Psychiater Hašto: Mama by nemala chcieť byť extrémne dobrá mama, môže robiť chyby a mať svoje potreby

Psychiater Jozef Hašto opisuje, ako sa vzťah s mamou už od útleho veku prejavuje vo vzťahoch, ktoré človek v dospelosti má, a či sa naučené vzorce správania dajú v neskoršom veku potlačiť.

Na Slovensku môže rodič s dieťaťom ostať doma do troch rokov. Niektorí majú názor, že pre rodiča, najčastejšie mamu, je to veľmi dlhý čas. Ako to vidíte vy? Má to na dieťa vplyv, ak je s rodičom do troch rokov doma?

Z výskumov vieme povedať, že do troch rokov je u dieťaťa pomerne silná vrodená potreba mať matku, otca alebo opatrovateľku nablízku. Po treťom roku je pre dieťa jednoduchšie byť dlhší čas bez mamy, ak má dobrú náhradu. Napríklad škôlku. Ale je pravda, že niektoré matky môžu byť frustrované, že by mali ostať doma tri roky.

Môže im chýbať spoločenský život, kariéra či vzťahy s kolegyňami, kolegami. Je často ťažké si popri dieťati udržať aj vzťahy s okolím. Ukazuje sa, že ak mama nie je preč viac ako desať hodín týždenne a dieťa má kvalitnú náhradu, tak má dieťa minimálne riziko stresu či emocionálneho narušenia. A mama sa často vracia spokojnejšia.

Keď je mama frustrovaná, lebo sa nemôže realizovať v nadaní, práci či keď nemôže uplatniť svoje vzdelanie, prenáša to aj na dieťa. Rozladená mama stráca schopnosť byť voči dieťaťu empatická. Ak má úväzok v práci alebo činnosť, ktorá jej robí radosť, vracia sa k dieťaťu spokojnejšia.

Je lepšie, ak má prácu alebo činnosť, ktorá jej robí radosť, ako to, ak sa tri roky venuje dieťaťu a domácnosti?

Ak by inak mala byť frustrovaná a ak je po príchode domov šťastnejšia, tak áno. A tých 10 hodín týždenne pri dobrej náhrade nie je problém. Ale sú mamy, ktoré to nepotrebujú a stačí im, keď si podebatujú so známymi na ihrisku či pri kočíkovaní. Prácu a iné veci považujú za rušivé, lebo sú zamilované do svojho dieťaťa.

Ako môžu prvé tri roky života ovplyvniť to, aký bude človek v dospelosti?

V dospelosti máme tendenciu podceňovať význam raného detstva. Je to celkom pochopiteľný fenomén, lebo náš mozog funguje tak, že v prvých dvoch či troch rokoch života ešte neukladáme spomienky a zážitky do takej formy pamäti, na akú sme zvyknutí v dospelosti. Teda, že si vieme z vlastnej vôle spomenúť, akú skúsenosť sme s kým zažili, kedy to bolo, na akom mieste. Zážitky a skúsenosti z prvých rokov života máme uložené, ale v inej forme pamäti.

Ako si to môžem predstaviť?

Naše zážitky nie sú uložené ako vôľovo vyvolateľné, vedomé spomienky, ale ako emócia, telesný pocit, tendencia k pohybu či očakávanie. Táto spomienka sa aktivizuje nevedome, bez toho, že by sme to vyvolali vôľou, deje sa to automaticky v určitých situáciách. Nie je to však spomienka, ktorú by sme si vedeli vizualizovať tak ako spomienky z dospelosti.

Spomienky z raného detstva veľmi úzko súvisia s našou emocionalitou, rozbúši sa nám pri nich srdce, zviera nás pri žalúdku alebo to môžu byť až také prejavy ako hnačky, môže pri nich stúpnuť krvný tlak.

Ak to nevieme ovládať vôľou, kedy sa tieto tieto spomienky prejavia?

Je to v situáciách,