Denník N

Češka roky opisuje hrôzu, ktorú zažila v gulagu. Podľa historika v ňom nikdy nebola

Věra Sosnarová. Reprofoto - Paměť národa
Věra Sosnarová. Reprofoto – Paměť národa

Věra Sosnarová je v Česku známa ako jedna z posledných žijúcich pamätníčok gulagu. Podľa historika Adama Hradilka je však jej príbeh vymyslený. Seniorka to popiera.

V sovietskych lágroch mala dnes 88-ročná dôchodkyňa pracovať takmer dvadsať rokov. O svojich krutých spomienkach dodnes emotívne rozpráva na besedách či na školských prednáškach.

Podľa zistení historika Adama Hradilka z Ústavu pre štúdium totalitných režimov však jej príbeh nie je pravdivý. Podľa dostupných dokumentov nebola v komunistických lágroch, ale pôsobila ako civilná zamestnankyňa na Urale. Hrôzy, ktoré Sosnarová opakovane opisuje, sú podľa neho navyše v rozpore s výpoveďami ďalších pamätníkov.

„Desiatky rozhovorov, ktoré poskytla médiám, aj besedy s ňou organizované sú pretkané výrokmi, ktoré odporujú historickému poznaniu represií v Sovietskom zväze aj skutočným životným peripetiám Věry Sosnarovej a jej rodiny,“ zhrnul Hradilek závery svojej štúdie Neskutečný příběh Věry Sosnarové, ktorá vyšla v časopise Paměť a dějiny vydávanom Ústavom pre štúdium totalitných režimov.

Jamy už boli nachystané

Sosnarová svoj príbeh na prednáškach, v médiách i v knihe Krvavé jahody opisuje takto: Narodila sa v Brne v roku 1931 emigrantke zo Sovietskeho zväzu. Detstvo prežila vo veľkej biede. Keď v roku 1945 oslobodila Brno červená armáda, bola podľa sovietskych úradov jej matka Ljuba stále vedená ako ruská občianka, preto bola celá jej rodina poslaná na Sibír.

Už počas transportu boli ona aj jej sestra opakovane znásilnené. Jej matka po troch mesiacoch v Rusku zomrela. Sosnarová strávila osem rokov v lesných lágroch a ďalších dvanásť v baniach, továrňach či na lodi na spracovanie rýb. Počas nich bola nespočetnekrát zmlátená, znásilnená, musela pracovať 12 hodín v kuse alebo bola svedkom hromadného upaľovania väzňov.

„Raz sme prišli z lesa z práce a komandant hovorí: ,Sičás dolžný idtí do baráku.‘ Že všetci musíme ísť do baráku a ,nikto nedolžen‘ vychádzať. Nevedeli sme, čo sa deje. Bola tam taká stodola, taká šopa a do nej nahnali veľa ľudí. Potom ju poliali a zapálili. Ľudí upaľovali zaživa. A keď urobili taký transport desiatich-pätnástich ľudí, že ich viedli niekam naľavo, to už sme vedeli, že sa nevrátia. Kamsi ich zaviedli, jamy už tam boli nachystané, tam ich postrieľali a jeden druhého museli zahrabávať,“ opisovala Sosnarová v cykle Paměť národa.

Opisovali ju ako obeť systému

Do Československa sa dostala náhodou v 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie