Denník N

Príbeh Petra Tatára je príbehom VPN, jej rozkolu a neúspešných varovaní pred Mečiarom

Peter Tatár. Foto - Post Bellum
Peter Tatár. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Jeden z mužov novembra ’89 Peter Tatár vidí v počínaní mladých ľudí, aktivistov hnutia Za slušné Slovensko, paralelu s minulosťou. Paralelu s tým, ako sa jeho generácia vzoprela moci.

„Je tam priama línia. To je to generačné potešenie – vidieť, že mladí ľudia si vážia rovnaké hodnoty, s ktorými sme vystupovali kedysi my. Podstatné je mať istotu a neustúpiť. Stojí to za to, aj keď v tomto momente nemáme väčšinu, nie sme slávni, aj keď nás nevelebia – vytrvať a ísť ďalej. Mám čoraz väčšiu chuť pridať sa,“ hovorí dnes, keď sleduje protestné mítingy.

Búrlivé ochranárske 80. roky

Peter Tatár sa narodil v Bratislave v roku 1953. V roku 1979 vyštudoval medicínu. Jeho hodnotový svet pomáhali formovať priatelia zo stredoškolských čias, nezávislí výtvarníci, divadelníci, spisovatelia a vlastná skúsenosť s komunistickým režimom.

Peter sa naplno zapojil do aktivít bratislavských ochranárov v dnes už legendárnej ZO 6 Mikuláša Hubu (základná organizácia č. 6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny – SZOPK).

Organizačne aj autorsky sa na jeseň 1987 podieľal na tvorbe dokumentu Bratislava/nahlas. Oficiálne išlo o prílohu k zápisnici z členskej schôdze bratislavských ochranárov, ale bol to najmä výsledok viacročnej práce väčšieho počtu ľudí.

„Zbieral sa materiál o historickom centre Bratislavy, o životnom prostredí, o znečistení vôd, o výstavbe Petržalky, zdravotníctve, sociálnom systéme. Mali sme už desiatky rôznych zápisníc, ktoré sme si rozposielali, ale to nebolo nič tajné. Tak hosť našich rokovaní Jano Budaj navrhol: ,Urobme z toho jeden syntetický materiál.‘ Zhromaždili sme ochranárov, ale aj odborníkov na jednotlivé rezorty.“

Získať informácie nebolo jednoduché, pretože k nim nebol prístup. Pomáhali im preto ľudia z prostredia výskumu, urbánnej činnosti, plánovacích ústavov. Pri tvorbe dokumentu vychádzali z presných údajov. „Boli sme opatrní. Chceli sme to hrať tak, aby nás nemohli napadnúť, odsúdiť či zatvoriť. Ale vedeli sme, že je to proti režimu,“ hovorí Peter.

Pohon na autorov dokumentu a prípravy postihov proti niektorým z nich prišli až neskôr, po uverejnení odsudzujúceho konšpiračného článku v denníku Pravda. V tom čase sa v Bratislave konala Sviečková manifestácia, o ktorej Petra informoval František Mikloško.

Petrov otec mal vtedy ambulanciu na Hviezdoslavovom námestí, práve tam, kde sa Sviečková manifestácia konala. Peter sa na akciu vybral, aby tam fotografoval. Prekvapilo ho však, keď večer na chodbe stretol jednu zo sestričiek, ktorá tam musela prísť, aby do ambulancií pustila príslušníkov Štátnej bezpečnosti s fotoaparátmi a kamerami. Petra ukryla v prázdnej ordinácii, no ten ani nerozsvietil svetlo, aby na seba pri fotografovaní neupozornil.

Až do Nežnej revolúcie bol Peter jedným z najaktívnejších členov ZO 6. Naďalej udržiaval priateľské vzťahy s členmi tajnej cirkvi, výtvarníkmi a ďalšími ľuďmi s opozičným zmýšľaním voči režimu. Stretávali sa na divadelných predstaveniach, koncertoch „zakázaného charakteru“ či na „bytových“ výstavách.

Týždeň pred 17. novembrom 1989 sa konal celoslovenský ochranársky zjazd, na ktorom bratislavskí ochranári pri voľbách presadili do predsedníctva väčšinu nekomunistov. O týždeň, 17. novembra 1989, však Nežná revolúcia, ktorú bratislavskí ochranári spoluorganizovali, priniesla zásadný obrat v celej spoločnosti.

Nežná revolúcia

O udalostiach z piatka 17. novembra 1989 v Prahe sa Peter dozvedel až v nedeľu večer. Hneď v pondelok však prišiel medzi ľudí, ktorí sa zišli večer predtým v Umelke. Patril tak do prvej dvadsiatky členov koordinačného centra Verejnosti proti násiliu.

„Boli tu ľudia, ktorí mohli, chceli, vedeli. Nikto sa neštylizoval do polohy typu ‚chcem robiť to či ono‘,“ spomína pamätník na prvé dni. Za ozajstných vépéenkárov považuje tých, ktorí sa v prvý deň Nežnej revolúcie nebáli a verejne vystúpili. Tí, ktorí prišli v druhej a tretej vlne, boli podľa neho tí, čo tam išli kvôli kariére a výhodám.

Svoj postup koordinovala VPN aj s českým Občianskym fórom. Hneď v prvých dňoch, v utorok 21. novembra, Peter Tatár počas rozhovoru s Václavom Havlom v Prahe trval na zadefinovaní diania nie ako na vzbure, ale na definitívnej zmene režimu.

Riešili aj vážnu otázku ďalšieho spolunažívania Čechov a Slovákov. Peter Tatár sa vrátil s magnetofónovou páskou, na ktorej zaznievajú Havlove slová o nastolení slobody a demokracie a o spoločnom československom cieli „vytvoriť skutočnú, autentickú federáciu“. Na prvom mítingu VPN v Bratislave ich prečítal Milan Kňažko.

Na 27. november 1989 bol vyhlásený generálny štrajk. V televíznych besedách, ktoré mu predchádzali, VPN na podnet Martina Bútoru vyzývala ľudí, aby nemali obavy prejaviť svoj postoj. Ak nemôžu alebo nechcú prerušiť prácu, aby ho vyjadrili pripnutím si stužky či trikolórou na oblečení. Aby ľudia dali vedieť, že ich je väčšina.

V decembri 1989 kooptovala VPN nových poslancov do Federálneho zhromaždenia a Slovenskej národnej rady namiesto komunistov, ktorí odstúpili. Na Slovensku sa predsedom vlády „národného porozumenia“ stal komunista Milan Čič.

„Až vtedy, keď už bolo neskoro, mi došlo, že tá revolučná autorita VPN s obrovskou podporou verejnosti sa vytratí. Už nemôžeme diktovať vláde, čo má robiť. Napríklad sme na podnet Martina Bútoru vybavili, že sa dohodli ministri vnútra Slovenska a Rakúska a 10. decembra na Deň ľudských práv umožnili ľuďom vidieť Devín z druhej strany Dunaja. Otvorili sa hranice a strihali sa drôty. Takúto moc sme stratili,“ vysvetľuje pamätník.

Predstavitelia slovenskej komunistickej vlády sa 30. novembra 1989 stretli so zástupcami VPN. Na zábere zľava: Ladislav Snopko, Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Budaj, Martin Šimečka, František Mikloško, Peter Tatár, Ján Langoš, László Szigeti, Vojtech Kresťanko (tretí sprava), predseda vlády Pavel Hrivnák a Milan Čič . Foto – archív TASR

Zároveň poprel, že by VPN pripravila konkurz na pozíciu ministra vnútra. „Urobil to Milan Čič. On systematicky pozýval Vladimíra Mečiara do Bratislavy. Oklamať sa vtedy nechal aj podpredseda vlády Vlado Ondruš.“ A tak sa aj napriek varovaniam trenčianskej VPN stal Vladimír Mečiar ministrom vnútra.

Pred voľbami v roku 1990 vysvitlo, že spomedzi 300 kandidátov VPN do parlamentu asi 40 z nich neprešlo lustráciami a ocitli sa na zoznamoch agentov a spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Keďže sa vo VPN pred voľbami dohodli, že nikto, kto podpísal spoluprácu s ŠtB, nemôže za VPN kandidovať do parlamentu, neprelustrovaní z kandidátky odstúpili.

Najväčší verejný problém nastal s tribúnom revolúcie Jánom Budajom. VPN tak síce vyhrala voľby, mala najväčšie zastúpenie v parlamente a vo vláde, ale jeden z lídrov kandidátky VPN musel odstúpiť.

Peter Tatár sa dostal do slovenského parlamentu a stal sa predsedom poslaneckého klubu.

Novovymenovaná vláda Slovenskej republiky zložila 27. júna 1990 na Bratislavskom hrade do rúk predsedu SNR Františka Mikloška sľub. Na archívnej snímke vpravo predseda SNR František Mikloško, úplne vľavo Peter Tatár. Foto – TASR

Ešte pred voľbami 1990 pri uvažovaní o budúcej vláde osem čelných predstaviteľov VPN odmietlo nomináciu na predsedu vlády. Tatár, Bútora, Zajac, Gál, Langoš, Šimečka, Kučerák, Kusý, Flamik a ďalší do tejto funkcie pre temnú minulosť i neovládateľnosť nechceli Vladimíra Mečiara.

Budaj, Kňažko ani Mečiar sa na týchto poradách nezúčastňovali. Po voľbách potom niekoľko dní za sebou zasadala Republiková rada VPN na čele s Jánom Budajom, ktorá sa napokon na Mečiarovi dohodla. Petrov dodatočný návrh na nomináciu Milana Šimečku staršieho vtedy už nemal šancu.

Delenie VPN

Zakrátko sa vo VPN prejavili závažné konflikty, ktoré však možno datovať do skorších čias. V druhej polovici roku 1990 však už bol na koni Vladimír Mečiar, ktorý rozpory medzi revolucionármi dokázal zneužiť vo svoj prospech, aby získal politickú moc.

O svojej „pravde“ presvedčil aj niektoré skupiny vépéenkárov z regiónov mimo Bratislavy. Väčšia časť z nich sa zišla v Trnave, kde skritizovala prácu koordinačného centra.

„Boli medzi nimi mnohí, ktorí si už niečo ,utrhli‘. Väčšina z nich sa potom stala členmi HZDS. Počúvali sme tie reči a bolo to hrozné – akoby sa deti sťažovali, že ich týrajú rodičia, a opak by bol pravdou. To je tá trnavská iniciatíva, boli tam budajovci a už aj mečiarovci. Tu sa začalo to delenie vo VPN. Tí, čo chceli ,fabriku‘… My sme následne zvolali republikovú radu, zavolali sme tam novinárov, napríklad Roba Kotiana z vtedajšej Smeny a všetkých, ktorí chceli prísť, bolo to pre nich otvorené, hoci bežne sa to takto nedialo. Prvý som vtedy povedal, že Kňažko s Mečiarom by mali odstúpiť, lebo za lož sa odstupuje,“ spomína si Peter.

Ešte v ten večer Mečiar, Kňažko, Budaj a ďalší založili v Ružinove VPN – Za demokratické Slovensko (ZDS). Tatár to považuje za odklon od novembra ’89.

Definitívne sa VPN rozdelilo na sneme v Košiciach na jar 1991. Pri odchode vépéenkárov na nich čakali Mečiarovi prívrženci, vulgárne na nich pokrikovali a fyzicky ich atakovali.

V apríli 1991 na koaličnej rade VPN, KDH a DS prišla VPN s návrhom na odvolanie Mečiara. Pri hlasovaní bolo 11 z 21 členov za, nevedeli však, kto ho nahradí. Napokon sa po odchode poslancov HZDS z VPN podľa počtu hlasov v parlamente stal premiérom Ján Čarnogurský a vymenení boli aj niektorí členovia vlády.

VPN sa potom premenovala na Občiansku demokratickú úniu (ODÚ-VPN). Bolo to na popradskom sneme koncom roka 1991 a do volieb v roku 1992 už išla len ODÚ.

Pred voľbami v roku 1992 sa ODÚ chcela dohodnúť s Demokratickou stranou na spoločnej kandidátke. DS však bez vedomia ľudí z ODÚ zároveň rokovala aj s Klausovou ODS. Dozvedeli sa to, až keď delegáciu DS stretli odchádzať od Václava Klausa, s ktorým sa práve dohodli.

Voľby v roku 1992 dopadli neúspešne: ODÚ získala len niečo vyše štyroch percent hlasov, podobne aj DS, a ani jedna zo strán sa nedostala do parlamentu. Politickú scénu na Slovensku tak ovládlo Mečiarovo HZDS.

Pokračovatelia VPN

„Našou agendou bola zmena politického systému, začatie decentralizácie, rozobratie komunistického systému riadenia štátu, ekonomická reforma, čiže privatizácia, rozbehnutie slobodného trhu, ochrana ľudských práv, harmonizácia s menšinami a obrana spoločného štátu. Bolo jasné, že obranou republiky bránime zmysel Novembra a európske smerovanie, schopnosť byť moderným štátom, ktorý dokáže spolunažívať s celým svetom,“ charakterizoval Peter ciele VPN v čase Nežnej revolúcie.

V Lučenci na jeseň 1992 sa vtedajšia ODÚ rozhodla uzavrieť svoje pôsobenie. Zanikol by tak aj dlh, s ktorým voľby skončila. V pláne mali založiť novú stranu. Peter sa venoval usporiadaniu zaniknutej ODÚ – bolo treba urobiť poriadok, doriešiť účtovné uzávierky, riešiť správcu konkurznej podstaty či spraviť výmaz strany z registra politických strán, ktorý trval veľmi dlho.

Ešte na jeseň 1992 sa podieľal na založení občianskeho združenia Stála konferencia Občianskeho inštitútu (OZ SKOI). Skupina súčasných i bývalých politikov, akademických funkcionárov, učiteľov, vedcov, hercov a iných ľudí organizovala po celom Slovensku stovky verejných diskusií a debát na dôležité témy – ústavnosť, demokracia, ľudské práva a ďalšie.

Štyria členovia SKOI sa vo voľbách v roku 1994 dostali na kandidátku KDH a z nich sa v druhom skrutíniu dostal do parlamentu Ján Langoš. Neskôr sa stal aj predsedom Demokratickej strany, s ktorou OZ SKOI pokračovalo v politike.

Peter Tatár sa stal jej ústredným tajomníkom. Vo voľbách v roku 1998 napokon v päťkoalícii proti Mečiarovi uspeli a stali sa koaličným partnerom prvej Dzurindovej vlády.

Peter Tatár, Ján Langoš a Peter Zajac v parlamente v roku 2000. Foto – TASR

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie