Tajomstvo ruskej propagandy o invázii do Československa 1968

Samozrejme, o tom dokumente som čítal. Ale až po vašej reakcii som si ho rýchlo pozrel.

Na stránke ODKB (Organizácia dohovoru o kolektívnej bezpečnosti; vojensko-politický blok, kam patrí Rusko, Bielorusko, Arménsko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan, pozn. red.) ho prezentujú takto: „Vo vysielaní televízneho kanála Rossija-1 bola 20. mája premiéra dokumentárneho filmu ‚Varšavská zmluva: odtajnené stránky‘. Venovaného 55. výročiu vzniku Organizácie Varšavskej zmluvy, ktorej nástupcom sa stala práve ODKB.“

Myslím, že tu sa skrýva príčina jeho vzniku.

Dnešná politika ruskej vlády je založená na odkaze a legitimizácii ‚slávnej minulosti‘. Preto ODKB vykresľujú ako ‚nástupcu‘ Organizácie Varšavskej zmluvy. No a v konečnom dôsledku je to jednoducho oprášenie sovietskej propagandy. Čo sa týka Československa, nič nové nepovedali, ak to porovnáme so sovietskymi časmi.

Pokračovanie v sovietskej tradícii

Autori dokumentu mali jasné zadanie: ukázať, že Organizácia dohovoru o kolektívnej bezpečnosti je nasledovníkom Varšavskej zmluvy: politicky, geopoliticky, ako aj z pohľadu pokračovania jej tradície. Film urobili naozaj hrubo, lenže, dnes sa tak robia všetky propagandistické filmy v Rusku.

Revízia vzťahov s udalosťami v Československu v roku 1968 preto nie je prekvapivá. Presne tak, ako sa myšlienka konfrontácie so Západom stala hlavným obsahom ruskej propagandy.

Logika je jasná. Svet je šachovnica, pole, kde sa bojuje. A záujmy tohto súboja diktujú vzťah ku všetkým ostatným problémom. Ak československé reformy mohli viesť k úniku Československa spod sovietskeho vplyvu pod americký (vyhlásenia vtedajšieho československého vedenia, že krajina sa nechystala vystúpiť z Varšavskej zmluvy, v tejto logike nehrajú žiadnu rolu), tak potom boli tieto reformy nebezpečné.

A invázia teda ospravedlniteľná.

Pre domáce použitie

Problémy budovania komunizmu či zločiny stalinizmu v očiach ruskej vlády sú nepatrné oproti tomu hlavnému. A tak ako autorov dokumentu, ani ruskú vládu netrápi, ako sa na to budú pozerať Európania či profesionálni historici.

Je to produkt pre domáce použitie. Na rozdiel od Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, Putin a Jednotné Rusko si nerobia nárok na to, že sú nositeľmi mesiášskych ideí. Ich bohom sú národné záujmy. A preto sú ich spojencami v Európe práve pravicoví extrémisti.

A na záver. V súčasnom Ruskom nie je len jediný systém propagandy. Napríklad ministerstvo zahraničných vecí môže vyhlásiť – v snahe uhasiť konflikt s českým prezidentom–, že dokument nie je vo všetkom dobrý. V tom je to iné od sovietskych čias, keď propaganda znela jedným hlasom.

Možno to celé bolo takto. Organizácia dohovoru o kolektívnej bezpečnosti si objednala film a potom ho poslali na VGTRK (Všeruská štátna televízna a rozhlasová spoločnosť). Tam jej ho ukázali a – jednoducho – film, ktorý urobila takáto organizácia, sa predsa nemôže mýliť.

Autor je riaditeľom moskovského ľudskoprávneho Sacharovovho centra. Napísané pre Denník N.