Denník N

Výtvarník Čarný nesmel pôsobiť na oficiálnej scéne, v roku 1987 podpísal aj vyhlásenie k deportáciám Židov

Ladislav Čarný. Foto - Post Bellum
Ladislav Čarný. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

 

Ladislav Čarný sa narodil na Štedrý deň v roku 1949 v Žiline ako prvý z piatich súrodencov do kresťansky založenej rodiny lekárnika. Vyrastal v atmosfére porozumenia a tolerantných názorov, čomu pripisuje veľký vplyv na formovanie svojej osobnosti.

Od útleho detstva sa venoval výtvarnému umeniu, prázdniny trávieval u tety v Bratislave a vďaka jej známosti s maliarom Jankom Alexym aj na výtvarných kurzoch v jeho ateliéri.

S rodičmi. Foto – archív L. Č.

Taká bola doba

Detstvo v tej dobe však znamenalo aj povinné spievanie a recitovanie na agitačných akciách za vstup do družstva. Päťdesiate roky rodinu kruto poznačili a otca zatkli počas tzv. Katolíckej akcie. Takmer ročný trest si odpykal v ružomberskej väznici.

Po mrazivých päťdesiatych rokoch nastalo mierne uvoľnenie. Stredoškolák Ladislav vnímal nádeje na zmenu aj cez umenie, filmy a hudbu. So starým otcom počúvali správy na rádiách Hlas Ameriky, Slobodná Európa, Vatikán, ale aj v hudobnom rádiu Luxembourg.

Nádejné šesťdesiate roky sa skončili náhle – 21. augusta 1968. V nasledujúce ráno boli žilinské ulice, rovnako ako mnohé iné mestá po celej republike, plné tankov a kolón armád Varšavskej zmluvy. Ako čerstvý maturant sa zapojil do pouličných akcií, hádzali do tankov kamene, písali na budovy heslá.

„Pre celú našu generáciu to bol veľmi silný zážitok, ktorý sformoval náš vzťah k režimu. Generácia, ktorá prišla po nás, už okupáciu tak intenzívne nevnímala. Nás však ani v období normalizácie už nedokázali presvedčiť, aby sme vstúpili do Socialistického zväzu mládeže, aby sme sa zúčastňovali ich aktivít a robili „socialisticky angažované“ umenie. Vytvoril sa v nás opozičný postoj a navzájom sme sa v ňom podporovali.“

Vzápätí po okupácii Ladislav Čarný nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Vynútené normalizačné zmeny sa doplazili aj na akademickú pôdu.

„V prvom ročníku na VŠVU nás filozofiu učil ešte Milan Šimečka. V ďalšom roku nám už prednášal človek z ÚV KSČ. Školu v krátkom čase museli opustiť aj ďalší pedagógovia – Alexander Trizuljak, Vincent Hložník či Václav Cígler. My, študenti, sme cítili potrebu zastať sa ich, ale ostatní pedagógovia nás odrádzali od takýchto akcií.“

Ladislav spomína, že škola bola v normalizačnom období málo otvorená súčasnému umeleckému mysleniu, poskytovala veľmi oklieštené možnosti vzdelávania a umeleckého rastu. Napriek tomu si nachádzali cestu k súčasnému mysleniu; postupne vznikali kontakty s alternatívnou umeleckou scénou, s tvorcami ako Alex Mlynárčik, Jozef Jankovič, Stano Filko a ďalšími.

So súrodencami. Foto – archív L. Č.

Vystavujem, teda som

Mnohých nádejných autorov neprijali do Zväzu výtvarníkov, pretože ich tvorba nebola v súlade s očakávaniami straníckej politiky. Tie však podľa Čarného „nikto nevedel presne sformulovať – čo to vlastne ten ‚socialistický realizmus‘ je. Požadovali sa formy prejavu zrozumiteľné širokým masám a ideologické námety zobrazujúce napr. výjavy z pracovných prostredí. To je pre umeleckú tvorbu nešťastná cesta, lebo vedie ku gýču alebo mainstreamovej komercionalizovanej tvorbe, ktorá síce zabezpečí živobytie, ale práci umelca chýba to najdôležitejšie – autentický tvorivý umelecký výskum.“

Ladislav Čarný a väčšina jeho spolužiakov ako čerství absolventi VŠVU takúto cestu neakceptovali, a preto ani akceptovaní neboli. Odmietaním zo strany oficiálnych štruktúr boli umelci do alternatívy vlastne „vtlačení“.

Po absolvovaní VŠVU začal Ladislav pôsobiť na ZUŠ vo Svite, jeho manželka dostala prácu a byt v Poprade a založili si tam rodinu. Pod Tatrami mu však chýbalo bratislavské tvorivo-kritické prostredie.

„V Poprade ma ľudia titulovali ‚majstre‘, ale v prostredí svojich kolegov v Bratislave som bol jeden z tvorcov, ktorý si môže vymieňať kritické názory, hľadať.“

V roku 1979 sa vrátil do hlavného mesta a čoskoro, vďaka Františkovi Mikloškovi (v tom čase pracovníkovi SAV), vystavoval s výtvarníkmi podobného zamerania (neskoršia skupina A-R) v priestoroch SAV na Patrónke a samostatne vo foyeri Výskumného ústavu poľnohospodárskeho (1984).

Po pár dňoch si výstavu pozrel minister poľnohospodárstva Ján Janovic a usúdil, že na pôde jeho rezortu takéto umenie nemožno vystavovať. Čarnému zatelefonovali, nech si výstavu príde zbaliť. „A tak sa dodnes hrdím, že mne výstavu nezrušil minister kultúry (ako niektorým kolegom), ale minister poľnohospodárstva,“ smeje sa dnes.

Odvážnejšie umenie sa neudržalo ani len vo vestibule inštitúcie, a tak sa do oficiálnych galérií dostať vlastne nedalo. Pri príležitosti výročnej výstavy Petra Matejku a jeho absolventov ktosi zverejnil interný list kurátora Ľubomíra Podušela riaditeľovi SNG, v ktorom upozorňoval, že ľudia ako Sikora, manželia Bočkayovci, Tóth, Fischer, Čarný a Hulík v národnej galérii vystavovať nemôžu, pretože ich tvorba je v rozpore s kultúrno-politickou orientáciou KSČ v oblasti výtvarného umenia.

Podobne proti neželaným výstavám vystupoval aj Ladislav Skrak, ktorý mal na ministerstve kultúry u ministra Miroslava Válka v agende Slovenskú radu pre umeleckú kritiku, teda aj dozor nad mladou umeleckou generáciou.

Na vojne v Příbrami. Foto – archív L. Č.

„Zvrátené ,buržoázne´ umenie, to bolo zaklínadlo. Nebola tu nejaká jasne formulovaná doktrína, ale o prijateľnosti niektorých foriem umeleckého prejavu rozhodovali umelci, ktorí mali vplyv v straníckych orgánoch, ako napríklad sochár Ján Kulich. Umelecké myslenie, ktoré presahovalo ich chápanie a vkus, považovali za neprijateľné pre socialistickú spoločnosť.“

Viacerí alternatívni umelci pôsobili na základných umeleckých školách, kde presadzovali progresívne metodické postupy. Výstavy žiakov ZUŠ sa tak stávali kultúrnou udalosťou.

Na ich vlastné výstavy v alternatívnych priestoroch však reagovali ideológovia – napr. na výstavu niektorých pedagógov ZUŠ v obvodnom kultúrnom stredisku zareagoval v tlači Ladislav Skrak otázkou: „Ako môžu takíto výtvarníci učiť na škole?“

Výstavu predčasne ukončili, ale ich metodické postupy boli v školstve akceptované, podieľali sa dokonca na tvorbe československých osnov pre výtvarné odbory ZUŠ.

Pre mladých umelcov bola v týchto rokoch dôležitá spolupráca s výtvarníkmi staršej generácie Alexom Mlynárčikom, Rudolfom Filom a Jozefom Jankovičom, či s organizátormi výstav alebo teoretikmi. Významné boli kontakty s umelcami, zberateľmi a teoretikmi z Čiech a z Moravy, kde sa udialo viacero výstav slovenských výtvarníkov a tiež príležitostné návštevy zahraničných kurátorov.

Foto – archív L. Č.

Nepohodlní pre Štátnu bezpečnosť

Aktivity a kontakty alternatívnych umelcov boli prísne sledované Štátnou bezpečnosťou. Aj keď ich tvorba nebola apriori politická z hľadiska tematického zamerania, bola pre režim neprijateľná preto, že prinášala slobodný a autentický umelecký výskum, kompatibilný so súčasným umením vo svete.

Ale z hľadiska etických postojov sa k niektorým témam aj verejne vyjadrovali. Tak v roku 1987 František Mikloško, Ján Čarnogurský, Ján Chryzostom Korec a historik Jozef Jablonický iniciovali Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska. Bol to vôbec prvý dokument, ktorým sa signatári vyjadrili odmietavo a s ľútosťou k politike slovenského štátu a podielu Slovákov na tragédii Židov. Dokument podpísalo 24 významných osobností.

„Vyhlásenie som dostal od Daniela Fischera, podpísal som a o pár dní ma zavolali na Zväz výtvarných umelcov, ktorého som mimochodom nebol členom, na výsluch. Opýtal som sa ich: ‚Vy máte niečo proti tomu, že treba zaujať stanovisko k holokaustu a týmto vážnym veciam?‘ Na to mohli ťažko niečo povedať, ale prekážalo im to, kto vyhlásenie inicioval, s akými ľuďmi som podpísal – s disidentmi. Nebola to politika strany, v ich očiach to podrývalo ideológiu.“

Ladislav mal už vtedy skúsenosť s výsluchmi na „Februárke“. Zavolali si ho tam preto, že sa zúčastňoval tvorby albumov výtvarných diel, ktoré boli vždy poctou niektorej osobnosti neoficiálnej kultúrnej scény. To, že sa už nestretol s brutalitou, pripisuje tomu, že nebol pre ŠtB dôležitou osobou. Pamätá si však, že nebolo ťažké vyšetrovateľov zaviesť do slepých uličiek. Uvedomoval si svoju prevahu nad vyšetrovateľmi, to, že je oveľa slobodnejší, lebo je nezávislý od ideológie.

S manželkou. Foto – archív L. Č.

Divné roky

Normalizácia bola dobou, keď sa ľudia pretvarovali. V tých rokoch Čarný nežil „politicky“, ale práve v tom bolo politikum jeho generácie. ZUŠ mali uvoľnenejšiu atmosféru a len raz za mesiac politické školenie. Keď mal Čarný povinný referát, využil ho na vyslovenie kritických názorov a vnímal tajné sympatie svojich kolegov.

Vnútorný pocit slobody sa Čarnému podarilo udržať aj vďaka viere. Veriaci vedeli, ktoré miesta sú alternatívne. Kázne a stretnutia s Antonom Srholcom v Blumentálskom kostole a na fare mali pre mladých ľudí silný náboj a vyznačovali sa otvorenosťou myslenia.

Jezuita Jozef Porubčan organizoval duchovné cvičenia pod rúškom priateľských pobytov na chatách.

Muzikológ Igor Vajda a mnohí ďalší organizovali v bytoch vzdelávacie „stretká“ mladých. V rámci týchto kontaktov spoznal Čarný aj budúceho kardinála Korca. Ladislav Čarný tak bol v kontakte s podzemnou cirkvou.

Náboženstvo, zároveň rozhľad v poznaní a myšlienkovú otvorenosť Čarný považuje za dôležitú súčasť formovania osobnosti. Preto aj začal učiť deti z okruhu svojich kamarátov náboženstvo, nielen kresťanské, ale snažil sa sprostredkovať aj informácie o iných náboženstvách, a neskôr  sa z tejto koncepcie vyvinuli vyučovacie predmety aj na VŠVU, kde Čarný učil.

Čarný sa profesionálne realizoval aj v didaktike výtvarnej výchovy, viedol metodické školenia pre učiteľov ZUŠ a spolupracoval aj na tvorbe osnov pre ZUŠ a ZŠ. Veľkou pedagogickou inšpiráciou mu bol Rudolf Fila.

Umelecká revolúcia

Ku koncu 80. rokov sa aj v umeleckej obci objavovali náznaky zmeny k lepšiemu. Miroslav Cipár bol ako nestraník zvolený za predsedu Zväzu výtvarných umelcov a začal do zväzu prijímať dovtedy proskribovaných umelcov.

No a v novembri 1989 sa začali diať dlho očakávané zmeny. „Na stretnutí jedenástich umelcov (Cipár, Jankovič, Fischer, Longauer, Sikora, Feldek, Hollý, Kompánek, Lacko, Horváth, Čarný) u Cipára dňa 19. novembra 1989 vznikla idea zvolať zhromaždenie do Umeleckej besedy. Vystavoval tam Rudo Sikora, mal kľúče od galérie, mohol besedu otvoriť a využili sme to. Správa o stretnutí sa rýchlo rozšírila. Keď som tam prichádzal, čakal som, že priestor obsadia ľudové milície, ale nestalo sa. Je to pamätné stretnutie, tam sa začala formovať Verejnosť proti násiliu,“ spomína.

Dianie sa zrýchlilo, zrazu boli možné neuveriteľné veci, ľudia mali odvahu verejne sa stretnúť a diskutovať: „Do umeleckej besedy prišlo množstvo ľudí, telefonovali sme si, aj keď telefónna sieť mohla byť odpočúvaná. Prebiehajúce udalosti mali veľký dosah vo verejnosti. Nebolo to už len priateľské zoskupenie intelektuálov ako u Cipára, tu už vystúpili výrazné typy lídrov – budúci politici.“

O zmenu sa snažili aj študenti na VŠVU. Na diskusie v študentskom klube v suteréne VŠVU pozývali výtvarníkov, napríklad Ruda Sikoru, Daniela Fischera či Jozefa Jankoviča.

Študenti zorganizovali anketu obľúbenosti pedagógov a zavesili výsledky napísané na dlhom páse papiera na schodisku VŠVU na Hviezdoslavovom námestí. Traja najdôveryhodnejší boli Ľudmila Peterajová, Albín Brunovský a Karol Ondreička. Vedenie školy sa postavilo proti, študenti hľadali podporu na mimoriadnej schôdzi výtvarných umelcov.

„Začiatkom decembra na aktíve Zväzu bratislavských výtvarníkov sa stretli všetci, čo sa chceli angažovať, boli to búrlivé stretnutia. Na aktív prišli študenti VŠVU požiadať umeleckú verejnosť o podporu zmien na škole. Vedenie školy im hrozilo vylúčením zo štúdia a preberali aj požiadavku zákroku Ľudových milícií proti študentom.“

Aktív zvolil hlasovaním skupinu, ktorá bola poverená pomôcť študentskému hnutiu. Boli v nej Jana Geržová, Marián Mudroch, Karol Pichler, Dušan Valocký, Emil Venkov a aj Ladislav Čarný.

„Prišli sme ako ‚nátlaková skupina‘, zasadali spolu so študentmi a troma akceptovanými pedagógmi v kabinete profesorky Peterajovej, diskutovali a pripravovali zmenu. V priebehu týždňa – dvoch sme dospeli k záveru, že škola sa musí transformovať zásadne. Išlo o to, ako to spraviť. Oslovili sme právnikov angažovaných vo VPN. Dr. Karol Plank (neskôr predseda Najvyššieho súdu) nám osvetlil, že napriek tomu, že si myslíme, že počas revolúcie je možné meniť veci dramaticky, transformáciu musíme robiť v súlade s platnou legislatívou. Pripravili sme preto vyhlásenie pre každého pedagóga, v ktorom sa dobrovoľne vzdáva svojho miesta v prospech konkurzu, v ktorom sa bude oň môcť opäť uchádzať. Vznikol prípravný výbor novej koncepcie školy a prebral iniciatívu. Ponúkli sme pedagógom abdikáciu. Situácia bola dramatická. Cítil som obrovské napätie, mnohí tí ľudia ma učili a teraz – bolo potrebné povedať im, že táto škola nie je dobrá (veľmi presvedčivo to na stretnutí s pedagógmi sformulovala teoretička Jana Geržová). Prvý to podpísal mladý pedagóg Zoltán Salamon a po ňom niekoľko ďalších mladých pedagógov. Osobným prekvapením pre mňa bolo, že do týždňa abdikáciu podpísali aj zarytí komunisti ako napr. bývalý rektor Ján Kulich. Atmosféra tých dní zrejme pôsobila aj na nich.“

Kľúčovým momentom pri výbere pedagógov bola nová koncepcia školy a výberová komisia, v ktorej zasadli významné umelecké osobnosti z Čiech aj Slovenska. Tak sa vymenili asi dve tretiny učiteľov legálnym spôsobom. Po pár mesiacoch bol zvolený aj nový rektor – Jozef Jankovič, a škola sa okamžite otvorila aktuálnym vplyvom.

S dcérou Danielou. Foto – archív L. Č.

Optimista pri pohľade do budúcnosti

Po rozdelení Československa VŠVU reagovala na nové požiadavky – na Slovensku bolo potrebné dobudovať aj odbory umeleckého priemyslu, preto na VŠVU vznikali aj ateliéry dizajnu či úžitkového umenia. Časom vznikli aj ateliéry intermédií a videa. Škola sa celkovo zdynamizovala a zaradila do medzinárodnej spolupráce.

Ladislav Čarný vnímal niektoré prvky politického vývoja s pocitom ohrozenia, najmä „zvolenie Mečiara za ministra vnútra a neskôr premiéra a šokujúca pre mňa bola jeho masová podpora. Identita stavaná na vymedzovaní sa voči nepriateľovi, nie na pozitívnom obsahu, je nebezpečná.“

Ladislav vnímal, ako mečiarizmus rozdeľoval ľudí, ale aj to, že niektorí mu fandili z pragmatických dôvodov. Ani s rozdelením Československa pod vedením tejto politickej garnitúry sa nestotožňoval; s odstupom času však oceňuje, ako sa Slovensko so samostatnosťou vysporiadalo. „Sú dokonca oblasti, v ktorých sme bratov Čechov predbehli.“

Príležitosti vyplývajúce z integrácie Slovenska do euroatlantických štruktúr si váži: „Výtvarníci môžu vystavovať a realizovať sa v krajinách, ktoré sme kedysi túžili aspoň raz v živote navštíviť, v priestore, kam kultúrne patríme. Cítime sa občanmi tohto priestoru. Tvorba sa už neuplatňuje ako ‚domáca a zahraničná‘, ale jej dosah môže byť regionálny alebo medzinárodný. Stávame sa aj de facto kultúrne rovnocennými partnermi, tak ako sme to vždy cítili.“

Ladislav Čarný je pri pohľade do budúcnosti optimistom: „Vývoj v školstve, kultúre, ekonomike – všetko má aj svoje slabé stránky, ale tie silné, verím, prevažujú nad ohrozeniami, ktoré treba pomenovať, stavať sa voči nim konštruktívne a riešiť ich. To je problematika kríz, ktoré treba chápať ako príležitosti na skvalitnenie, ak ich dokážeme spracovať a otvorene sa s nimi vysporiadať.“

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie