka. Čím je pre vás spolupráca s ním taká výnimočná?

Od začiatku som si v hlavnej úlohe predstavoval jeho. Považujem ho za človeka s obrovským hereckým talentom, navyše má charakter bojovníka s bezodnou energiou. Raz sa napríklad stalo, že celý deň hral so silným zápalom hrdla a nikomu to nepovedal, len kvôli tomu, aby sme zvládli dokončiť denný plán nakrúcania. Trpel ako pes a večer mu na pohotovosti museli hrču plnú hnisu vyrezať a vyčistiť.

Prečítajte si

Filmový distribútor Ivan Hronec: Artfilmy sú biznis ako každý iný

Filmový producent Ivan Hronec sa v nedávnom rozhovore pre Denník N vyjadril, že československá kinematografia je provinčná. Na svetových festivaloch desaťročia nie je nominovaná v hlavných súťažiach a vrcholom úspechu je podľa neho festival vo Varoch.

Už roky na Slovensku funguje inštitucionálna podpora od Audiovizuálneho fondu a myslím, že je to už len otázka času, kedy bude niektorý zo slovenských filmárov pozvaný napríklad do hlavnej súťaže v Cannes. Veľmi sa mi páčil krátky film Michala Blaška Atlantída, 2003, máme Terezu Nvotovú, svoj nový film dokončuje Ivan Ostrochovský. Veľmi by som sa tešil, keby sa to niekomu z nich podarilo. Alebo hocikomu inému, určite to raz príde.