Denník N

Som presvedčená, že za vojny by ma Mizík udal, hovorí Eva Mosnáková

Eva Mosnáková. Foto N – Andrej Bán
Eva Mosnáková. Foto N – Andrej Bán

Prežila hrôzy vojny, rasové prenasledovanie, aby v slobodnej demokratickej spoločnosti musela čeliť rasistickým útokom Kotlebovho poslanca. Toho súdy tento týždeň oslobodili. Napriek všetkému má Eva Mosnáková k životu a ľuďom láskavý a pozitívny prístup.

V rozhovore s Evou Mosnákovou sa dočítate:

  • ako vyzvala v televízii slovami „ja som človek“ poslanca Stanislava Mizíka (ĽSNS), aby sa jej pozrel do očí,
  • že necítila na súde bolesť, skôr rozhorčenie,
  • aké tri veci jej pomohli k dlhovekosti,
  • ako dodnes pomáha iným a cvičí so seniormi,
  • ako s rodičmi za Slovenského štátu prežili v úkrytoch u dobrých ľudí.

Kotlebovský poslanec Stanislav Mizík je podľa Najvyššieho súdu nevinný v prípade antisemitského statusu o vyznamenaných, v ktorom spomínal aj vás osobne. Boli ste teraz na pojednávaní?

Nie, nepozvali nás už s historikom Ivanom Kamencom ako svedkov. A aj keby, vôbec by ma to nezaujímalo, venujem sa teraz iným veciam.

Čo hovoríte na rozsudok?

Úprimne, nemala som veľkú dôveru v to, ako to dopadne. Aj napriek tomu som si nemyslela, že až do takých krajností to pôjde. Teraz si myslím, že Goebbels mal smolu. Keby ho súdili naše súdy, asi by povedali, že vzhľadom na slobodu prejavu nič nespáchal. A oslobodili by ho.

Vy ste v tejto veci vypovedali na pojednávaní Špecializovaného trestného súdu v Pezinku vlani v máji. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Bolo to veľmi zaujímavé. Zrejme Mizíka jeho dvaja obhajcovia usmernili tak, aby bol ticho. A on aj ticho bol. Vyzeral až príliš ticho, ako keby sa bál. Bol stiahnutý, hlava skoro až pod stolom.

Mali ste s ním očný kontakt?

Áno, aj sa priznám, že som sa naňho pohŕdavo usmievala. A on nič. Sudca sa ho po mojej svedeckej výpovedi opýtal, či sa ma nechce niečo opýtať – nechcel. I keď ja som tam dosť veľa hovorila. A Mizíkov obhajca sa ma pýtal, či si myslím, že by ma Mizík za vojny skrýval.

Čo ste odpovedali?

Že sa to musí opýtať jeho.

Neprišla vám otázka obhajcu nemiestna?

Bola čudná, to je pravda. Novinárom som potom povedala: ale všetci vieme, čo by za vojny Mizík urobil. Som presvedčená, že by ma udal.

Prezident Kiska oceňuje Evu Mosnákovú v januári 2017. Foto – tasr

Viete o tom, že by Mizík niekedy vyjadril ľútosť nad tým, že jeho meno bolo pod spomínaným rasistickým statusom? Že by sa od neho dištancoval?

Veď o to práve ide. Je jednoznačné, že status napísal on, a mám na to tento dôvod myslieť si to: keby vyšlo niekde vyhlásenie v mojom mene, s ktorým nesúhlasím alebo som ho aspoň nenapísala, okamžite verejne protestujem. On nič také neurobil. Jeho vyhlásenie, že to neurobil, odznelo až po jeho obvinení.

Keď sa vrátime na začiatok, ako ste sa dozvedeli o Mizíkovom statuse po tom, ako vám dal prezident Andrej Kiska štátne vyznamenanie?

Čítala som o tom v novinách. Ľuba Lesná ma potom pozvala do Západoslovenskej televízie. Tam som poslala jasný odkaz Mizíkovi. Povedala som, že som mala veľmi rada dvoch seniorov zo Židovskej náboženskej obce, čo prežili holokaust – manželov Nágelovcov. Chodievali sa kúpať na jazero Draždiak v Petržalke. Raz sa k nim prikmotril neznámy muž a mal hlúpe antisemitské reči. Pani Nágelová, moja drahá Duška, už sú obaja na onom svete, mu vraví: a ako spoznáte, kto je žid? Predsa podľa očí, povedal. A ona, maličká, drobná, sa mu postavila a povie: tak sa mi pozrite do očí, ja som židovka! Do kamery u Ľubky Lesnej som povedala: pán Mizík, pozrite sa mi do očí, ja som človek.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Marian Kotleba

Rozhovory

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash