Góóóóóóóóóóóóóól Coca-Cola. Ako Peru opäť zasiahla futbalová horúčka

„Sí, se puede! Sí, se puede!“ skanduje plné námestie Peruáncov pred prezidentským palácom v Lime. Omieľané heslo z politických kampaní „Áno, ide to!“ tentoraz nepatrí hlave štátu, ale futbalovému národnému tímu. Je tu predsa šanca poraziť Brazíliu vo finále majstrovstiev Južnej Ameriky na jej domácom ihrisku.

Najlepší kanonier peruánskej histórie Paolo Guerrero si stavia loptu na penaltový bod a hravo pošle brankára Allisona na druhú stranu. Vyrovnáva na 1:1 a komentátor môže kričať svoje nekonečné Góóóóóóóóóóóóóól. Áno, ide to. Je možné zopakovať „maracanazo“, ktoré sa pri čakaní na zápas stalo slovom víkendu.

Tento zvukomalebný termín pripomína porážku Brazílie v rozhodujúcom zápase majstrovstiev sveta v roku 1950 na štadióne Maracana v Riu de Janeiro, keď sebaistých domácich prekvapil Uruguaj. Teraz tu na rovnakom legendárnom ihrisku stoja Kanárikovia proti peruánskym outsiderom znovu ako jednoznační favoriti v dueli o zlato.

Neznámi, ale veľmi dobrí

Na prvý pohľad to bolo stretnutie Goliáša s Dávidom. Nepopierateľná futbalová superveľmoc Brazília proti Peru, ktoré si našinec spojí skôr s Machu Picchu, Inkmi, lamami a pončami než s loptou.

Domáci tím skôr posilnila, než oslabila absencia ich najväčšej hviezdy Neymara pre zranenie. Ale aj ostatní chlapíci v žltých dresoch sú skvele platenými hviezdami špičkových klubov – čo meno, to pojem: Firmino, Coutinho, Gabriel Jesus, Thiago Silva, Dani Alves, Allison.

Kto si však vybaví nejakého peruánskeho futbalistu?

Znalci spomenú práve Guerrera, ktorý sa osem rokov bez veľkej slávy snažil preraziť v bundeslige a dnes hrá v brazílskom Porto Alegre, alebo útočníka Jeffersona Farfán z Lokomotivu Moskva.

A, samozrejme, je tu ešte štyridsaťročný Claudio Pizarro, druhý najlepší zahraničný strelec v dejinách nemeckej ligy, ktorý však už za reprezentáciu nenastupuje. Inak sú to pre Európana bezmenní kopáči, ktorí si zarábajú v latinskoamerických ligách.

Lenže zdanie klame. Práve oni predstavujú najlepšiu futbalovú generáciu v novodobej histórii Peru. Na posledných štyroch kontinentálnych šampionátoch sa trikrát dostali medzi záverečnú štvoricu a v roku 2017 sa po dlhých 36 rokoch kvalifikovali na majstrovstvá sveta do Ruska. Práve minuloročný „mundial“ bol vrcholom peruánskej futbalovej horúčky.

Krajina odetá do červeno-bielej

Keď v novembri 2017 v baráži o posledné voľné miesto zástupcovia andskej republiky zdolali Nový Zéland, prezident deň po rozhodujúcom zápase vyhlásil za mimoriadny štátny sviatok. Odvtedy sa skoro pol roka nehovorilo o ničom inom. Futbalisti boli na každom rohu v reklamách, ale nielen oni.

Supermarket Tottus stavil pod heslom „Mamičky vedia“ na matky reprezentantov, ktoré, samozrejme, najlepšie vedia, kde nakupovať tie najlepšie potraviny. Všade bolo plno predovšetkým Guerrera, o ktorého detstve bol dokonca natočený úspešný film.

Ale hlavnou témou bolo, že hlavná hviezda dostala stop pre doping. Guerrerovi v tele našli stopy kokaínu, hoci kapitán mužstva sa hájil, že si len pre nachladnutie dal v Peru úplne bežný a legálny nápoj vylúhovaný zo sušených lístkov koky.

Peruánci z historických neúspechov svojej domoviny radi vinia kohokoľvek okolo, len nie seba, tak sa špekulovalo, kto sa takto zákerne pokúsil tím oslabiť. Miestna futbalová federácia všemožne orodovala a súdila sa, až nakoniec bola ťahúňovi reprezentácie účasť pár dní pred výkopom turnaja povolená.

Vlasť sa vtedy obliekla do červeno-bielej, čo sú farby peruánskej vlajky aj dresov. Nielen páni, ale aj dámy, ktoré tu futbal sledujú oveľa viac než v našich krajoch. Ženy síce často netušia, čo je to napríklad ofsajd, ale to im nebráni zápasy ich „bicolor“ (teda dvojfarebných) naplno prežívať. Povzbudzovanie pri televízii doma či v reštauráciách je rodinnou, nie iba chlapskou záležitosťou.

Šampionát sa konal počas peruánskej zimy, takže psičkári do národných farieb obliekli aj svojich štvornohých miláčikov. A keby len to. Navlečené do červeno-bieleho trikotu pre batoľatá bolo možné na trhovisku vidieť aj ošklbané kurence, ktoré zavesené na háku čakali na svojho kupujúceho.

Do Ruska sa za tímom aj napriek vysokým nákladom vydali tisícky fanúšikov. Noviny prekypovali príbehmi o nadšencoch, ktorí dali výpoveď, založili svoj majetok alebo minuli všetky úspory, len aby národný tím na majstrovstvách sveta osobne podporili.

Peru sa posledný rok pred šampionátom veľmi darilo, v rebríčku FIFA bolo v októbri 2017 dokonca na desiatom mieste, skupina bola hrateľná, preto mal ľud veľké oči a svojich chlapcov pasoval na čierneho koňa šampionátu.

Lenže potom Peruánci prehrali s Dánskom a Francúzskom a napriek kvalitnej hre boli hneď vyradení. Výhrou nad Austráliou si len trošku spravili chuť pred návratom domov.

Pretože ja ti verím!

Naopak, Copa América, ako sa majstrovstvám Južnej Ameriky v španielčine hovorí, tento rok prišli bez veľkých fanfár. Je to dané aj tým, že turnaj nemá žiadnu kvalifikáciu. Zúčastňuje sa ho všetkých desať juhoamerických krajín (Guyana a Surinam patria vo futbale k Strednej Amerike) a k tomu dvaja hostia odinakiaľ (tento rok to boli Japonsko a Katar, ktorí vypadli hneď v skupinách).

Peru nastúpilo v takmer rovnakom zložení ako pred rokom na mundiale a pod vedením rovnakého trénera, ktorým je od marca 2015 Argentínčan Ricardo Gareca. Tentoraz však bez veľkých očakávaní, čo potvrdilo aj biednymi výsledkami v skupine.

Iba remizovalo so slabou Venezuelou, povinne porazilo ešte slabšiu Bolíviu a potom dostalo hanebný výprask 5:0 od domácej Brazílie. Nato národ nad reprezentáciou rezignovane mávol rukou.

Peruánci sú trochu ako Česi v tom, že povzbudzujú, len keď sa darí. Vo štvrťfinále, do ktorého sa ich mužstvo dostalo až z tretieho miesta v skupine, sa čakal rýchly koniec, pretože Garecova partia nastúpila proti rozbehnutému Uruguaju.

Priestor pred prezidentským palácom bol vybavený veľkoplošnou obrazovkou, ale nezaplnila sa ani zo štvrtiny. Lenže Guerrero a spol., ktorí za celé stretnutie ani raz nevystrelili na bránku, po bezgólovom priebehu postúpili na penalty.

Zrazu akoby si Peru šampionát konečne všimlo, a keď v semifinále v pacifickom derby rozdrvilo nenávidené Čile 3:0, opäť naplno rozkvitlo futbalové vlastenectvo.

Znovu sa hovorilo o tom, že by kouč Gareca, ktorého po debakli s Brazíliou nespokojenci z lavičky odvolávali, mal dostať čestné peruánske občianstvo. Národ sa zase obliekol do červeno-bielej a v supermarketoch znovu púšťali dokola slučky z fanúšikovských odrhovačiek ako „Porque yo creo en tí. Vamos, vamos Perú“ (Pretože ja ti verím! Do toho, Peru, do toho!).

Fiesta de fútbol

Takže teraz je Peru po 44 rokoch zase vo finále kontinentálneho šampionátu a plné Námestie armády sníva o tom, že kanárikom privodí maracanazo číslo dva. Nádej sa priblíži po tom, čo Guerrero, ktorého dres s deviatkou má polovica prítomných, premení penaltu.

Kapitánov gól vytrhne dav z letargie, ktorá nastala po rýchlom brazílskom vedení. Po tomto zásahu povzbudzovanie prakticky ustalo, takže najviac bolo počuť predavačov piva (najčastejšie miestnej značky Pilsen, ktorá chutí odporne), sladkostí a bublifukov skúsene sa prepletajúcich masou.

Námestie po kapitánovom góle zase pár minút spokojne hučí. Polčas sa za stavu 1:1 chýli ku koncu, keď Brazílčania po ďalšej peknej akcii udrú znova. Veľa ľudí si to ani nevšimne, pretože obrazovka je vzhľadom na veľkosť plochy smiešne malá a navyše je priamo oproti zapadajúcemu slnku, ktoré sa prekvapivo ukázalo po týždňoch schovávania sa za šedivými mrakmi.

Aj reproduktory sú zle zostavené a počuť ich len v blízkosti obrazovky, takže sklamanie sa z predných radov pri zábranách šíri ako smutná mexická vlna.

Guľometný prejav peruánskych reportérov tu skutočne chýba. Ale vďaka dlhoročným skúsenostiam s pobytom v Latinskej Amerike viem, že bude prekypovať prívlastkami, ktoré ani netreba prekladať: fantástico, histórico alebo espectacular. Komentátori väčšinou dokola melú o „fiesta de fútbol“, aj keby futbalisti len lenivo hrali bago v stredovom kruhu, a prekladajú to nekonečným prúdom pátosu. Predstavte si, že dostanete hlášky ako Zárubovo „prepíšte dejiny“ desaťkrát za polčas.

Rovnako nepočítajte s tým, že sa od nich dozviete niečo nové. Žiadne štatistiky o tom, koľko dal ktorý hráč kedy gólov, kde sa narodil, čí dres obliekal alebo aké má číslo kopačky. Toto od latinskoamerických komentátorov určite nebudete počuť.

Naopak, dokážu do svojich emóciami zafarbených chvíľok, bez toho, aby akokoľvek zmenili intonáciu, prepašovať názov sponzora – napríklad „bude sa rozohrávať roh Plaza Vea“ (reťazec supermarketov). A čo potom taký „góóóóóóóóól Coca-Cola“.

Som hrdý, že som Peruánec

Druhý polčas už Peruánci tú slasť zakričať si „gól“ nedostanú. Najšťastnejším okamihom pre nich je, keď rozhodca vylúči brazílskeho útočníka Gabriela Jesusa. Tým definitívne padá obava, že čilský rozhodca bude nadržiavať domácim, ako krajina dopredu očakávala. Lenže prevaha jedného muža v poli červeno-bielym zviaže šnúrky na kopačkách, takže sa na nič nezmôžu a, naopak, ešte dostávajú gól z penalty.

No, no se podía. (Nie, nešlo to). K zopakovaniu maracanaza nedošlo. Ale prítomní to berú bez väčších emócií, žiadne slzy sklamania. Odchádzajú porazení po snaživom výkone s jednoznačne lepším súperom a vedia to.

Utvrdzujú ich v tom aj z televízie, kde komentátori opakujú „Buďte hrdí na náš tím. Hrali sme finále“. Ľudia to tak vskutku cítia, veď napokon na fanúšikovských suveníroch patrí k najčastejším heslám „Som hrdý, že som Peruánec“.

Dav pri čakaní na odovzdávanie strieborných medailí značne zredne, takže medzi nohami zostávajúcich kmitajú usmrkanci, ktorí do tašiek rýchlo hádžu rozšliapané plechovky od piva a limonád, ktoré za pár centov odovzdajú v zberných surovinách a prispejú tak do rodinného rozpočtu.

Vytrvalci medzi priaznivcami ešte naposledy skúsia: „Sí, sa puede!“ Možno už o rok, keď budú ďalšie majstrovstvá kontinentu.

Juhoamerická konfederácia pre vyťaženie hráčov na východnej strane Atlantiku zjednocuje kalendár s Európou, takže od roku 2020 sa bude Copa aj Euro konať zároveň. Peru je za to rado, tridsaťpäťročný Guerrero a jeho starnúca „zlatá“ generácia dostane poslednú šancu, aby sa skutočne mohla pozlátiť. Sí, sa puede!