Varili Daňo s Vaským žabičku, až uvarili zo spoločnosti polievočku
Tí dvaja nie sú užitoční šašovia odhaľujúci nahotu kráľa. Sú to našskí džihádisti, okolie neterorizujú kalašnikovom, ale kamerou.
Už roky si nahovárame, že Martin Daňo či Rudolf Vaský testujú hranice slobody prejavu a sú tak pre spoločnosť užitoční. Podobne ako tvory, ktoré ako prvé vycítia blížiacu sa prírodnú pohromu.
Lenže kým pred zemetrasením, tornádom či explóziou vulkánu sa nedá účinne brániť (možno sa iba po upozornení pokúsiť evakuovať), pred týmito dvoma jednotlivcami s rysmi patologického správania sa chrániť dá. A nielen dá – je to aj nevyhnutné.
Neviem, či bola na začiatku nejaká únosná miera toho, čo vystrájali. Možno Daniel Lipšic, ktorý ako advokát v roku 2015 Daňa zastupoval v spore, keď ho žaloval smerácky minister Ján Počiatek, o takej miere čosi vie. A možno si naďalej myslí, že sloboda prejavu je takmer neobmedzená.
My ostatní však máme na pamäti metaforu sebadeštruktívnej trpezlivosti. Tú o žabe ponorenej do postupne sa variacej vody, ktorá nevyskočí, ale sa uvarí. Pretože stratila (či ignorovala) základné inštinkty. Tvárou v tvár tomu, čo stvárajú Daňo a Vaský celé roky, sme dospeli až do tohto poľutovaniahodného štádia bezmocnosti.
Nehovorme iba o anonymnom verbálnom násilí, osočovaní a vyhrážkach smrťou, roxorovými tyčami a vytečeným mozgom na internete. Politici, novinári, sudcovia a iní sa za tie roky stali obeťami presne toho istého správania dvoch ľudí s menom a tvárou.
Volajú sa Martin Daňo a Rudolf Vaský.
Keďže si obete ich teroru a prekrúteného výkladu slobody (tak ako džihádisti prekrútili
