Denník N

Toto je môj Paríž

Foto – Willy Ronis
Foto – Willy Ronis

Do miestnosti musel človek kúsok zoskočiť, chodník rokmi naberal na vrstvách a stará drevená podlaha ako od Vincenta sa vzďaľovala.

Písal mi Lubo Martínek mail a zabudol som mu odpísať. Ráno som si spomenul, že sa mu musím ozvať. Nedeľné ráno ako vyšité, počuť hrdličky a ináč ticho. Leto, júl, všetci preč, len tí prisprostastí turisti sa motajú mestom. Už to viem, tak ako Mamon je démon peňazí, tak Čedok je démonom turistov. To je jeho pravé meno. To si nevšímajte, to sa mi do toho písania pletie posledný sen, ako som sa predieral niekde na Páričkovej ulici môjho detstva medzi zástupmi turistov. Teraz sedím na gauči a popíjam kávu.

Späť k téme, teda k Lubovi, zažil som s ním úžasný Paríž, býval vtedy na námestíčku pod bulvárom Sebastopol, na prvom poschodí domu s francúzskymi oknami a so starým vŕzgajúcim schodišťom, nádhera. Bolo to v legendárnej štvrti Belleville. Mňa nechal bývať u seba a on býval u svojej priateľky, tak som sa stal na chvíľu Parížanom, skvelý pocit. Ukázal mi Bellville a Menilmontant, dve nádherné časti mesta svetla. Kaviareň prerobenú z bordelu s elegantnými ošumelými detailmi zašlej slávy, staré domy obrastené viničom, ktorý si ešte určite pamätal komunardov, vyzerali, že ich vinič jedného dňa pohltí ako v Sartrovej knihe. Trh na bulvári Sebastopol, kde ponúkal celý svet všetko celému svetu, od škrabky na zemiaky až po ručne písané mantry, jedno vedľa druhého. Ukázal mi vedľa seba tureckú a kurdskú kaviareň, ktoré tam boli odnepamäti, teda vždy. Ďalej na tej istej ulici, ak si to dobre pamätám, miesto ako zo sna, ale toho najkrajšieho. Bol to vlastne obchodík so všetkým a hlavne so zinkovým pultom, pôvodne boli všetky pulty v bistrách zinkové, hovoril Lubo.

Do miestnosti musel človek kúsok zoskočiť, chodník rokmi naberal na vrstvách a stará drevená podlaha ako od Vincenta sa vzďaľovala. Keď ste skočili dnu, ináč samozrejme skočiť si na pohárik vzniklo určite tu, skočili ste do minulosti, ale nie do nejakej určitej doby, ale do sveta, ktorý, ako ten snový, je paralelný s tým naším a s hocijakým iným.

Po ľavej strane boli police na tovar, ktorý obchodík predával, a začínalo sa to uhlím a pokračovalo všeličím možným ako z múzea obchodu, len nie tak pekne nainštalovaným a pomerne zaprášeným.

Pri stene naproti bol stôl s veľkým starým rádiom, pri ktorom sedela staršia pani s hodvábnou šatkou okolo hlavy a počúvala Čajkovského prvý klavírny koncert, s výrazom ako Edison počúvajúci svoj fonograf. Na pravej strane bol zinkový barový pult a za ním tá, ktorú volali Bába. Mne sa to k nej nehodilo, bola to krásna staršia žena s chlapčenským vyžarovaním a so smutnými šedými očami a ľahkým úsmevom. Pri bare vedľa dverí sedel chlapík s beckovkou a parížsky uviazaným šálikom v prskanom sáčku.

Už ako nás videla vchádzať, vybrala fľašku merlotu, otvorila ju a ako nám nalievala z plnej fľaše, ozvalo sa to známe glubglubglub, poznamenala: „Milujem ten zvuk…“

Lubo sa s ňou pustil do rozhovoru a do toho prišiel muž s copíkom a objednal si. Calvados s kockou cukru, un calva con mouche. Pýtam sa Luba, s muškou? Áno, to sa tak hovorí, con mouche. Hmm, zaujímavé. A na to chlapík po maďarsky: Vy ste Česi? A ja po maďarsky:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie