Denník N

Urputné boje na poli ruskej a ukrajinskej histórie

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Sme svedkami prehodnotenia historickej úlohy Stalina, popierania jeho zločinov i svojbytnosti susedného národa

Ruský prezident Vladimir Putin vedie svoju agresívnu vojnu proti Ukrajine s pomocou striel zem – vzduch, tankov a žoldnierov, z ktorých niektorí prichádzajú na Ukrajinu z Ruska v nákladiakoch bez evidenčných čísel.

Ale vojnu vedie aj pomocou slov, sloganov a skreslených útržkov pamäti. Je to operácia zameraná na dávnui nedávnu históriu Ruska i Ukrajiny.

Priznám sa, že je to veľmi dávno, keď som naposledy videl ekvivalent takejto vojny o históriu, takejto hry so slovami, takéhoto jazykového a pamäťového pirátstva. Rád by som sa preto pokúsil identifikovať a opísať niektoré najhoršie prvky tejto kampane.

Stalinistický revizionizmus

Prvé a najhoršie prehodnotenie minulosti sa týka najsmrteľnejšej etapy dejín, a to vlády Josifa Stalina.

V prvých rokoch putinizmu existovala skrývaná, nevyslovená nostalgia za stalinizmom. Neskôr vyšla z úkrytu a dnes ju už jasne vidieť a počuť. Ľudia na ňu myslia, cítia ju a jasne ju artikulujú. Sme svedkami úplného prehodnotenia historickej úlohy tohto človeka. Nehovorím o sochách, ktoré mu znovu postavili v rodnom Gori, alebo o portrétoch, ktoré sa znovu objavujú v Jakutsku a vo vzdialených mestách na ruskom ďalekom východe.

Hovorím o učebniciach, ktoré dostanú školáci začiatkom budúceho školského roku, ktoré zdôrazňujú Stalinovo vlastenectvo a jeho úlohu veľkého vodcu, zvlášť vo vojne. Hovorím o učebniciach, ktoré keď sa vôbec dotýkajú gulagu, uvádzajú zmätočné čísla a vykresľujú ho ako neoddeliteľnú súčasť priemyselného pokroku, ktorý ZSSR dosiahol v tom istom čase a ktorý tomuto štátu umožnil stať sa superveľmocou.

Znevažovanie táborov

Prehodnotenie sa týka aj iných súvisiacich tém. Cieľom tejto operácie je deformovať históriu iným spôsobom. Aj tu uvediem len jeden príklad. Ako vieme, perestrojka umožnila otvoriť množstvo pamätných miest, ktoré pripomínali zločiny stalinizmu. Pozrime sa však na to, čo sa deje na Urale, v bývalom koncentračnom tábore Perm-36.

Cez toto príšerné miesto prešli okrem iných Varlam Šalamov i Vladimir Bukovskij. Zvyšky tábora boli ako jediné dôstojne prerobené na múzeum, pripomínajúce obete gulagu. Lenže po hanebnej roztržke medzi miestnymi úradníkmi a neziskovkou, ktorá múzeum spravovala, ho zatvorili.

Kým tu hovorím, zvažujú sa viaceré možnosti, čo ďalej. Jedna z nich je nechať múzeum zatvorené, čo by bol strašný krok nesprávnym smerom. Druhá je, že miestu zostane status múzea, ale bude zmenené z pohľadu strážcov tábora. Znie to šialene, ale je to jedna z možností.

Tretia možnosť sa dotýka faktu, že niektorí pobaltskí a ukrajinskí nacionalisti sympatizovali s Hitlerom a tak by sa múzeum vraj mohlo „preorientovať“ na pripomienku toho, aké kroky podnikol slávny Sovietsky zväz, aby sa ochránil (!) „pred piatou kolónou ukrajinských nacistov.“ Všetky tri možnosti sú hanebné.

Vojna slov

Tretia operácia, ktorú pozorujem v prácach súčasných ruských historikov a vo vyhláseniach najvyšších ruských predstaviteľov, je slovná korupcia, hry so slovami, klíma sémantickej hystérie, ktorá sa usadila nad Moskvou. Opäť jeden príklad. Alebo radšej dva. Oba sú signifikantné.

Až bolestne nám niektorí ľudia v Moskve vysvetľujú, že v ruštine „Ukrajina“ jednoducho znamená „hranicu“, „hraničnú oblasť“, „okraj“. Nehovorím po rusky a tak nemám tušenia o správnosti či nesprávnosti tejto tézy. Ale viem, že tento argument sa využíva na popretie legitimity ukrajinského národa a následne na popretie nezávislosti ukrajinského štátu. A viem tiež, že na základe tohto argumentu by z máp mohlo zmiznúť aj zopár iných krajín.

V prvom rade sú to Spojené štáty americké, ktoré nenesú meno nijakého národa. Veď čo za meno nesú „Spojené štáty“? A ako sa zlepší, keď k nemu pridáte meno kartografa Ameriga Vespucciho?

A teraz druhý príklad. Sú ľudia, ktorí sa neskutočne snažia vysvetliť, že pôvod mena „Rusko“ sa dá nájsť v Kyjevskej Rusi, na veľkom teritóriu, ktoré v deviatom storočí zahŕňalo Bielorusko, severnú Ukrajinu i západné Rusko, v mene, ktoré údajne znamená, že kolískou dnešného Ruska je ukrajinské hlavné mesto Kyjev. Myslím si, že ani toto nedáva veľký zmysel.

Kdesi som čítal, že v tom čase bolo slovo „Rus“ menom škandinávskej obchodnej spoločnosti. Ale na tom nezáleží. To, na čom záleží, je táto analógia, zvuková podobnosť, homonymia medzi slovami „Rus“ a „Rusko“, ktorá má dokazovať umiestnenie ruskej kolísky v Kyjeve a opäť popieranie, že ukrajinský osud je iný ako ruský. Sémantika v službách politiky. Vojna slov, ktorá pomáha vojne striel a tankov. Táto tretia metóda nie je o nič lepšia ako prvé dve.

Prepisovanie krymskej histórie

Výpočet metód sa tým však nekončí. Ďalšou je výber ľudí a udalostí, ktoré sa rozhodneme pamätať si a pripomínať ich, a vecí, na ktoré radšej zabúdame. Ide teda o pravdivý opis či prepisovanie histórie. Poviete si, že to robí každý národ, že táto selektivita je základným princípom každej konštrukcie veľkého príbehu, ktorý zakladá mýtus, genealógiu. To je do veľkej miery pravda, ale existujú hranice.

Keď si za príklad vezmeme zabratie Krymu, je zjavné, ako ľahko ide tieto hranice prekročiť. Boli sme bombardovaní pripomienkami, že Krym bol súčasťou Ukrajiny len od roku 1954, keď Nikita Chruščov polostrov daroval bývalej zväzovej republike. To je pravda, ale prečo tí, ktorí pripomínajú Chruščovov „dar“, mlčia, keď príde reč na Katarínu II. a jej anexiu Krymu na konci 18. storočia? A keď chceme hrať túto hru, prečo je ticho ohľadne faktu, že keď sa Krymský polostrov stal súčasťou Sovietskeho zväzu, väčšinu jeho obyvateľov tvorili krymskí Tatári?

A prečo nespomenúť, že keď dnes viac ako 90 percent Krymčanov hovorí po rusky a veľká časť týchto obyvateľov (nie až taká veľká, ako bola ohlasovaná účasť vo falošnom referende náhlivo zorganizovanom po minuloročnom anšluse) nemá nič proti pripojeniu k Rusku, je to preto, že v roku 1944 istý Stalin rozhodol o systematickej eliminácii Tatárov? Ďalšie prepisovanie histórie a ďalší spôsob, ako legitimizovať súčasnú kremeľskú politiku.

„Odpisovanie“ ukrajinsko-židovskej histórie

Ďalej tu máme operáciu, ktorú by som nazval odpisovaním. To pozostáva z ukončenia písania o histórii, o jej umiestnení do pohodlnej polohy, ktorá slúži vašim cieľom. Najzarážajúcejším príkladom tohto fenoménu je otázka ukrajinského antisemitizmu.

To, že bol na Ukrajine silne prítomný, je mimo diskusie. To, čo páter Patrick Desbois nazval ako „šoa prostredníctvom guliek“, je nepopierateľné. Ale rovnako nepopierateľný je proces, ktorý sa ešte len začína analyzovať, konkrétne proces kritického skúmania a hodnotenia vlastnej histórie, vlastného antisemitizmu, proces, ktorý ukrajinský ľud začal realizovať s odvahou a triezvosťou a ktorý považujem za úplne výnimočný.

Keď si spomeniem na časy, keď sa moja vlastná krajina, Francúzsko, začala zaoberať vlastnou kriminálnou minulosťou, keď si spomeniem na úsilie, ktoré Európa vynakladala, aby sa konfrontovala s temným mrakom nacistickej revolúcie, ktorý zatienil celý kontinent, môžem len obdivovať spôsob, akým bol na Ukrajine deaktivovaný vírus antisemitizmu.

Tým nechcem povedať, že zmizol, pretože neverím, že tento druh vírusu niekedy kompletne zmizne. Ale bol deaktivovaný, nevyužíva sa, leží v hĺbkach spoločnosti a dnešnú Ukrajinu napáda len sporadicky. Áno, myslím si, že je to tak.

Čo znamená, že bol vírus deaktivovaný? Ako tento proces prebieha? Odpoveď ešte nie je známa a priznám sa, že dnes to ešte neviem, ale dôkazy jeho existencie máme k dispozícii.

Stalo sa, že o súčasnej Ukrajine niečo viem. Niekoľkokrát som bol na kyjevskom majdane a dvakrát som mal tú česť vystúpiť na pódiu. A samozrejme, že som si všímal prítomnosť či absenciu stôp starého kriminálneho šialenstva. Realita je taká, ako som ju opísal.

Samozrejme, že nesmieme zabudnúť na Babyn Jar a tamojšie masakrovanie Židov, ale nevziať do úvahy pozoruhodnú cestu, ktorú prešiel ukrajinský národ, by bolo nečestné. Bolo by to ďalšou korupciou pamäti, ďalšou verziou toho istého prepisovania histórie.

Osloboditelia Auschwitzu

Spomínal som prepisovanie histórie, jej zamlčiavanie, spomínal som sémantickú hystériu, zmenu pamätných miest, ale vidíme aj inú vec, a to čistý a jednoduchý historický revizionizmus. Jeho príkladom je zvlášť citlivá vec, ktorej sedemdesiate výročie sme si nedávno pripomenuli – oslobodenie Auschwitzu, ktoré dostali do pozornosti sveta poľský minister zahraničia Grzegorz Schetyna a ruský prezident Vladimír Putin, ktorý mu odpovedal.

Šlo o veľmi zaujímavú a zapálenú výmenu názorov medzi prezidentom všetkých Rusí, človekom, ktorý nezdedil len Stalinov kabát, ale aj kabát Mikuláša I., a hlavným diplomatom krajiny, ktorá zaplatila možno najviac zo všetkých za poznanie, čo Auschwitz, nacizmus a oslobodenie od nacizmu skutočne znamenalo.

Každý súhlasí s tým, že Auschwitz oslobodila 27. januára 1945 100. divízia 60. armády Prvého ukrajinského frontu. Ale čo to presne znamená, že tábor oslobodil Prvý ukrajinský front?

Je pravdou, a do tohto bodu sa ruský naratív nemýli, že v tom čase neboli „fronty“ pomenované podľa etnického pôvodu vojakov, ktorí v nich slúžili, ale podľa ich úlohy a rozmiestnenia. Prvý bieloruský front bojoval na území Bieloruska. Prvý ukrajinský front tvorili jednotky, ktoré oslobodili časť Ukrajiny od nacistickej nočnej mory. (Ukrajina za toto oslobodenie zaplatila aspoň takú cenu ako zvyšok Sovietskeho zväzu, vrátane Ruska.) A preto je faktom, ktorý nemožno poprieť, že Auschwitz oslobodili jednotky Červenej armády, ktoré sa volali podľa Ukrajiny, pretože operovali na jej území a nie preto, že v nich slúžili len Ukrajinci.

Ale nemenej sú pravdivé aj ďalšie tri veci, hoci ich kremeľská propaganda systematicky popiera, vymazáva a prekrýva podvrhmi a výmyslami.

Po prvé, niet pochybností o tom, že keďže sa bojovalo na Ukrajine, boje si vyžiadali mobilizáciu všetkých bojaschopných ľudí, a to znamená, že Prvý ukrajinský front tvorili spolovice Ukrajinci. Podľa dobových údajov v ňom slúžilo tisíc Bielorusov, niekoľko stoviek Čečencov, niekoľko stoviek vojakov sa identifikovalo ako Židia. Okolo štyridsaťtisíc vojakov bolo ruskej národnosti a približne rovnaké množstvo bolo ukrajinskej národnosti. To znamená, že Auschwitz oslobodila armáda, kde mali Ukrajinci nadproporčné zastúpenie. Aj keď netvorili celú armádu, stále je to pôsobivé. A neverím, že taký pomer by sa dal nájsť v iných jednotkách sovietskej armády.

Či sa nám to páči alebo nie, druhý fakt podporuje názor poľského ministra zahraničia: úplne prvú jednotku, ktorá vstúpila do tábora a ktorá videla na vlastné oči nacistické peklo na zemi, viedol ukrajinský veliteľ menom Anatolij Šapiro, ukrajinský Žid s hodnosťou majora. Pozerajte sa na to, ako chcete, ako na náhodu či ako na znamenie, ako na zhodu okolností či ako na dôkaz. Ale bezpochyby je to historický fakt.

Tento ukrajinsko-židovský dôstojník viedol jednotku, ktorá ako prvá vstúpila do tábora a preto, ak vôbec slová majú mať nejaký význam, Auschwitz oslobodila. Je to fakt a ako sa hovorí, fakty sú tvrdohlavé.

Po tretie, na čele spomínanej jednotky bola tanková brigáda. A prvý tankový veliteľ tejto brigády, prvý človek, ktorý musel vydržať pohľad na chodiace kostry, ktoré toto peklo prežili, prvý človek, ktorý zbadal otrasené tváre za ostnatým drôtom, siluety, ktoré nemohli veriť vlastným očiam, ktoré už dávno predtým stratili predstavu, ako môže vyzerať nádej, prvý človek, ktorý mal vidieť a umožniť zvyšku sveta vidieť pozostatky totálneho barbarstva, ktorým bol nacizmus, bol iný Ukrajinec menom Igor Pobirčenko.

Tieto veci sa môžu zdať malicherné v porovnaní s gargantuovským hororom tábora. Ale na toto narážal poľský minister, keď upozornil, že Auschwitz oslobodili Ukrajinci.

Základná historická poctivosť nám ukladá povedať, že mal pravdu. Robiť z Ukrajincov len ľudí s vrodeným antisemitizmom, fatalisticky ich odsudzovať len do polohy ľudí s večnou nenávisťou k Židom je len ďalšou lžou, ktorá má slúžiť súčasným politickým cieľom, ďalšou epizódou vojny o pamäť, ktorú vedú kremeľskí historici. Pre toto a v tomto zmysle hovorím o historickom revizionizme.

Pred niekoľkými mesiacmi som sa v Prahe hádal o tejto epizóde s jedným ruským historikom a bol som ohúrený jeho tvrdohlavosťou a schopnosťou popierania.

Naopak, pamätám sa aj na to, ako sa francúzsky prezident François Hollande rozhodol pozvať Petra Porošenka do Normandie na oslavy sedemdesiateho výročia vylodenia. Svoje rozhodnutie postavil na predchádzajúcich argumentoch – na myšlienke, že Veľká vlastenecká vojna, ako ju volali v sovietskych časoch, oslobodenie Auschwitzu či víťazstvo nad nacizmom by sa nikdy nemali stať kohokoľvek súkromným majetkom, na myšlienke, že pamäť a sláva víťazstva by nemali byť subjektom neférového a podvodného zneužívania.

Ukrajinci boli súčasťou sovietskych ozbrojených síl. Boli v brigáde, ktorá ako prvá vstúpila na také symbolické miesto, akým je Auschwitz. Tieto historické skutočnosti nie sú výlučne historickými skutočnosťami. Môžu mať a v skutočnosti aj majú obrovský význam aj pre dnešné debaty a bitky.

Popieranie holodomoru

Nakoniec je tu operácia, ktorá spočíva v čírej negácii. Hoci tie dve veci nie sú úplne porovnateľné a hoci som presvedčený, že holokaust bol zločinom, ktorý nemá precedens či obdobu, je skutočnosťou, že v spôsobe, ktorým ruskí historici a predstavitelia ruského štátu pristupujú v posledných rokoch k otázke holodomoru je prítomný prvok popierania podobný popieraniu holokaustu.

Holodomor bol masakrou, ktorú spôsobil hlad na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia a ktorá si podľa konzervatívnych odhadov vyžiadala životy piatich miliónov Ukrajincov. Táto masakra sa napriek tomu, že bola v sovietskych časoch popieraná, skrývaná a vymazávaná, v čase perestrojky i v nasledujúcom období dostala opäť na svetlo sveta.

Ale čo vidíme dnes? Od prvých Putinových rokov je to znovu zakrývanie a popieranie, ktoré sa deje viacerými spôsobmi. Napríklad hra so slovami: stačí Holodomor nenazvať genocídou, ale „tragédiou“ a význam udalosti sa zmení. Alebo neustále napádanie faktov: stačí povedať, že hoci sa udalosť iste udiala, zasiahla celý Sovietsky zväz, a vidíme druhý spôsob, ako ju poprieť.

Ale to nie je všetko. Pozorovať možno tiež spochybňovanie počtu obetí a tiež príčin Holodomoru, okolností smrti obetí, čím sa opäť raz udalosť ocitá v hmle neistoty, ktorá je definičným znakom toho, čo nazývame popieraním.

Všetko toto zaujíma aj prezidenta Putina. Vidíme špeciálne parlamentné komisie, vidíme zahraničný výbor Dumy, ktorý prijal rezolúciu, ktorá popiera, že by sa udiala genocída. Čítame rozolúcie, ktoré tvrdia, že ukrajinskí mŕtvi boli len kvapkou v oceáne všeobecne rozšíreného hladu, ktorý postihol celý Sovietsky zväz. A nakoniec: sme svedkami intenzívnej diplomatickej aktivity v rámci medzinárodných organizácií, zvlášť OSN.

Tejto machinácii sa nevyhli ani veľké postavy. Myslím zvlášť na to, aký smutný som bol, keď som si pri počúvaní jeho posledných verejných vystúpení uvedomil, že do tejto špinavej veci sa nechal zatiahnuť aj veľký Alexander Solženicyn. Myslím na žalostné predstavenie Putinovho hereckého súboru manipulátorov pamäti, kde hral aj autor Súostrovia Gulag a pridal svoj hlas k zboru, tvrdiacemu, že Holodomor je mýtus a nič viac než hromozvod ukrajinského sentimentu. Tým Solženicyn prepožičal svoju nesmiernu autoritu ruskému historickému popieraniu.

Prejav zaznel 16. apríla na Institut d’Etudes Politiques v Paríži

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie