Aby vyštudoval so zdravotným postihnutím, musel si dať ku škole postaviť vlastné zábradlie

Narodili ste sa s detskou mozgovou obrnou. Čo cíti dieťa, keď vníma, že ostatní okolo neho sú iní?

Má to dve roviny. Prvá je, že od škôlky až do maturity som chodil do školy na Mokrohájskej ulici, ktorá bola zameraná najmä na deti so zdravotným postihnutím. Každý deň od ôsmej do piatej som bol teda medzi svojimi.

Druhá rovina spočíva v tom, že sme bývali v Petržalke a deti vedia byť kruté. Občas mi dali pocítiť, že som iný, schytával som posmešky za chôdzu, barly aj invalidný vozík. Vlastne som žil v dvoch svetoch – škola mi vytvárala bezpečnú bublinu a realitu s krutosťou detí mi približovali petržalské dvory.

Človek s postihnutím si postupne uvedomuje, že je v mnohom obmedzovaný, že musí robiť veci, ktoré zdraví ľudia nemusia. Hnevá ho to?

Človek si veľmi skoro uvedomí, že trávenie jeho voľného času bude iné, že musí oveľa častejšie chodiť k lekárom a podobne. Kým kamaráti hrali futbal, ja som hral na klavíri, prípadne som čítal knihy.

Paradoxne, čítať som sa naučil skôr ako chodiť. Vďaka podnetom od rodičov som to dokázal, keď som mal len štyri a pol roka, chodiť som začal až v siedmich. Na iné detstvo som si zvykol, ťažko som sa vyrovnával len s tým, že nikdy nebudem môcť hrať hokej. Bol som veľký hokejový fanúšik a vnímal som to ako ťažkú krivdu. Určite väčšiu ako to, že som nemohol loziť po stromoch.

Ľutovali ste sa?

Porevali si skôr tí okolo. Tak to býva často – neplačú vozičkári, ale ich okolie. Ja som v tomto šťastná povaha, nikdy som sa nebičoval ani neľutoval. Koniec koncov, ani rodičia ma neľutovali, aspoň mi to nedávali najavo. Mama plakávala, keď som chodil na operácie a liečenia, ale nikdy nie predo mnou.

Mám viac kamarátov na vozíkoch a vždy ma prekvapí, aký drsný čierny humor používajú. Je to nejaká súčasť ich vyrovnávania sa s osudom?

Trafili ste klinec po hlavičke. Čierny humor je medzi nami veľmi častý a obľúbený, občas je to fakt drsné. Vyrastal som medzi deckami, kde nemať jednu nohu či jednu ruku nebolo nič, to bolo slabé. Na to, aby vás niekto rešpektoval,