Čo sme robili pred 30 rokmi: Ako sme pokazili kopírku

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Toto je príbeh o technologickej naivite a bezhraničnej viere v dokonalosť Západu.

Môj priateľ Ján Langoš začal koncom osemdesiatych rokov s Jánom Čarnogurským vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy, ktorý sa stal hlasom katolíckeho disentu. Ja som v tom čase vydával s Olegom Pastierom a ďalšími časopis Fragment-K a s Jánom Langošom sme si lámali hlavu, ako zlepšiť techniku tlače našich časopisov.

Primitívny ručný cyklostyl bol namáhavý a v lepšom prípade dokázal dvojčlenný tím za dva týždne vytlačiť sto exemplárov časopisu.

Nebudem tu rozvádzať technické detaily, ale ručný cyklostyl bol v podstate len kus dreva potiahnutý látkou, ďalším nástrojom bol valček z písacieho stroja, potrebovali ste ešte tlačiarenskú čerň, štetec a blanu pre cyklostyl, ktorá sa občas dala v obchode zohnať. Tlač jednej strany trvala zhruba desať sekúnd, ale po hodine vám išla odpadnúť ruka.

Ďalšou možnosťou bolo klasické prepisovanie textov na písacom stroji v desiatich kópiách, ale to bolo ešte namáhavejšie a ešte menej praktické.

V roku 1989 už mali niektorí ľudia domáce počítače zo Západu – napríklad český spisovateľ Ivan Klíma, ktorý mal dokonca aj domácu ihličkovú tlačiareň. Keď som sa ho pýtal, či by sa na takej tlačiarni nedali tlačiť knihy v desiatkach exemplárov, vysmial sa mi. Pochopil som ho po revolúcii, keď už som mal tiež vlastný počítač s ihličkovou tlačiarňou.

No a potom tu bol ešte jeden zázračný prístroj, ktorý sa volal xerox. V niektorých podnikoch už ho mali, bola to veľká skriňa, ktorá bola prísne strážená a prístup k nej mali len vyvolení pracovníci. Takže kopírovať tam načierno cez kamarátov bolo vylúčené.

Lenže na Západe už boli xeroxy veľké zhruba ako televízor. A keď na jar odchádzal na výlet do Nemecka môj priateľ Nikolaj Žunko, o ktorom som už v tejto sérii písal, poslal som ho za historikom Vilémom Prečanom, ktorý v jednom krídle zámku Karla Schwarzenberga budoval dokumentačné stredisko československého samizdatu. Mal od Prečana prevziať nový xerox a prepašovať ho k nám domov.

Naozaj sa mu to podarilo. Rozložil ten prístroj na niekoľko častí, postrkal ich do skrýš v aute, ktoré si sám pripravil, a jedného dňa mi tú mašinku slávnostne odovzdal.

Bola nádherná, celá biela, ako futuristický prístroj v kozmickom laboratóriu.

Jano mal od kamarátov kľúče od jednej pivnice neďaleko jeho bytu, kam sme xerox postavili na stôl a zapojili do zástrčky. Keď som stlačil gombík, pod kapotou tej mašinky behalo záhadné svetlo sem a tam. Mal som pocit, že sme sa ocitli na prahu novej éry: odteraz budeme tlačiť naše časopisy po stovkách kusov a budú vyzerať úplne profesionálne. Výtlačkov bude toľko, že aj keď komunisti nejaké zhabú, stále ich bude dosť v obehu. Cítili sme sa ako víťazi nad režimom.

Jano už mal pripravený originál nového vydania Bratislavských listov napísaný na písacom stroji. Vložili sme prvú stranu do xeroxu, ktorý zabzučal a vypľul prvú kópiu. Jej kvalita bola dokonalá.

Za necelú hodinu sme mali rozmnožených prvých sto kusov prvej strany, vyrátali sme si, že keď sa budeme striedať, za dva dni sme s tlačou hotoví.

Lenže pri tlači druhej strany začali jednotlivé kópie nepochopiteľne blednúť. Čítal som návod v nemčine, ktorej som dobre rozumel, ale napriek tomu som nevedel pochopiť, čo mi chcú Nemci povedať. Písali tam, že treba vymeniť toner, ale ja som netušil, čo to je.

Bol som presvedčený, že západná technológia je na svetelné roky pred tou komunistickou, a nepremýšľal som o tom, ako naozaj funguje. Vôbec mi neprišlo na um, že táto kopírka potrebuje čierny prášok podobne ako cyklostyl tlačiarenskú čerň. Že západná technológia ešte neprekonala primitívnu éru tupej hmoty.

Dumali sme s Janom nad manuálom presvedčení, že chyba je v nás, že sme iba stlačili zlý gombík. Lenže z kopírky vždy vyliezala len čoraz bledšia kópia, až sa napokon písmo celkom vytratilo. Boli sme zúfalí.

Takto sa skončil náš skok do novej technologickej éry. Pádom a návratom k primitívnemu cyklostylu. Keby sme aj pochopili, že do xeroxu potrebujeme nové tonery, ich pravidelné pašovanie zo Západu by bolo nad naše organizačné sily.

Ale ja som si odmietal pripustiť, že problém je v prázdnom toneri. Až do novembra som bol hlboko presvedčený, že sme s Janom ten prístroj nejako záhadne pokazili, že mu nebolo súdené prežiť obsluhu v komunistických podmienkach. Bol som hlboko presvedčený, že západná technológia je natoľko vyspelá, že ak nefunguje, tak je to preto, lebo nechápem jej podstatu. Cítil som sa ako divoch v džungli, ktorému dajú do ruky fotoaparát. Tiež by mu nefungoval.

Nebol som sám, kto takto o Západe uvažoval. Keď sa v novembri zišli davy na námestiach a skandovali o návrate do Európy, mali na mysli Západ, ktorý sa stal v našich mysliach mýtickým svetom dokonalosti, technologickej aj politickej.

Trvalo len niekoľko týždňov, kým som prišiel na to, že Západ je síce technologicky vyspelejší, ale aj tak autá jazdia na benzín a kopírky potrebujú čierny prášok. Oveľa dlhšie mi trvalo, kým som pochoval aj mýtus o jeho politickej dokonalosti. Ale to je už iný príbeh.