Ani ľsťou, ani silou

Autor je režisér

Sústava c. k. pevností v slovenskom Komárne a maďarskom Komárome má dômyselný slogan (voľný preklad) „Ani ľsťou, ani silou“ (Nec Arte Nec Marte). Najabsurdnejšie a najzbytočnejšie stavby strednej Európy, nekultúrne dedičstvo.

Keď Napoleon obsadil Viedeň, cisár František II. našiel útočisko v dunajskej pevnosti Komárno. Spomienka na starý strach z osmanského obliehania Viedne sa spojila s novým strachom a vznikla myšlienka vybudovať na oboch brehoch Dunaja najväčšiu pevnosť habsburskej monarchie.

Ak chcete zažiť obludnosť militaristického ducha c. k. monarchie, ste na pravom mieste. Lapidárium s rímskymi nálezmi v komárňanskom bastióne VI je aj tak zatvorené, pevnosti v Komárome nie. V čase vzniku projektovej dokumentácie pevností Fort Sandberg, Igmándi a Csillág erőd boli všetky tri zúfalo zastarané. Plánovači zabudli, že dvadsaťštyriročný muž z Korziky získal generálsku hodnosť za operáciu s mobilným delostrelectvom pri Toulone.

Kšeft to bol skvelý. Erár v réžii, zisk desať percent. Nešetrilo sa. Kyklopské múry, kamenné ostenie na delostreleckých postoch – delá síce mohli strieľať iba desať stupňov doľava a desať doprava, ale vyzeralo to impozantne. Architektonický hold armádnej tuposti, niečo ako neskoršia Maginotova línia alebo jej nevlastná sestra, československé pohraničné opevnenie.

Pevnosti nikdy vo vojne nepoužili, ale totalitné režimy boli nadšené. Najprv v nich drilovali honvédov, na začiatku druhej svetovej vojny ubytovali v kazematách poľských utečencov, potom vymysleli konečne riešenie: sústreďovali tam Židov a Cigánov, lovašských, sintí, rumungerov, pred transportom do Dachau a Auschwitzu. Po vojne žili v pevnostiach maďarskí repatrianti z ČSR, neskôr znárodnené poľnohospodárstvo získalo najluxusnejšie sklady zemiakov na svete a po porážke revolúcie v roku 1956 boli v pevnostiach najväčšie muničné sklady Červenej armády v Európe.

V Igmándskej pevnosti je lapidárium, desiatky rímskych sarkofágov, míľnikov a hlavíc stĺpov v jednoduchej expozícii. Druhá, Csillág erőd, sa, naopak, luxusne rekonštruuje v štýle architekta Carla Scarpu, majstra kombinácie starej a novej architektúry, a tretia je obrazom c. k. nemohúcnosti, ktorá nevedela bojovať, ale vynikala leskom uniforiem a masovými popravami srbských sedliakov. O tom expozícia mlčí, rovnako ako o násilí počas druhej vojny, ale na webe existuje spracovaná oral history. Desiatky respondentov, židovských a cigánskych väzňov, vypovedajú o utrpení, nacistických aj domácich sadistických príslušníkoch Šípových krížov. Ak existuje v strednej Európe múzeum absurdna, je to práve tu.

Malý príbeh. Po oslobodení koncentračného tábora sa vracajú dvaja väzni. Najprv zúfalo hľadajú v pražských kanceláriách svojich príbuzných, potom sa Cigán spýta Žida, kam pôjde. „Do Palestíny. Poď aj ty. Aj tak nikto nevie, kto si…“ Cigán bezradne pokrčil ramenami.