Dievčatá útekom zo Slovenska vyrobili problém najmä sebe, tvrdí šéf afganského orchestra (+foto)

„I will miss you. Budeš mi chýbať,“ hovorí kameraman a dievčatá v exotických kostýmoch slovenskú vetu už na prvý pokus dajú takmer bezchybne. Aj s veľmi slušným prízvukom. Majú dobré uši, sú totiž muzikantky. Keď ich filmár pochváli, radostne sa smejú.

Pred koncertom na námestí v centre hlavného mesta vládne uvoľnená nálada. Jediný moment napätia nastáva počas zvukovej skúšky, keď nečakane zaznie výstrel. Mladé členky orchestra a ich sprievod sa preľaknú. Našťastie sa rýchlo ukáže, že to bola len historická puška v rukách zbrojnošov, ktorí sú súčasťou inej akcie Bratislavského kultúrneho leta.

Šéf afganského súboru Zohra v zákulisí hovorí, že to bolo strašidelné. Od muža, ktorý sám zažil bombový atentát priamo počas koncertu v Kábule, tieto slová znejú úplne inak. Navyše v situácii, ktorú musí na Slovensku riešiť. Štyri členky jeho orchestra po víkendovom vystúpení na Pohode zmizli a stále sa nevie, kde sú. Odišli z hotela a pravdepodobne zamierili do Nemecka.

Dôležitejší je iný príbeh

Zohra u nás strávila týždeň. Prišla na pozvanie festivalu Pohoda, ktorý sa po komplikovanom procese s vybavovaním víz a celou logistikou rozhodol ukázať súbor nielen návštevníkom festivalu. V spolupráci s organizátormi z piatich miest im pripravil ďalšie vystúpenia. Koncert na Nádvorí v Trnave bol zrušený pre dážď a po Pohode hrozilo, že mladé muzikantky budú v Modre a v Bratislave schopné hrať iba v zostave s tradičnými nástrojmi.

Na pondelkovom koncerte v nemeckom evanjelickom kostole v Modre to na prvý pohľad vyzeralo ako pekné symbolické gesto. Tak ako okrem afganskej hudby znel Slovanský tanec Antonína Dvořáka a Pavana od francúzskeho skladateľa Faurého, dievčatá kombinovali tradičné ázijské nástroje ako rubab a sitár s klasickými. Keď medzi nimi sedeli slovenskí kolegovia, diváci si mysleli, že ide o čo najväčšie prepojenie kultúr. V skutočnosti stratil komorný súbor po Pohode štyri muzikantky a bez slovenských náhradníkov by nemohol koncerty odohrať.

„Do zahraničia chodíme od roku 2017, ale toto sa nám ešte nikdy nestalo,“ hovorí šéf Zohry, muzikológ a skladateľ Ahmad Sarmast. Pôsobí stále trochu zaskočene, ale snaží sa profesionálne dotiahnuť celý slovenský zájazd do konca.

Video: Hudbou bojujeme proti beštiám (autorka: Martina Koník)

Orchester Zohra založil v Kábule v roku 2015, ako súčasť Afganistan National Institute of Music, a je to silný príbeh, ktorý stojí za to rozprávať. Lenže teraz namiesto neho musí Ahmad Sarmast rozprávať aj o inej téme.

„Hudbu u nás Taliban dlho zakazoval a aj po jeho páde v roku 2001 je stále pre mnohých Afgancov nepredstaviteľné, aby sa ženy stávali hudobníčkami a verejne vystupovali. Naším cieľom je dať im čo najlepšie vzdelanie a umožniť ďalšie štúdium v zahraničí, ale zároveň chceme zmeniť aj našu krajinu a ukázať, že v nej tiež môže fungovať rodová rovnosť a tradičná kultúra v kombinácii s klasickou hudbou. Teraz neviem, čo bude ďalej, len dúfam, že naše štyri dievčatá sú v poriadku,“ hovorí.

Šéf orchestra tvrdí, že on situáciu doma ustojí. Podľa neho si väčší problém vyrobili dievčatá. Špeciálne dve neplnoleté členky orchestra. Keď sa nájdu, pošlú ich naspäť do Afganistanu a ich hudobný sen sa môže veľmi rýchlo skončiť. Muzikantky totiž žijú spolu v špeciálnom režime. V detskom domove v Kábule, bez svojich rodín. Teraz sa budú musieť vrátiť a nie všetci ich rodinní príslušníci majú pochopenie pre ich hudobné kariéry.

Správa o úteku prekvapila aj Michala Kaščáka a jeho kolegyňu z tímu Pohody Barboru Bodnárovú, ktorá prišla s nápadom pozvať Zohru na Slovensko. Nemajú radosť z toho, čo sa stalo, ale dodávajú, že koncerty súboru boli nádherné a orchester pre nich stále symbolizuje slobodu aj odvahu.

Festival si o afganskom ženskom orchestri objednal filmový dokument. Nakrúca ho režisérka Lucia Kašová, známa najmä vďaka portrétu Roberta Fica z televízneho seriálu Expremiéri. So svojím štábom najskôr cestovala do Kábulu a sprevádzala mladé muzikantky aj po ich koncertoch na Slovensku. Aj jej sa zmenil scenár filmu.

„Naše plány sa menili každý deň. Celé nakrúcanie bola jedna veľká improvizácia. Po správe o úteku nás Ahmad poprosil, aby sme sa nepýtali ostatných dievčat, čo si o tom myslia. Pre ne je to vraj podraz, keďže sa spolu poznajú od detstva,“ vraví Lucia Kašová. So svojím tímom chce príbeh utečenkýň dosledovať. Keď sa niekde prihlásia o azyl, filmári chcú vycestovať za nimi.

Po správe o víkendovom úteku po štyroch perzských dievčatách začala pátrať naša polícia. Najmä preto, aby sa vylúčila možnosť, že sa im na Slovensku niečo mohlo stať. Momentálne sa stále nevie, kde vlastne sú a aké majú plány. Mali platné schengenské víza, keďže dve z nich sú plnoleté a dve maloleté, ďalších možných scenárov je niekoľko.

Ak by si podali žiadosť o azyl v rámci Európskej únie, podľa riaditeľky Ligy za ľudské práva Zuzany Števulovej ďalší postup určí takzvané Dublinské nariadenie. Podľa neho je za preskúmanie žiadosti zodpovedná krajina, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu pri umožnení vstupu žiadateľa na územie EÚ. Ďalšie kritériá zohľadňujú humanitárne ohľady, ktoré zabraňujú traumatizovať utečencov zbytočným transportom a predovšetkým rešpektovaním takzvanej jednoty rodiny.

Mnohí členovia orchestra žili niekoľko rokov v iných krajinách a potom sa vrátili do Afganistanu. Ahmad Sarmast z Austrálie, klaviristka Maram z Egypta. „Mám rada Rachmaninova a Chopina, chcela by som sa stať koncertnou pianistkou a pokračovať v štúdiu v zahraničí,“ hovorila nám na Pohode jedna z najtalentovanejších členiek Zohry.

Orchester mal v záverečný deň svojho pobytu na Slovensku voľno. Využil ho výletom na hrad Devín a večer ho čakal odlet domov z viedenského letiska. S ľuďmi z Pohody sa už rozlúčili a podľa Michala Kaščáka šéf orchestra uznáva právo na slobodné rozhodnutie svojich hudobníčok. „Je možné, že o pár rokov z nich budú slávne interpretky klasickej hudby. Spomeňme si napríklad na speváčku Dua Lipa, ktorej albánski rodičia v 90. rokoch odišli z Kosova a ona dnes patrí medzi najznámejšie mladé popové hviezdy“.

Herec z Iránu a herečka z Kábulu

V doterajšej histórii Pohody od roku 1997 sa ešte nič podobné nestalo, ale na Slovensku už k niečomu podobnému došlo. Pred piatimi rokmi v rámci letného festivalu Istropolitana v Bratislave. Ten je medzinárodnou prehliadkou divadelných vysokých škôl a medzi pozvanými boli aj Iránci.

„Odohrali vtedy jedno predstavenie, ale druhé na námestí už nie. Mali pocit, že ich sledujú nejakí tajní. Po skončení festivalu sa nevrátili domov, ale utiekli do Fínska,“ spomína Svetlana Waradzinová z Divadelnej fakulty VŠMU. „Potom ich deportovali naspäť na Slovensko a jeden z nich tu nakoniec zostal. Chvíľu pôsobil v Divadle bez domova. Keďže ja a vtedajší rektor sme boli podpísaní pod ich pozvaním, museli sme to dosť dlho vysvetľovať. Chodili sme na ministerstvo zahraničných vecí a do medzinárodnej organizácie pre migráciu IOM, ale našťastie slovenským konzulom v Iráne bol vtedy chápavý mladý muž Marek Brieška, takže sa to podarilo celé uzavrieť.“

Na Slovensku evidujeme ešte jeden prípad emigrácie zahraničného umelca. V roku 2001 prišla ako členka delegácie afganského filmu Dcéry slnka na festival do Bratislavy herečka Sahraa Karimi. Vtedy mala 17 a rozhodla sa zostať na Slovensku. Na VŠMU bola doktorandkou v Ateliéri scenáristickej tvorby a hranej réžie na Filmovej a televíznej fakulte. Rozhodla sa však vrátiť do Kábulu, kde sa v máji tohto roka stala riaditeľkou Afganského filmu.