Denník N

Minimálna mzda robí ekonómom problémy (ad Ľudia z Wall Street a ľudia z Mekáča)

Analytik INESS reaguje na text prognostika SAV Vladimíra Baláža.

Autor je analytik INESS

Keď pri diskusii s partiou zo strednej školy vyhlásite, že minimálna mzda by nemala byť nielen zvýšená, ale mala by byť zrušená, môžete v lepšom prípade skončiť s výsmechom.

Minimálna mzda brnká na emotívnu strunu nezištnej pomoci druhým, a tento signál – zvýšme minimálnu mzdu – ktorý nikoho nič nestojí, zrejme ovplyvňuje aj argumentáciu mnohých ekonómov. Protichodné tvrdenia uviedol napríklad ekonóm Prognostického ústavu SAV Vladimír Baláž komentujúc zvyšovanie minimálnej mzdy v USA .

Ako argument odporcov zvyšovania minimálnej mzdy uvádza zníženie konkurencieschopnosti USA a následne tento postoj zosmiešňuje hyperbolou o Američanoch kupujúcich hamburgery v Šanghaji.

Naznačuje tým, že niektoré služby, ako stravovanie, nie je možné dovážať z Číny a jesť sa bude vždy. V tomto prípade však ide o  útočenie na slameného panáka (tzv. strawman).  Je to veľmi zúžený pohľad na negatívny vplyv minimálnej mzdy a ak niekto takto argumentuje, robí svojmu postoju medvediu službu.

Zamestnávatelia totiž môžu reagovať na zvýšenie minimálnej mzdy rôzne. Presunutie výroby do zahraničia je snáď posledná voľba. Okrem toho môžu prepustiť časť zamestnancov, zvýšiť pracovné požiadavky na zvyšných, robotizovať ich služby (čo sa už vo fastfoodoch deje), znížiť benefity, alebo jednoducho zvýšiť cenu výrobkov a to všetko negatívne ovplyvňuje  domácu spotrebu v USA, ktorú Baláž vyzdvihuje.

Tá tak môže po zvýšení minimálnej mzdy klesnúť, alebo rásť pomalšie. Ekonomické učebnice neučia totižto sledovať len to, čo je na prvý pohľad vidieť  – zamestnanci s vyššou mzdou, ale aj to čo vidieť nie je – množstvo nezamestnaných.

Celá diskusia tak stojí na tom, ako rast minimálnej mzdy ovplyvní nezamestnanosť. A aj keď existujú empirické práce dokladajúce, že mierne zvyšovanie minimálnej mzdy nemusí hneď dvíhať nezamestnanosť, ale len brániť jej poklesu, diskusia o aktuálnom návrhu v USA, ktorú pán Baláž komentoval, je o zvýšení minimálnej mzdy o 106 %.

Tu už ani zástancovia minimálnej mzdy nemôžu očakávať, že nezamestnanosť prudko nevzrastie.

Druha časť komentára hovorí o tom, že dnešná minimálna mzda je v reálnom vyjadrení nižšia ako tá z roku 1968. Rok 1968 si však pán Baláž nezvolil náhodou. To je totižto rok, kedy reálna minimálna mzda v USA dosiahla svoj vrchol a dekády predtým a dekády potom bola v reálnom vyjadrení nižšia alebo obdobná tomu aká je dnes. Navrhované zvýšenie minimálnej mzdy o 106 % je bezprecedentné.

V poslednej časti problém vykreslil ako akýsi redistribučný boj medzi ľuďmi z mekáča a finančníkmi z Wall Street. Článok okorenil číslami o odmenách finančníkov v období recesie a hrubými odhadmi vyrátal, že tieto odmeny by pokryli náklady na zvýšenie minimálnej mzdy.

Nech sa však snažím zamyslieť akokoľvek silno, prienik medzi týmito dvoma skupinami ľudí a minimálnou mzdou nevidím. Takýto pohľad vzniká, keď sa človek chytí do pasce politického rámcovania problému minimálnej mzdy.

Nediskutuje o hlavnej skupine, na ktorú dopadajú negatíva zvyšovania minimálnej mzdy – dnešných nezamestnaných, ale obracia pozornosť na pomer príjmov rozdielnych skupín.

Aj za úplne naivného predpokladu, že top manažéri finančných inštitúcii zároveň podnikajú v rýchlom občerstvení a v kaderníckom biznise, minimálna mzda žiadnym spôsobom nedokáže preniesť zvýšené náklady práce z radových zamestnancov na vlkov z Wall Street a ich zisky.

Jednoducho, ak  implicitne nepredpokladáme zavádzanie socializmu – administratívne stanovovanie všetkých cien a miezd v hospodárstve – samotná minimálna mzda nedokáže redistribuovať hodnoty medzi týmito dvoma skupinami ľudí.

Jediné čo minimálna mzda dokáže, je legislatívne brániť  mladým a nízko-produktívnym ľudom pri hľadaní práce. Preto je ťahanie  finančníkov z Wall Street do debaty o minimálnej mzde úplne mimo akékoľvek ekonomické rácio. A ako píše sám pán Baláž – ekonomické zákonitosti nepustia.

Plošné zvyšovanie minimálnej mzdy o 106 % je taký silný zásah do fungovania ekonomiky, že ani tie najkomplexnejšie analýzy a výstupy nedokážu odhadnúť jeho celkový vplyv.

V tomto sa ekonómia podobá medicíne, kde je taktiež často zložité vyhodnotiť celkové následky intervencií do ľudského organizmu. Aj z toho dôvodu sa mladí medici učia staré pravidlo Primum non nocere (“V prvom rade neublížiť”). Možno je na čase, aby sa toto pravidlo začalo vyučovať aj na ekonomických fakultách.

Teraz najčítanejšie