Čo sme robili pred 30 rokmi: Búrlivé stretnutie dvoch generácií

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

V máji pustili Václava Havla z väzenia a hneď ho bolo všade plno, napísal text Niekoľko viet, ktoré v priebehu týždňov podpísali tisíce ľudí vrátane známych hercov a hudobníkov. Rádio Hlas Ameriky každý deň čítalo mená signatárov.

Najvyšší komunistický papaláš Miloš Jakeš mal v júli prejav, v ktorom kritizoval speváčku Hanu Zagorovú za jej podpis a vyčítal jej, že berie veľké peniaze za koncerty a nie je za ne režimu vďačná.

Množstvo ľudí, ktorí Niekoľko viet podpísali, ma prekvapovalo, ale neprikladal som tomu veľkú váhu. Stále išlo o pár desaťtisícok ľudí. A okrem toho, vtedy som sa oveľa viac zaoberal literatúrou než politikou. Existovala už celá veľká paralelná kultúra samizdatových kníh a časopisov, ktoré som ani nestíhal čítať.

Jeden z takých časopisov sa volal Obsah a jeho autormi bola skupina spisovateľov, do ktorej som patril, hoci som bol o generáciu mladší.

Obsah vznikal tým najjednoduchším spôsobom: každý autor priniesol na stretnutie svoj text odpísaný na písacom stroji v dvadsiatich exemplároch, texty sa zložili podľa viac-menej náhodného poradia, niekto napísal prvú stranu obsahu a papiere sa vložili do obyčajného fascikla z tvrdšieho papiera. Bol to trochu šalát, ale funkčný. Čitatelia si z Obsahu vyberali texty, ktoré sa im najviac páčili, a odpisovali ich ďalej.

Na prvej strane bol nápis veľkými písmenami: „Výslovný zákaz ďalšieho odpisovania rukopisu.“ Túto vetu vymyslel Ludvík Vaculík po porade s právnikmi. Formálne teda autori zakazovali šírenie svojich diel, lebo to bolo podľa komunistických zákonov trestné. To, že čitatelia, ktorí texty a knihy odpisovali ďalej, nebrali výzvu vážne, je iná vec. Pôvab toho nápisu spočíval aj v tom, že keď poskladáte prvé písmená každého slova z nápisu, vyjde vám slovo VZDOR.

Letné stretnutie tejto skupiny sa konalo v dome českého spisovateľa Ivana Klímu, ktorý nečakane pozval aj Jáchyma Topola a Ivana Lampera, dvoch mladších autorov z mojej generácie, ktorí už vtedy vydávali vlastný časopis Sport (to bol ironický titul) a vlastné knihy s veľmi peknou grafikou a pokročilou technikou sieťotlače.

S Jáchymom a Ivanom som sa vtedy stretol prvý raz a naše priateľstvo trvá dodnes. To stretnutie však vošlo do dejín z iného dôvodu. Ivan Klíma ako hostiteľ vyzval Jáchyma a Ivana, aby povedali, ako vnímajú súčasnú situáciu. Slova sa ujal Ivan Lamper a týmto prešediveným šesťdesiatnikom, medzi ktorými boli viacerí svetoznámi autori (okrem Klímu aj Vaculík, Václav Havel a napokon aj môj otec), vmietol do tváre nemilosrdnú obžalobu.

Jeho polhodinová energická reč bola plná výčitiek, ktoré by sa dali zhrnúť asi takto: žijete si so svojej elitárskej sklenenej veži, knihy vám vychádzajú na Západe, myslíte si, že keď ste v Československu zakázaní autori, tak nenesiete zodpovednosť za osud českej a slovenskej kultúry, kašlete na mladšiu generáciu, tvárite sa ako disidenti, ale myslíte len na seba a ešte ku všetkému vydávate časopis, ktorý vyzerá ako šalát, čo je otvoreným pohŕdaním čitateľmi.

Nastalo zarazené ticho, Václav Havel sa však radostne usmieval – mal rád takéto spory. Niekto napokon namietol, že obvinenia sú predsa len príliš tvrdé – nikto sa tu necíti byť príslušníkom elity, niektorí z nás stále robia kuričov, lebo ešte nie sú na dôchodku. A napokon veď aj on, Ivan Lamper, je kurič, sme si teda rovní.

Najviac sa mi vryla do pamäti Ivanova odpoveď, keď sa hromovým hlasom a so žilou vystúpenou na čele od hnevu oboril na spisovateľov: „Ja nie som kurič, ja som novinár!“

Táto veta odhaľovala základný generačný spor. Lamperova (a moja) generácia nebrala komunistický režim vážne. Robili sme kuričov, ale len kvôli peniazom a preto, lebo byť nezamestnaný hrozilo väzením, našu identitu sme si však tvorili sami a režim s ňou nijako nesúvisel. Ivan Lamper sa považoval za novinára a po roku 1989 sa ukázalo, že plným právom. Založil týždenník Respekt a ako editor vychoval najlepších českých novinárov.

Na vtedajšom stretnutí sme ešte netušili, že naša slobodná budúcnosť je tak blízko. Stretnutie bolo významné z iného dôvodu: prvý raz sa takto stretli dve generácie a najvýznamnejšie postavy vtedajšieho literárneho a občianskeho disentu. A keďže sa pri víne napokon všetci pomerili, po Novembri si už nemuseli nič vyčítať.