Vitajte v mojej Alte Pinakothek. A majte pekné leto

Alte Pinakothek. Stará obrazáreň.

Nemyslím tú v Mníchove, aj keď už len kvôli tomu nádhernému schodišťu by som ju mal spomenúť. Aj spomeniem. Ale myslím svoju starú obrazáreň, tú, ktorú nosím stále zo sebou, teda v sebe. Meine Alte Pinakothek.

Skončil sa jún, jeden z mojich dvanástich obľúbených mesiacov, letné búrky zmývajú prach a ochladzujú prehriaty asfalt, lepšie sa dýcha a lepšie sa sníva, teda spí.

Jún milujem kvôli čerešniam, podľa starej legendy ma na svet prilákali práve čerešne z malého trhu, kam ich moja mama išla kúpiť na štrúdľu.

Čerešne srdcovky. Červené, krásne, veľké a sladké ako srdce našej matky.

S otcom sme v júni chodievali na čerešne k môjmu strýčkovi Róbertovi do jeho záhrady v ulici V záhradách, naproti domu sochára Kostku. Teda ja s bratrancom na čerešne a oco varil s Robom a Dežom guláš. Moja sestra má niekde v starých fotkách jednu, ak som jej ju nezobral a nezaložil ešte hlbšie do šuplíka mojej pamäti, ako ja s bratrancom sedíme na čerešni a pri stole pod ňou strýko s Dežom krájajú, a v pozadí môj otec mieša guláš v kotlíku.

Dežo bol spolužiak a priateľ môjho strýka Roba zo zvolenského gymnázia. Boli traja kamaráti, tretí bol Ďuro Špitzer. Dežo a Ďuro boli vlakári, teda cezpoľní. Ďuro bol z Krupiny a Dežo z Banskej Štiavnice. Raz cestou do školy si pri stanici požičali od českého cirkusu velblouda, teda ťavu dvojhrbú, zavesili si na ňu tašky a na konci tak urobila celá trieda.

Môj strýko a tí dvaja za to dostali dvojku zo správania. Ako dokázala budúcnosť, dvojka bola oprávnená, môj strýko a Ďuro boli v povstaní a ich kamarát Dežo odišiel do Španielska ako interbrigadista. Po potlačení španielskej republiky sa mu podarilo dostať sa aj s inými do Portugalska a z Lisabonu ich Angličania šikovali loďami do Anglicka. Ako imigrantom im pri vstupe na anglickú pôdu úrady vyplatili sumu peňazí, ako podporu na začiatok. Dežo si za všetky peniaze kúpil fotoaparát Rolleyflex, čo bola v tej dobe špička techniky, najpoužívanejší reportážny fotoaparát, dvojoká zrkadlovka. Čoskoro vypukla vojna, Nemci začali Blitzkrieg a bombardovali Londýn a aj iné anglické mestá. Dežo fotografoval a uverejňoval svoje fotky v novinách.

Po vojne v päťdesiatych rokoch, keď začal roaring London, fotil hviezdy ako Richarda Burtona, Elizabeth Taylor a nakoniec všetkých, čo do Londýna prišli a niečo znamenali.

Keď sa Brian Epstein stal manažérom skupiny z Liverpoolu a potreboval ich nafotiť, zavolal svojmu známemu Dežovi, či by chlapcov nenafotil. A Dežo nielenže nafotil, ale vymyslel aj hríbikový účes a sivé obleky zo stojačikmi, a podľa legendy hovorí v pozadí žltej ponorky to tajomné „môžte mi vylízať!“

Ja viem, že s čerešňami v júni prišiel aj Dežo, nosil celé šesťdesiate do Bratislavy na Lýru všetky anglické hviezdy, ktoré ako ich fotograf dobre poznal. Keď mal čas, tak s mojím strýkom a otcom v záhrade varili kotlíkový guláš, ten recept používam dodnes, je tam zopár fínt, ktoré mu dajú špeciálny šmak.

Sediac na čerešni, pamätám si, ako stáli aj s Ďurom na dolnej hranici záhrady pri olomenom betónovom stĺpiku, na ktorom mali postavenú fľašku červeného alebo rumu a debatovali so spodným susedom. Bol to pán Vačok, ktorý prešiel s generálom Svobodom celú cestu až do Berlína, všetci boli veteráni druhej vojny a všetci na správnej strane.

Ach, med mojej pamäti, ako hovorí Solibo Ohromný, môj starý priateľ.

Rád chodím do mojej starej obrazárne, je otvorená aj v noci a nachádzam v nej spústy obrazov, neviem, či spústy je spisovné, ale v mojej starej obrazárni je všetko spísané rečou, ako som to zažil, alebo ako si to pamätám.

Keď si poviem die Alte Pinakothek, tak ma napadne tá mníchovská, aj keď ich je po Nemecku veľa a všetky krásne. Prvé sa mi zjavia tie nádherné symetrické schodištia od architekta Hansa Döllgasta, ktorý zrekonštruoval neorenesančnú budovu z devätnásteho storočia od architekta Lea van Klenzeho z roku 1836, zničenú masívnym bombardovaním spojencami počas druhej svetovej vojny. Döllgastove povojnové rekonštrukcie v Mníchove odporúčam do pozornosti nielen milovníkom architektúry.

Ako druhý sa zjaví Dürer. Albrecht Dürer a jeho štyria apoštoli, paumgartnerský oltár a autoportrét v kožuchu. Tak ako Dürer rukou odhrniem cíp kožucha a tajnou chodbou, ktorú poznám len ja, prejdem do svoje starej obrazárne. Sedím v kuchyni svojej starej mamy, jem čerešňovú štrúdľu a počúvam, ako mi rozpráva, keď bola ako malé dievčatko so svojimi rodičmi navštíviť maminho strýčka v Prahe, prepošta rádu křížovníkov, a ako za ním nad jeho pracovným stolom visel zvláštny veľmi starý obraz len s množstvom drobných ostrovčekov maľby, akoby posypaný ružovými lupienkami.

Strih a sedím u svojho milovaného učiteľa nemčiny a on mi hovorí, ako mu prišlo ľúto, keď videl v Prahe za prvej republiky zreštaurovaný Dürerov obraz Rosenkrantzfest v národnej galérii, pretože ten pôvodný, časom poznamenaný, ktorý visel u prepošta rádu křížovníkov s hviezdou, sa mu zdal skutočnejší.

Mám rád nemecké slovo pre skutočnosť, die Gegebenheit.

Dürerovi štyria apoštoli Ján, Peter, Marek a Pavol. Štyri tekutiny, štyri povahy. Johannes je sangvinik, Petrus je flegmatik, Markus je cholerik a Paulus je melancholik.

Ako to popisuje sestra Wendy Beckett: „Johannes je sangvinik plný nádeje a vnútorného pokoja, jeho červenajúce sa líca k ohnivo červenej jeho kabáta a ku gaštanovým vlnitým vlasom lemujúcim jeho pravidelnú tvár…“

Ja som znova v svojej starej obrazárni a sedím v kuchyni u Roberta Laxa na ostrove Patmos, kde Ján napísal svoju knihu, možno to bolo práve v miestach, kde mi na starom sporáku Robert uvaril kávu s lógrom, ako za starých čias v kaviarni Slávia. Proč do vázičky?

Keď sa vypozeráme na Dürera, mohli by sme skočiť do Cohen’s na ozajský rezeň s varenými zemiakmi s maslom a petržlenovou vňaťou a mokrým šalátom ako v nedeľu na obed.

Niet sa čo diviť, rodičia majiteľa prišli z Nagymagyaru, čo sú dnes Zlaté Klasy.

Prechádzkou po večernom Mníchove by sme mali, samozrejme, zablúdiť do baru barov, legendárneho Schumann’s pri Hofgarten.

Cohen’s je už, myslím, len v mojej starej obrazárni, majitelia ho pred rokmi zavreli.

Schumann’s funguje a dáme si tam Bloody Mary ako v Schumann’s.

Nabudúce.

Teraz musí vychladnúť tá káva, a kým sa tak stane, tak jednu báseň od Roberta Laxa.

How

to

hold

your

self

to

get

her:

let

your

self

fall

a

part

Tak zas niekedy z mojej starej obrazárni, dnes už len užívajte júl, kým sa nezmení na august, potom na september a tak ďalej…

Krásne leto s dlhými tieňmi, búrkami, komármi a vypečeným poludním.

Paráda jak v lete.

Vidíme sa nabudúce v mojej starej obrazárni.