Matej Ondrišek
MARTIN VELITS (34) plnil v profesionálnej cyklistike úlohu pomocníka hviezd – domestika. Vo World Tour jazdil za Milram, HTC a Quick-Step. Štartoval na všetkých troch Grand Tour. Profesionálnym cyklistom bol aj jeho brat Peter, v súčasnosti spolu podnikajú so značkou cyklistického oblečenia.
V rozhovore sa dočítate, že:
- v cyklistike nikdy nemal ambíciu vyhrávať;
- v intuícii a premýšľaní sa lídri spoliehajú na domestikov;
- keď treba, cyklista sa rýchlo prepne do takzvaného módu prežitia;
- v skupinkách za pelotónom si kolegiálne pomôžu aj súperi;
- v podnikaní hľadal s bratom novú formu sebarealizácie.
Do veľkej cyklistiky ste sa dostali niekedy v období, keď zažívala veľké dopingové škandály. Ako sa to odzrkadľovalo na atmosfére vo vnútri športu?
Začnem trochu z opačnej strany. Súčasný rakúsko-nemecký škandál ukázal, že cyklistika stále nie je a zrejme ani nebude úplne očistená. S turbulentným obdobím, keď sme s Petrom vstupovali do cyklistiky (okolo roku 2008, pozn. redakcie), sa to však nedá porovnávať. Niekoľko tímov vtedy skončilo, situácia na trhu bola veľmi zlá.
Za mňa a za Petra však môžem povedať, že sme nikdy nemali takú skúsenosť, že by sme cítili nejaký tlak, aby sme dopovali. Skôr naopak, všetci si dávali pozor, cyklistika sa začala postupne ozdravovať. Nejazdili sme v období Lanca Armstronga, keď dopovali celé tímy, ale potom, keď už šlo väčšinou o iniciatívu jednotlivcov. Tímy však kládli veľký dôraz, aby od toho cyklistov odrádzali. Stačil jeden škandál a 60 ľudí mohlo skončiť bez práce.
Takže áno, bolo to turbulentné obdobie, ale v tom momente sa cyklistika naozaj začala čistiť. V momente, keď sme do cyklistiky prišli, to už bolo iné než dva-tri roky predtým.
Spomenuli ste nedávny prípad nemeckého lekára, ktorý s dopingom pomáhal cyklistom z rôznych krajín. Je to teda v súčasnosti tak, že dopujú jednotlivci, ktorí sami chcú?
Presne tak. Je rozdiel medzi súčasnosťou a érou Marca Pantaniho či Armstronga, kedy to bolo organizované na úrovni tímov. Po tomto období s tým tímy prestali a bolo to už o tom, že nejaký doktor mal 30 individuálnych klientov, v Španielsku podobnú sieť odhalila známa Operácia Puerto. Aj sieť nemeckého doktora fungovala podobne.
Ako vás s bratom zo začiatku vo veľkej cyklistike vnímali spolujazdci a športoví riaditelia? Cítili ste, že ako začínajúci Slováci nemáte také renomé ako napríklad začínajúci Belgičania?
Určite áno, boli sme v nemeckom tíme Milram, tím HTC bol veľmi medzinárodný a ja som potom jazdil za belgický Quick-Step. V každom tíme a najmä na začiatku kariéry sa človek spočiatku cíti ako outsider.
Zloženie tímov sa väčšinovo rovná majiteľom a vedeniu – taliansky tím zamestná najviac Talianov. Okrem nich je tam nejaký Slovák, Ukrajinec, Nemec. Nikdy sme však nemali pocit, že by sme boli nejako vyčlenení. S Petrom sme to navyše mali jednoduchšie, že sme si vystačili aj sami.
Samozrejme, boli sme outsideri, mladé uchá, ale v žiadnom tíme sme nemali zlú skúsenosť. Vždy napokon rozhodne charakter. Pokiaľ starší jazdci videli, že sme k nim mali rešpekt, ani my sme nemali žiaden problém.
Keď cyklista príde medzi profesionálov, je prirodzené, že musí najmä pomáhať. Čo rozhodlo, že ste boli pomocníkom počas celej profesionálnej kariéry?
Výkonnosť, cyklistika je výkonnostný šport. Ak je cyklista dosť dobrý, aby vyhrával preteky, dostane veľmi rýchlo šancu, aj keď má 20 rokov. Ja som mal na to, aby som mohol byť v pozícii pomocníka lídrov. Nikdy som nebol rýchly v špurte, nikdy som nebol skvelý časovkár a ani v kopcoch som nemohol vydržať s najlepšími. Bol som však dobrý v ostatných veciach, ktoré sú v cyklistike potrebné.
Sú domestikmi často práve univerzálni cyklisti, ktorí vedia niečo odpracovať aj na rovine, aj v kopcoch?
Áno, najlepší domestici sú dobrí vo všetkom a zároveň v ničom. Sú spoľahliví a dokážu zvládnuť potrebnú záťaž. Kvalita domestika je aj v tom, že dokáže svoje osobné ambície odložiť. Nepotrebuje byť piaty, šiesty či desiaty, ale radšej vloží všetko do svojho lídra, aby sa mohol pokúsiť vyhrať.
Čiže dobrý domestik by mal mať aj nejaké charakterové vlastnosti.
Za seba hovorím, že som si v kariére veľmi dobre zvážil, či sa pokúsim dosiahnuť nejaké čiastkové výsledky na menších pretekoch, alebo budem jazdiť najväčšie preteky a pomáhať Markovi Cavendishovi či Tomovi Boonenovi vyhrávať. Vždy sa mi viac páčila druhá možnosť a bavilo ma to. Na piate či desiate miesto sa v cyklistike aj tak nehrá.
Vašou ambíciou v cyklistike teda bolo jazdiť v čo najlepšom tíme v pozícii, ktorá vám sedela?
Áno, byť v najlepšom tíme, jazdiť najlepšie preteky a mať pozíciu domestika.
Michael Kolář nám povedal, citujem: „Pokiaľ som pomáhal Peťovi Saganovi, bavilo ma to. Ale keď som mal robiť domestika chlapíkovi, ktorý bol odo mňa len trochu lepší, bolo mi to proti srsti. Bolo to o egu.“ Vy ste nikdy neprežívali podobné pocity?
Nie, práveže vôbec. Zo začiatku kariéry som mal aj nejaké čiastkové výsledky, ale aj keby som niečo vyhral, nezmenilo by ma to. Nepovedal by som si, že chcem každé ráno vstávať, aby som vyhrával preteky. Nemal som to v sebe. Mal som jasnú víziu, čo chcem v cyklistike dosiahnuť.
Zažili ste vo svojej kariére cyklistov, od ktorých šéfovia vyžadovali najmä pomoc lídrom, ale oni neboli stopercentne ochotní obetovať osobné ambície?
Áno, to sa sem-tam udeje v každom tíme. V HTC a Quick-Stepe som však zažil takých problémov naozaj minimum, možno raz-dvakrát za rok niekto skúsil ísť na seba, aj keď taktika bola stanovená inak. V menších tímoch, akým bol napríklad Milram, to svojím spôsobom skúšal na seba každý. Bolo to však dané tým, že tím nebol najsilnejší a pozícia lídra nebola jasne stanovená. Bolo to prirodzené.
Bolo to medzi vami s bratom odmalička tak, že Peter bol ten, kto viac vyhrával?
Do sedemnástich až osemnástich rokov sme boli viac-menej vyrovnaní, ale už vtedy mal o čosi lepšie výsledky. V rámci juniorského svetového pohára bol druhý, ja štvrtý, patrili sme k úplnej juniorskej špičke, ale už vtedy bol o niečo vyššie. Keď sme prešli medzi 23-ročných a mužov, bolo jasné, že Peter dokáže stále vyhrávať, ale mne už k tomu niečo chýbalo.
Pomohla vám ku kariére spoľahlivého domestika skutočnosť, že ste boli s bratom odmalička zvyknutí na pretekoch jeden druhého strážiť?
Myslím si, že určite. Pomohlo to aj vtedy, keď sme sa v určitom momente kariéry rozdelili – Peter šiel do BMC a ja som zostal v Quick-Stepe. Bol som na to pripravený a nemal som problém pomáhať mladším a lepším jazdcom, bavilo ma to. Oni taktiež cítili, že som vždy bol tam, kde ma potrebovali. Mali vo mne oporu, pričom pre mňa to bolo úplne prirodzené. Pre nich to bolo niečo, čo si naozaj vážili.
Pred rozhovorom som premýšľal, aké úlohy z práce domestikov vidia ľudia v televízii. Vnímajú, že svojho lídra chránia, ťahajú, nosia mu vodu a výživu, a keď treba, dajú mu svoj bicykel. Majú domestici aj nejaké neviditeľné úlohy?
Za normálnych okolností v televízii nevysielajú úvod pretekov. Formuje sa únik, čo môže trvať aj hodinu, ide sa veľmi rýchlo a je to náročné. Vtedy sa, samozrejme, lídri nebudú vybíjať a nechajú naskakovanie do únikov a kontrolu pretekov na domestikoch. Často to bývalo práve na ľuďoch ako ja, je to možno jedna neviditeľná úloha.
Kým prídu kamery a odvysielajú posledné dve-tri hodiny, tak práve domestici už možno v pelotóne ani nefigurujú, pretože úvod vie byť taký ťažký, že ďalej vo vysokom tempe nevydržia.
Je táto práca aj o psychickej rovine, keď musíte napríklad lídra dostať cez kopce k záverečnému šprintu?
Áno, líder musí svojim domestikom dôverovať. Lídri sa často riadia práve podľa nich a domestik je ten, kto musí vedieť, v akom momente je bezpečné a vhodné posunúť sa dopredu. Samozrejme, všetci majú z vysielačiek rovnaké informácie o trati, ale intuícia a premýšľanie počas pretekov je práve na domestikoch.
Jazdili ste s viacerými veľkými hviezdami, menovali ste Cavendisha či Boonena, ktorí boli zvyknutí sústavne vyhrávať. Aké ste mali s nimi skúsenosti? Vedeli oceniť prácu svojich kolegov?
Z mojej skúsenosti platilo, že čím väčšia hviezda, tým normálnejší človek. Uvedomovali si, že majú niečo špeciálne a dokážu vyhrávať najväčšie preteky, s čím súviseli ambície. Keď však odložili bicykel a boli sme spolu napríklad na tímovej večeri, boli to charakterovo úplne normálni chalani. Ku každému sa správali rovnako.
Peter nám pred dvoma rokmi prezradil, že Cavendish na konci Vuelty venoval každému kolegovi hodinky. Ako ste vtedy zareagovali?
Od neho to bola tradícia. Po každej úspešnej Grand Tour vymyslel nejaký darček. Bolo to od neho super, mám ich doteraz a nosím ich pri špeciálnych príležitostiach.
Bývalý hokejista Boris Valábik vo svojej biografii opisoval, že ak sa v hokeji nejaký hráč čo i len trochu povyšuje, kabína mu to dá veľmi rýchlo pocítiť. Funguje to podobne aj v cyklistike?
Áno, v dobre zložených tímoch, akými boli najmä HTC a aj Quick-Step, sa dbá na to, aby aj najlepší jazdec mal v autobuse rešpekt k ostatným a vážil si ich prácu. Od pôsobenia v HTC to tak bolo vždy, veľké hviezdy oceňovali nielen spolujazdcov, ale aj športových riaditeľov, masérov, mechanikov. Dobrá nálada a sranda boli veľmi dôležité.
Ak v cyklistike príde do tímu napríklad majster sveta do 23 rokov a „nie je mu rady“, tak starší ho veľmi rýchlo usmernia a vysvetlia mu, že to tak jednoducho nefunguje.
V čom ste pocítili najväčšie zmeny, keď ste sa z dobrého tímu Milram presunuli do úplne špičkového HTC?
Určite v celkovej atmosfére a zložení tímu. Síce sme ako jediný tím ProTour napríklad nemali sprchu v autobuse, ale nakoniec to aj tak bolo o ľuďoch. Jazdci, sprievodní ľudia – všetko skvelé charaktery. Vždy bola veľmi dobrá nálada a človek sa tešil na preteky.
Tým nechcem povedať, že v Milrame to bolo zlé, ale predsa len šlo o tím, ktorému sa až tak nedarilo. V HTC som po prvý raz jazdil po boku ľudí, ktorí boli schopní vyhrávať veľké preteky a motiváciu som mal o to vyššiu.
Až šesť rokov ste potom strávili v Quick-Stepe, ktorý je dnes v počte víťazstiev na sezónu najúspešnejším tímom. Prečo sa mu tak darí?
Znovu ide o zloženie tímu. Patrick Lefevere a jeho športoví riaditelia ho výborne poskladali a majú veľmi dobrý nos na mladých talentovaných jazdcov.
Vytiahnu mladých jazdcov, v ktorých vidia potenciál, a hneď od začiatku im dajú možnosť presadiť sa. Poskytnú im najlepšie vybavenie, najlepších ľudí, trénerov. Príkladom je Julian Alaphilippe, ale každý rok dokážu niekoho priviesť – Fernando Gaviria, Alvaro Hodeg.
Celé prostredie tohto tímu je veľmi profesionálne. Je vedený ako firma, ale povedal by som, že rodinná. Ak sa spojí rodinná atmosféra, skúsení veteráni ako Philippe Gilbert, dobrí domestici a mladá krv, môžu z toho byť podobné úspechy.
Prečo je filozofia tímu zameraná na klasiky a individuálne víťazstvá a nie na celkové poradia?
Vychádza to z toho, odkiaľ tím pochádza. Odjakživa to bol belgický tím a pre Belgičanov sú najväčšie preteky na jar. Ak sa podarilo vyhrať Okolo Flámska alebo Paríž – Roubaix, všetko ostatné bolo brané v podstate ako bonus. Pred pár rokmi však bolo toto zameranie cítiť oveľa viac, v súčasnosti už Quick-Step chce byť konkurencieschopný počas celého roka.
Myslíte si, že Patrick Lefevere raz bude mať ambíciu vyhrať s tímom aj Grand Tour?
Ja si myslím, že áno, ale teraz by to bolo veľmi ťažké. Pokiaľ v dnešnej cyklistike nie je celý tím vyskladaný na dlhšie etapové preteky, ako napríklad Ineos (do minulého roka Sky, pozn. red.) alebo Movistar, tak je to veľmi ťažké. Takéto tímy majú väčšinu cyklistov rovnakého razenia a proti nim by Quick-Stepu v dôležitých momentoch vždy niekto chýbal. Ľudské zdroje nepustia.
Prvé trojtýždňové preteky vraj cyklistu dokážu zmeniť. V čom vás zmenila vaša prvá Grand Tour, ktorou bola v roku 2008 Vuelta?
To sa hovorí každému mladému jazdcovi, keď príde na prvú Grand Tour. Väčšinou je to Giro alebo Vuelta, málokto začína na Tour de France. Jazdca to zmení fyzicky, tých približne 3000 kilometrov s telom niečo spraví a cíti to ešte aj na budúci rok. A zmení ho to aj mentálne, posunie si vlastné hranice a uvedomí si, že je možné pretekať na takejto úrovni.
Žijú cyklisti počas tých troch týždňov v bubline?
Určite je to bublina, kontakt s okolitým svetom je udržiavaný prostredníctvom rodiny, keď príde na preteky. Inak sú však jazdci odrezaní od sveta, aj keď dnes už majú k dispozícii výdobytky techniky.
Žijú tri týždne v tom istom dennom rytme a nad ničím iným ani nemusia premýšľať. Na začiatku dostanú papier alebo dnes už PDF súbor, v ktorom je napísané, kedy presne sa majú zobudiť, kedy sú raňajky alebo kedy majú nastúpiť do autobusu. Harmonogram majú presne rozpísaný.
Ako prebieha regenerácia medzi ťažkými etapami? Čo sa dá vôbec za taký čas stihnúť?
Regenerácia začína hneď po dojazde, keď cyklista dostane nápoj s minerálmi a rýchlymi cukrami na doplnenie energie. Potom dostane proteínový nápoj, v autobuse si dá sprchu, počas cesty na hotel regeneruje pomocou elektrostimulačného prístroja.
V hoteli majú maséri všetko pripravené, aby sa pokúsili dať masáž všetkým ešte pred jedlom. Potom nasleduje večera a spánok. Spať sa chodí skoro a pomerne neskoro sa vstáva, spánku musí byť naozaj dosť.
Aký pocit prežíva cyklista, ak si v etape odpracuje svoje povinnosti a vie, že ho ešte čaká stúpanie typu Tourmalet? Nie je to rana pre psychiku?
Práve naopak. Ak má človek dobrý pocit z vykonanej práce a z toho, že dostal lídra do dobrej pozície, dojazd do cieľa je o to jednoduchší. Aspoň ja som to bral tak, že mi odľahlo, a zvyšok etapy bol už len o príchode do cieľa.
Cyklista sa potom vie veľmi rýchlo prepnúť do akéhosi survival módu (mód prežitia, pozn. red.). Povie si, do ktorej skupiny sa chce zaradiť a akým tempom potrebuje ísť, aby mu napríklad na druhý deň nechýbali sily. Dá si záležať, aby poriadne pil, jedol a zameria sa už len na dojazd.
Pre mňa bývalo dôležité, aby som neprišiel v úplne poslednej skupine, s čím som väčšinou nemal problém. Vždy som sa snažil prísť aspoň v tej predposlednej skupine, v ktorej sa ide konštantnejším tempom a ľudia majú presne spočítané, aby prišli v limite.
Aká atmosféra vládne v skupinkách, ktoré finišujú až za hlavným pelotónom s cieľom stihnúť limit? Podporujú sa tam aj cyklisti, ktorí nie sú tímovými kolegami?
Vládne tam veľmi kolegiálna atmosféra. Autá so športovými riaditeľmi pendlujú medzi skupinkami a nosia svojim cyklistom jedlo a pitie. Ak však nie sú nablízku, úplne v pohode vám tieto veci poskytne niekto iný.
Je tam aj priestor na to podebatovať s ostatnými, ale ak do cieľa zostáva 30 kilometrov a dva veľké kopce, nikto už na tom nie je tak, aby dokázal robiť veľké srandičky. Každý ide len takú údržbu, aby prišiel v normálnom čase do cieľa.
Pretekali ste niekedy na Grand Tour s chorobou alebo zranením? Ak áno, aký to bol zážitok?
Najhorší zážitok som mal na mojom jedinom Gire. Ochorel som ešte v prvej polovici pretekov a vlieklo sa to so mnou až do konca. V jeden deň som sa zobudil s horúčkami a nemalo zmysel pokračovať, tak som šiel domov.
Občas sa môže vyskytnúť napríklad prechladnutie z klimatizácie, z čoho sa dá v priebehu pretekov vystrábiť, ale počas spomínaného Gira som sa nedokázal dať dokopy. V cyklistike asi nie je horšia záťaž ako práve trojtýždňové preteky, ktoré absolvujete s chorobou alebo zranením.
Absolvovali ste sedemkrát Vueltu, raz Giro a raz Tour. Prečo má podľa vás Tour de France výsadné postavenie? Čím vás zaujala?
Mal som to šťastie, že som zažil všetky tri Grand Tour aj všetky veľké jednorazové preteky. S Tour de France sa však veľkosťou a diváckym záujmom nedá nič porovnávať. Ak je Tour číslom jeden na svete, druhé najlepšie preteky sú stále o level nižšie.
Už počas kariéry ste začali podnikať. Čo vás viedlo k tomu, aby ste na koniec kariéry začali myslieť skôr, než prišiel?
Rozprávali sme sa o ambíciách domestikov. Mňa na bicykli tá práca bavila a nemal som vnútornú ambíciu niekedy vyhrávať preteky, skôr konzistentne podávať výkony a udržať si prácu. To však neznamená, že som nemal ambície mimo cyklistiky.
Po piatich či šiestich rokoch, keď som zistil, na čo v cyklistike mám a aká je moja pozícia, som začal spolu s Petrom hľadať inú formu sebarealizácie. Mohli sme študovať, robiť niečo iné, ale vybrali sme si to, čo nás najviac bavilo.
Pomáhalo mi to aj ešte počas kariéry. Na tréningu som si odpracoval, čo som mal, a mentálnu stimuláciu mi poskytovalo to druhé. Zisťoval a učil som sa nové veci, posúval sa dopredu.
Peter Sagan prežil výsledkovo menej úspešnú jarnú sezónu. Mohla ho podľa vás choroba naozaj obmedziť počas jej celého priebehu?
Nehovoril som s ním ani s Jánom Valachom, ale myslím si, že áno. Jar je v cyklistike naozaj špecifická, záťažou je už len cestovanie z Austrálie do Argentíny a potom do Európy, do toho ešte 200-kilometrové tréningy a preteky. Dôležité klasiky sa jazdia od marca v rýchlom slede a nie je už príliš priestor na vylepšovanie formy. Stačí týždňová choroba a to jedno, dve percentá môžu chýbať.
Každá z veľkých hviezd, či už Boonen, Cavendish alebo Peter, však prežije horšie obdobia. Sú to ľudské bytosti. Môžu byť aj v najlepšej forme a stačí sa zle vyspať a prejaví sa to. Výkony cyklistov ovplyvňuje veľmi veľa vecí a často sa výpadok ani nedá vysvetliť.
Čo od neho očakávate na Tour de France?
Pôvodne mal plán jar trochu predĺžiť účasťou na Liége – Bastogne – Liége, čo napokon nevyšlo, ale myslím si, že s ohľadom na Tour sa v jeho ambíciách nič veľké nezmenilo. Gro budú víťazstvá v etapách a zisk zeleného dresu.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
