Denník N

Pohode vyšlo takmer všetko. A čo nie, to originálne vyriešila

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Sú veci, ktoré sa dajú zažiť iba na festivale. A sú veci, ktoré sa dajú zažiť iba na Pohode.

Kde inde by celý program otváral koncert súčasnej hudby, ktorú pre symfonický orchester napísali traja mladí skladatelia špeciálne pre desiate výročie tragédie z Pohody? Kde inde by ste videli nadšeného Milana Lasicu oživovať Bolo nás jedenásť? Kde inde by ste okrem hudby mali aj samostatný festival literatúry a výtvarného umenia?

Sila Pohody sa ukazuje aj v kritických situáciách. Tím Lykke Li už na letisku spolu s organizátormi pripravil pódium, keď prišla správa, že speváčka uviazla na letisku, kde bezmocne sledovala posúvanie a rušenie letov.

Väčšina iných promotérov by sa iba ospravedlnila divákom alebo by narýchlo dala ako náhradu niekoho z domácej scény, kto je práve na festivale. Pohoda do hlavného času na hlavnú scénu poslala britskú klubovú kapelu Sink Ya Teeth, ktorá krátko predtým dohrala v malom stane. A fungovalo to – dvojica zabavila tancachtivých ľudí aj coververziou I Feel Love od Donny Summer.

Disco hit z konca 70. rokov dobre ilustruje základné piliere celej Pohody. Okrem toho, že spravíte niekoľko festivalov naraz, sa snažíte, aby sa návštevníci z takmer všetkých generácií cítili čo najviac ako doma.

Na čo sa bude najviac spomínať z tohto ročníka?

Nebolo ich len jedenásť

„Neukážem vám esemesku, ktorú som dostal po koncerte od Milana Lasicu,“ hovorí v nedeľu ráno Michal Kaščák. Nebolo treba. Každý, kto vo štvrtok zažil projekt Bolo nás jedenásť, určite cíti, že bol svedkom niečoho mimoriadneho. Zblízka to bolo vidieť úplne dokonale. Nik z hosťujúcich spevákov neprišiel len na svoje číslo, všetci stáli na pódiu po celý čas a väčšina z nich si pospevovala pesničky z Bolo nás jedenásť aj z ďalších albumov Jara Filipa a Milana Lasicu aj bez mikrofónov.

Bol to jeden z tých koncertov, kde úplne zabudnete na to, či vám je zima, ste unavení, koľko je hodín a iné bežné veci či témy. Vidieť 79-ročného Milana Lasicu o polnoci takto žiariť, v takejto forme spievať aj vtipkovať sa vám len tak nepodarí. Je to zásluhou jeho nadčasových piesní, ktorým dala nový život de luxe muzikantsko-spevácka zostava.

Najrôznejšie zaujímavé spojenia vznikajú v zákulisí dlho pred koncertom aj po ňom: Ady Hajdu oblečie Lasicovi na sako svoju vetrovku a hecujú ho spolu so Zuzanou Kronerovou (ktorá o pár minút spieva Čerešne v magickom duete s Yaelou z kapely Lola Marsh), Kaščák s Laskym z Pary a Martinom Valihorom dávajú v šatni prídavok do filmu, ktorý vzniká o projekte Bolo nás jedenásť.

„Pieseň je na to, aby si o nej každý myslel, čo chce,“ komentuje Lasica s nadhľadom britského aristokrata ďalšiu dávku superlatívov, ktorými ho častuje na pódiu Michal Kaščák. Ale zároveň je vidno, že sám práve zažíva niečo, čo ani pre neho

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Festival Pohoda

Kultúra

Teraz najčítanejšie