Sluhovia, páni a občania. O Maďarsku a Slovensku
Služobnícky údel, ako ho opísal Sándor Márai, je pre spoločnosť pohromou. Maďarsko si ho opäť opakuje, historický repertoár Slovenska je iný.
Ak za čias vlády Vladimíra Mečiara Slovensko figurovalo ako problematický „karpatský model demokracie“, v uplynulých rokoch si početné nelichotivé označenia vyslúžil náš južný sused. Maďarsko už podľa historika Timothy Gartona Asha nie je demokraciou, vládne tam jedna strana; filozofka Ágnes Heller vidí nový druh „tyranie“; sociológ a niekdajší minister kultúry Bálint Magyar píše o „postkomunistickom mafiánskom štáte“. A ďalší autori hovoria o „neofeudalizme“, o „reinkarnácii feudálneho systému vazalstva“. Podobne ako panovníci rozdávali pôdu, tituly či zámky šľachticom, ktorí ich podporovali vo vojne, a odoberali ich za prejavy nelojality, premiér Orbán si vytvára vlastnú kastu oligarchov.
Nedávno sme sa o tejto téme mohli dočítať v útlej knižke Sándora Máraiho Chcel som mlčať. Píše v nej o trúchlivom desaťročí, ktoré sa začalo Hitlerovým vpádom do Rakúska v marci 1938 a končilo spisovateľovou emigráciou zo štátu, ktorý sa po príklone a spolupráci s nacizmom premenil na stalinskú diktatúru. Maďarsko podľa neho prepáslo moment, keď bolo možné premeniť stavovské zriadenie na demokratickú štátnu formu.
To spôsobilo, že tam naďalej vládlo „panoptikum mocipánov v kráľovstve bez kráľa“ (počnúc regentom admirálom Horthym cez šľachticov, duchovných až po ministrov) umiestnených ako vo „vitríne na spôsob drevených vyrezávaných miestnych svätých na púti, obdivovaných davom“. A popri nich existovala aj „druhá línia spoločenského stavu stvorená feudálnym systémom“: župný úradník, notár, policajt, prednosta stanice a vôbec všetci tí, ktorí boli závislí od blízkeho veľkostatku.
Táto odkázanosť pretkávajúca celú krajinu vplyvnou sieťou záujmov tvorila hierarchiu potrianionského Maďarska – jej patrila skutočná moc. Od
