Za boľševika sme sa rozhodli nemať deti, bola to naša forma vzdoru
Dano a Jela nerozšírili generáciu „husákových detí“. Nechceli, aby sa ich deti narodili do krajiny plnej lží.
Dano a Jela nikdy neboli zväzáci ani komunisti, lebo sa im to hnusilo. Neboli však ani žiadni prenasledovaní disidenti. Oni len nenávideli režim a snažili sa s ním mať čo najmenej.
„Žili sme na akomsi pomedzí. Nikdy by ste nás nestretli na prvomájovom sprievode, ani na schôdzi ROH, počúvali sme Hlas Ameriky, Slobodnú Európu, Kryla, vedeli sme, kto je Patočka a Havel. Jelina mama pochádzala z rodiny, kde mali kňazov v emigrácii, poznala ľudí z tajnej cirkvi. Prepisovali sme doma cez kopiráky ten známy kritický prejav Miloša Kopeckého na zjazde dramatických umelcov, aj básničky, čo si robili srandu z Husáka. Za vrchol našej vtedajšej občianskej statočnosti, ak to nie je silné slovo, sa dá asi považovať to, že sme boli na sviečkovej demonštrácii,“ hovorí 65-ročný Dano.
Hoci on aj Jela boli vždy dobrí žiaci, nepokračovali na vysokej škole. „Spoznali sme sa na gymnáziu, mali sme rovnaké názory a obaja sme inklinovali k humanitným vedám, ktoré boli silno ideologizované, preto sme sa rozhodli, že nepôjdeme študovať,“ opisuje Jela a pripomína, že maturovali v normalizačných rokoch.
Danovi sa podarilo vybaviť modrú knižku, aby nemusel narukovať do armády. „Z toho mám dodnes dilemu. Mal som isté zdravotné ťažkosti, ale poviem na rovinu, nie také, aby ma diskvalifikovali. Môj strýko však poznal lekára v odvodovej komisii a ten to trochu viac zdramatizoval, aby ma ušetril vojenskej služby. Hovorím, nebol som žiadny hrdina.“
Po škole si Jela a Dano vybrali zamestnania, kde sa nebolo treba angažovať, a pozície, od ktorých sa neočakávali žiadne postoje. Jela pracovala ako vychovávateľka v ústave pre telesne a mentálne postihnutú mládež, Dano robil kuriča, vykladača vagónov aj záhradníka. „Raz sa ma jeden súdruh opýtal, čo to mám za ambície, veď s mojou hlavou by som to mohol ďaleko dotiahnuť, tak som ho vysmial, že kam dotiahnuť, medzi takých ako ty? To radšej budem do smrti vysádzať muškáty,“ hovorí Dano.
Nenechať sa kúpiť
On aj Jela sú skromní ľudia, nikdy by sa nedali kúpiť, ani za „výhody“, ktoré mali straníci. „Dovolenka pri Balatone alebo v Bulharsku? Za šaškovanie na straníckych schôdzach? Ďakujem. My sme pochodili Tatry, Šumavu, Krkonoše bez toho, aby sme museli vypĺňať nejaké tlačivá,“ spomína si Jela.
Protivilo sa im aj uplácať či hľadať protekciu, aby sa rýchlejšie dostali k automatickej práčke či k televízoru. „Úplne najtrápnejšie bolo, keď
