Chceli by ste, aby sa na Slovensku dialo to, čo v Česku?

Ťažko vybrať, čo povedať a čo už nie je dôležité. Ťažko celú tú absurditu zhrnúť do jedného stĺpčeka. Skúsme však napísať čo najmenej a povedať čo najviac.

Koncom mája podal český minister kultúry Antonín Staněk z ČSSD demisiu; z akých dôvodov a či oprávnene, to je nad rozsah tohto stĺpčeka. Premiér Babiš chcel, aby vo funkcii skončil, jeho materská strana chcela, aby vo funkcii skončil, on podal demisiu – nie je čo riešiť.

Akurát, že prezident Miloš Zeman jeho demisiu neprijal – teda vlastne prijal, ale začal verejne špekulovať nad tým, čo to vlastne znamená, keď sa v ústave píše, že prezident na návrh predsedu vlády odvolá ministra.

Podľa Babiša, ČSSD a ústavných právnikov to znamená, že prezident na návrh predsedu vlády odvolá ministra. Podľa Zemana to znamená, že odvolá, ale niekedy neskôr. Bolo to koncom mája, teraz je začiatok júla a minister, ktorý podal demisiu, je ešte stále ministrom. Nie preto, že by nejako extra chcel, ale preto, že ho prezident neodvoláva.

A to nie je všetko: samozrejme, nemá zmysel byť vo vláde, v ktorej osoby a obsadenie nediktujete vy, ale prezident. ČSSD preto hovorí o odchode a predčasných voľbách. Samozrejme, to nechce premiér Babiš. Zo zadnej lavice sa navyše hlási Tomio Okamura — hovorí, že ak teda nikto nechce, on to vezme a „vládu odborníkov“ je ochotný podporiť.

Výmenou za podporu Tomio žiada, aby vláda presadzovala jeho program, ktorý je viac-menej o tom, že v Česku nechce cudzincov, ktorí tam nie sú. Lenže s bláznami sa vládne zle a vie to aj premiér Babiš, ktorý už vládne s podporou komunistov. S ČSSD by to bolo lepšie. Ale Zeman.

A tak si to zhrňme: minister podal demisiu, premiér ho tam nechce, jeho strana ho tam nechce. Krajina je nielen v koaličnej kríze (ako ďalej?), ale aj v kríze ústavnej (môže si to prezident dovoliť?). Otriasajú ňou masové protesty a v závetrí čaká Tomio Okamura. Hotová radosť.

A nám to dáva skvelú príležitosť na to, aby sme si pripomenuli, aké dôležité je mať hlavu štátu, ktorá svoju moc nezneužíva, ale využíva. Nemusí robiť vždy to, čo sa nám páči, ale vie, kedy má zasiahnuť.

Keď minulý rok protesty otriasali Slovenskom, bol to práve Andrej Kiska, ktorý zo svojej pozície prezidenta povedal, že takto to ďalej nejde. Buď rekonštrukcia vlády, alebo predčasné voľby. Jasne povedal, že síce môže byť len prezidentom a môže mať len reprezentatívnu úlohu, keď si to však spoločenská situácia vyžaduje, je tu aj na to, aby to rozsekol.

Keď sa v rovnakej situácii o rok aj niečo ocitol Miloš Zeman, neomylne si vybral možnosť nič nerobiť. A potom krajinu vohnal do koaličnej a ústavnej krízy len preto, že sa mu zachcelo.

Pre prípad, že by nám prekážali mená, treba uviesť, že nejde konkrétne o Kisku a konkrétne o Zemana — ide o to, ktorú stranu si v zlomových momentoch vyberiete. Ide o to, čo ako hlava štátu v zlomových chvíľach urobíte: vstúpite do hry a vyriešite krízu, alebo ju prehĺbite? Andrej Kiska si vybral prvú možnosť, Miloš Zeman druhú. A ešte ju aj znásobil.

A tak, bez ohľadu na to, či a akú mieru sympatií k Andrejovi Kiskovi pociťujeme, mu treba uznať zásluhy. Krajina sa raz za čas ocitne v situácii, v ktorej neexistujú precedensy, a práve to, čo sa deje v Česku, ukazuje, aké dôležité je mať ozajstnú hlavu štátu.

Niežeby totiž situácia na Slovensku bola ideálna, ale dá sa to sformulovať aj do otázky: chceli by ste, aby sa na Slovensku dialo to, čo v Česku?