Denník N

Čo sú liberálne cnosti a prečo ich potrebujeme

Správne chápaný liberalizmus nástojí na tom, že každé úradné konanie má byť „podopreté verejnými morálnymi princípmi“.

Autor je publicista, v rokoch 2010 až 2012 bol poradcom Ivety Radičovej

Slová ako „liberál“ či „liberálne“ sa dnes stali priam nadávkou, synonymom všetkého zlého. Akoby liberáli či zástancovia liberálnej demokracie neuznávali morálku, etiku a zodpovednosť. Toto sa podarilo dosiahnuť časti konzervatívneho prostredia (žiadalo by sa napísať „ultrakonzervatívneho“), ktorá pre svoj ideologický boj pojem liberalizmu účelovo znetvorila.

Na túto vlnu naskočili aj niektorí politici, ktorí sa hlásia k demokracii a v politike môžu pôsobiť práve vďaka princípom liberálnej demokracie, resp. tieto princípy sami využívajú. Ak sme v minulosti hovorili napríklad o maďarskej karte, dnes, žiaľ, vidíme vyťahovanie liberálnej karty.

Kritika, resp. podsúvanie predstavy, že liberalizmus presadzuje bezbrehý individualizmus, odsúva morálku, nerešpektuje tradičné hodnoty či redukuje človeka na homo economicus, prezrádza neznalosť podstaty liberalizmu a liberálnej demokracie. Alebo môžu byť zámerným prekrúcaním ako oporou pre ideologický boj či vedenie kultúrnej vojny.

Liberalizmus „v sebe obsahuje individualitu, náboženskú a sociálnu rozmanitosť“, a to tým, že „uchováva toleranciu a osobnú slobodu ako jadro politických hodnôt“, pripomenul pred časom americký profesor politických vied Stephen Macedo v knihe Liberálne cnosti.

„Ani v nás, ani vo svete ľudskej skúsenosti zrejme neexistuje pevný kognitívny bod, nejaké konečné poznanie alebo múdrosť, kde sa končí premýšľanie,“ pripomína Macedo. Liberalizmus „kladie na jednotlivcov bremeno voľby v pluralistickom prostredí“ bez toho, že by dával záruku definitívnych odpovedí na otázku, ako máme žiť.

Liberalizmus predstavuje v prvom rade také základné politické záruky a inštitúcie, ako sú práva a vládnutie podľa demokratického zákona. Liberálne cnosti sú potom „úzko spojené s aktívnou podporou týchto práv a inštitúcií a s účasťou na nich“. Kvalita demokracie tak v mnohom závisí aj od liberálnych cností.

Medzi takzvanými liberálnymi cnosťami Macedo uvádza napríklad otvorenosť pre nové, uznanie zdedených spoločenských ideálov, spravodlivosť, tolerancia, úcta a vzájomný rešpekt, rešpektovanie práv ľudí, s ktorými sa v mnohých konkrétnych hodnotách nezhodneme, atď. Liberálne cnosti „sú zároveň politické aj osobné, občianske aj súkromné“.

Sloboda si vyžaduje podporu „širokého okruhu bežných občanov: toleranciu a rešpektovanie práv iných, sebakontrolu, schopnosť usudzovať, sebakritiku, umiernenosť a rozumnú mieru angažovanosti v občianskych aktivitách“. Liberálna politika tak „závisí od istej úrovne a kvality občianskej cnosti, ktorú mnohými spôsobmi presadzuje život v dostatočne spravodlivom a tolerantnom, otvorenom liberálnom zriadení“.

V súvislosti s vyššie uvedenými kritikami či námietkami Macedo upozorňuje, že liberalizmus neodsúva morálku a zodpovednosť; naopak, liberálne cnosti znamenajú podriadenosť verejným morálnym princípom. „Liberálny pluralizmus, tolerancia, zmena a sloboda neznamenajú morálnu prázdnotu svojvoľných hodnôt a vôle k moci.“ Dokonca aj cieľom verejne zdôvodnenej liberálnej politiky je „uskutočnenie spoločnej, základnej morálnej vízie“.

Správne chápaný liberalizmus nástojí na tom, že každé úradné konanie vrátane politického má byť „podopreté verejnými morálnymi princípmi“. Neodsúva morálku do čisto súkromnej sféry, nenecháva politiku a verejný život napospas sebeckým záujmom.

Problémom však podľa Maceda je trhlina medzi pozitívnymi liberálnymi ideálmi a praktickými, neideálnymi podobami liberalizmu, resp. prejavmi tých, čo sa hlásia k liberalizmu a liberálnym hodnotám. Lenže pred podobnou trhlinou v ich vlastnom ideovom svete nie sú uchránení ani samotní kritici liberalizmu.

Teraz najčítanejšie