Denník N

Javorčíková: Na súdoch sa stále hovorí o kolegoch vybavovačoch

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Bola prezidentkou združenia Za otvorenú justíciu, roky sa kriticky vyjadruje k dianiu v justícii, hovorí napríklad o tom, ako sa cez rozvrhy práce dostávajú prípady k tým „správnym“ sudcom. Po polroku na dôchodku napísala Katarína Javorčíková otvorený list prezidentke.

Od februára už nie ste aktívnou sudkyňou. Napriek tomu ste napísali prezidentke otvorený list na tému právo a spravodlivosť. Prečo?

Pretože súdnictvo sa týka každého občana. Venovala som mu celý profesionálny život a za desiatky rokov v justícii som nadobudla značné skúsenosti aj v statusových veciach sudcov. Chcela som týmto spôsobom zdieľať riešenia, ktoré sú podľa mňa nevyhnutné, aby sa pomery v justícii zmenili.

Nespomínam si, že by sa takýto otvorený list objavil pri nástupe prezidenta Andreja Kisku. Prečo pre prezidentku Zuzanu Čaputovú?

V čase, keď bol vo funkcii prezident Andrej Kiska, bolo združenie Za otvorenú justíciu aktívnejšie. Dnes sa už viac zameriavame na verejnosť ako do vnútra súdnictva a zmenili sme komunikáciu.

A nesúvisí to aj s tým, že Čaputová ako právnička Via Iuris veľa času venovala súdnictvu, jeho reforme, a teda ste v nej videli spriazneného človeka?

Určite, Zuzana Čaputová s nami spolupracovala na viacerých projektoch. Aj to bol dôvod, prečo som list adresovala práve jej.

Ako ste prijali jej zvolenie? 

Veľmi dobre. V začiatkoch kampane som neverila, že môže uspieť. Že svojím kultivovaným a slušným spôsobom môže vyhrať v takej tvrdej konkurencii. Bolo to teda veľké prekvapenie a nádej do budúcnosti. Spolu s tým, že sa do vedenia Ústavného súdu dostal Ivan Fiačan a Ľuboš Szigheti. Vnímam to ako významné signály, že sa pomery v súdnictve môžu začať viac meniť.

Vždy ste sa chceli stať sudkyňou? 

Áno, chcela som už počas štúdia práva robiť v justícii v širšom ponímaní a začínala som na prokuratúre. Po dvanástich rokoch práce s trestným právom som však začala pociťovať potrebu robiť niečo z civilného života. Preto som odišla na súd.

Na prokuratúre ste boli pred rokom 1989. Vtedy bola vnímaná ako predĺžená ruka komunistického režimu. Museli ste riešiť napríklad aj prípady opustenia republiky. Neprekážalo vám to? 

V tom čase som bola mladou prokurátorkou a od roku 1982 do roku 1989 som bola dvakrát na materskej dovolenke. Zákony som vnímala ako posvätnú mantru, teda ako nedotknuteľné. Vtedy som vôbec nerozmýšľala nad tým, že by som mohla ovplyvniť zmenu zákonov. Okrem toho, na prokuratúre fungovala prísna podriadenosť nižších prokurátorov voči vyššie postaveným.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Štefan Harabin

Slovensko

Teraz najčítanejšie