Lucia Virostková
Ako jediný aktuálny člen Európskeho parlamentu sedel Bill Newton Dunn (77) v jeho úplne prvej riadne zvolenej plenárke v roku 1979. Štyri roky predtým Briti drvivou väčšinou v domácom referende podporili zotrvanie v Európskom hospodárskom spoločenstve. Proeurópsku kampaň viedla jeho vtedajšia šéfka, líderka konzervatívcov Margaret Thatcherová. Neskôr sama zmenila rétoriku a v strane začali silnieť euroskeptické hlasy.
Newton Dunn preto v roku 2000 prešiel k Liberálnym demokratom a v ich tričku získal mandát aj v tohtoročných voľbách do EP.
V Štrasburgu ste pred štyridsiatimi rokmi sedeli medzi prvými europoslancami, ale ak dôjde k brexitu, budete zároveň na zozname historicky posledných europoslancov z Británie. Aký je to pocit?
Musím zdôrazniť, že podľa mňa brexit nebude. Zastavia a zrušia ho, aj keď nás to bude doma ešte stáť veľa úsilia a agónie. Je to veľmi zaujímavá situácia a vnímam to ako veľké privilégium, že som tu mohol byť úplne na začiatku a teoreticky aj na konci. Európsky parlament sa kompletne zmenil, ale stále je to veľmi vzrušujúce miesto, možno ešte viac než na začiatku, keď tu boli poslanci len z deviatich členských štátov.
Počas úvodnej schôdze začiatkom júla ste so straníckymi kolegami prišli do sály v žltých tričkách s nápisom STOP brexit. Dá sa zabrániť brexitu cez Európsky parlament?
Áno, aj toto svedčí o tom, ako sa veci zmenili. Kedysi by sa do štrasburského pléna nikto nedostavil inak než v obleku a s kravatou. Teraz je to oveľa menej formálne, dokonca tam kolegyne vidíte dojčiť svoje bábätká. Naše tričká v žltej farbe liberálnych demokratov boli spontánnou reakciou na správu, že Strana brexitu Nigela Faragea plánuje nejakým gestom upútať pozornosť pred kamerami BBC. Takže kým oni sa otočili chrbtom, my sme na svojich tričkách upozorňovali, že neveríme v brexit a budeme proti nemu bojovať.
Môžete cez europarlament zabrániť tomu, aby sa u vás doma naplnil výsledok platného referenda?
Áno, lebo môžeme hovoriť s poslancami všetkých ostatných členských štátov, v baroch, na stretnutiach výborov. My britskí liberáli prosíme svojich francúzskych, holandských, ale aj slovenských kolegov, nech doma presviedčajú, aby lídri na októbrovom samite dali Británii krátky čas navyše pod podmienkou, že sa bude o brexite znovu hlasovať v referende alebo budú predčasné voľby. Náš parlament je už dva roky pre brexit úplne zablokovaný, takže o ďalšom postupe musia rozhodnúť priamo britskí voliči.
Myslíte si, že ľudia, ktorí predtým hlasovali za brexit, by prijali takýto postup a prípadný opačný výsledok druhého referenda?
Britskí voliči v májových eurovoľbách dali viac hlasov politickým stranám podporujúcim zotrvanie v EÚ než Strane brexitu. To je najaktuálnejší signál od voličov. Druhá vec (a je mi ľúto, že to tak musím povedať): od prvého referenda v roku 2016 u nás zomrelo okolo milióna ľudí, väčšinou starších, medzi ktorými bolo najviac hlasujúcich za brexit. Pribudol zhruba podobný počet prvovoličov a mladí sú väčšinou za Európu. Máme teda všetky dôvody predpokladať, že v druhom referende by sa Británia rozhodla zostať v Únii.
Stačí však spoliehať sa na takéto štatistiky? Urobili zástancovia Únie počas tých troch rokov aj reálne viac, aby presvedčili domácich voličov, že bude lepšie zostať?
Až čas ukáže, či sme pre to urobili dosť. Teraz však už nikto nepochybuje o tom, že v kampani pred referendom v roku 2016 sa veľa klamalo. Klamal dokonca Boris Johnson, ktorý možno bude naším novým premiérom. Voliči uverili klamstvám aj preto, že sami veľmi netušili, ako funguje Únia a my v nej. Až teraz, tri roky od referenda, keď sa doma tejto téme celý čas venujeme, je mnohým skutočne jasné, aké sú výhody členstva v EÚ. My liberáli sme presvedčení, že veľká časť ľudí za tri roky zmenila názor a v druhom referende by hlasovala za členstvo v Únii.
Na druhej strane, Boris Johnson ako kandidát na lídra vládnych konzervatívcov už viackrát naznačil, že urobí kroky, aby vylúčil národný parlament z hry a zabránil domácim poslancom stopnúť brexit bez dohody. Môže sa mu to podariť?
Nemyslím si to. Keby neumožnil parlamentu vyjadriť sa k takej zásadnej veci, vzbudil by obrovský odpor verejnosti. Ale ešte dôležitejšie je, že britský parlament už minulý týždeň rozhodol, že musí zasadať v októbri a rokovať o situácii v Severnom Írsku. Je to na prvý pohľad technická záležitosť, ale práve tá zaručila, že zástupcovia vlády musia v októbri predstúpiť pred parlament. Vláda ho tak nemôže v otázke brexitu obísť.
S druhým referendom o tej istej veci spojenej s EÚ majú svoje skúsenosti v Írsku. Dvakrát hlasovali o Zmluve z Nice, ktorá bola kľúčová aj pre členstvo Slovenska v Únii, potom aj o Lisabonskej zmluve. Tieto volebné reparáty vždy vzbudili kritiku, že Európa nerešpektuje hlas ľudu. Ako by ste z tohto pohľadu obhájili opakovanie referenda v Británii?
V Írsku pred referendom o Lisabonskej zmluve vtedajší premiér v televíznej debate priznal, že ju nečítal. Keď to počuli írski voliči, povedali si, že ak ju nečítal on, asi nie je dôležitá, a preto ju nechcú. Bola to vtedy obrovská chyba. Keď potom Íri zistili, ako veľmi ich tá zmluva ovplyvňuje, v druhom referende hlasovali v drvivej väčšine za jej prijatie. Británia je v podobnej situácii. Boris Johnson, zrejme náš nový líder, vedome a z vlastných kariérnych dôvodov v roku 2016 zavádzal občanov. Ľuďom teraz dochádza, že musíme hlasovať znovu, lebo parlament rozhodnúť nedokázal a voliči by už hlasovali inak.
Silným hráčom v kampani o brexite boli aj médiá, váš syn je hlavný politický redaktor v jednom z najčítanejších denníkov, bulvári The Sun, ktorý sa tiež postavil za brexit. Čo ak opakovanie referenda označia za nedemokratické a opäť budú masívne lobovať proti EÚ?
Myslím, že to nehrozí. The Sun aj ostatné euroskeptické médiá vnímajú, že názory ich čitateľov – a nie je to práve londýnska elita – sa menia. Aj názory týchto médií sa budú meniť, lebo sú to komerčné subjekty, ktoré prinášajú ľuďom presne to, čo chcú čítať, aby si ich kupovali a oni prežili. Viem, že The Sun monitoruje postoje svojich čitateľov veľmi pozorne.
Kampaň pred referendom o brexite ovplyvnila najmä otázka migrácie. Británia ako prvá ohlásila, že otvorí svoj pracovný trh Slovákom a občanom ďalších štátov po vstupe do EÚ pred 15 rokmi. Dá sa spätne povedať, že ste radšej mali prijímať nových pracovníkov postupne, napríklad ako Nemecko a Rakúsko?
To je už skôr otázka histórie, po 15 rokoch sa ľahko mudruje o čomkoľvek. Ja si myslím, že vláda Tonyho Blaira rozhodla správne, lebo slobodný pohyb občanov v EÚ je jej základným princípom. Na druhej strane, keď sa pozrieme na aktuálnu migračnú vlnu, tých nešťastných ľudí z Afriky a Blízkeho východu, vidíme, že keď ich prichádza priveľa naraz, spôsobuje to praktické problémy, ktoré nezvládame. Čiže aj počiatočný prístup Angely Merkelovej bol vo svojej podstate správny, lebo chcela pomôcť, ale stále treba myslieť na to, že na príchod miliónov ľudí naraz alebo v krátkom čase nie sme pripravení.
Angela Merkelová pomaly odchádza z nemeckej a európskej scény, vy ste osobne zažili britskú líderku Margaret Thatcherovú a jej prístup k EÚ. Súvisel podľa vás jej obrat od podpory ku tvrdej kritike Európy a Bruselu so zmenou jej osobných postojov alebo skôr s postupnými zmenami v Únii od vstupu Británie?
Margaret Thatcherová najprv naozaj veľmi silno podporovala vstup Británie do Európskej únie. Jej Konzervatívna strana však postupne starla a podľahla strachu zo všetkého nového a moderného. Skutočný problém Británie a dôvod dnešného chaosu súvisí s postojom, ktorý trvá ešte od roku 1945, keď sme boli medzi víťazmi druhej svetovej vojny a na štáty kontinentálnej Európy sme sa pozerali ako na tých, ktorí prehrali. Oni po vojne museli všetko meniť – my nemusíme meniť nič, my sme víťazi. V Británii ešte stále pretrváva táto mentalita. Poslanci nášho parlamentu si stále myslia, že sú centrom sveta, pritom ešte dnes máme hornú komoru nevolených, čisto menovaných zástupcov a v mnohých oblastiach máme oveľa viac problémov než iné členské štáty EÚ, ktoré sú dávno pred nami.
Zásadná zmena postoja k EÚ – či už u konkrétnych politikov, alebo u veľkej časti verejnosti – je podľa vás niečo špecifické pre Britániu? A skôr nepravdepodobné v iných krajinách?
Všetky vlády a parlamenty majú podľa mňa povinnosť povedať občanom pravdu o Európe, o reálnych výhodách členstva v EÚ. Aj pani Thatcherová o nich vedela, ale ľuďom o nich nehovorila – namiesto toho dookola opakovala, že chce späť naše peniaze, bola to veľmi agresívna politička. Čiže je to vždy o domácich politikoch, či občanom povedia pravdu, že neexistuje lepšia alternatíva než členstvo v Únii. A práve národní lídri doteraz v tejto veci zlyhávali, a ak nezmenia prístup, môžu sa podobné problémy ako v Británii opakovať aj inde.
Vy osobne ste sa v roku 2014 nedostali do Európskeho parlamentu po drvivom víťazstve strany UKIP Nigela Faragea. Neposilňuje extrémistické strany aj na domácej scéne práve ich účasť v europarlamente – cez finančnú podporu a mediálny priestor?
Ak veríme v demokraciu, vieme, že hoci tieto strany bojujú proti EÚ, majú právo tu byť a ich právo na iný názor môžeme len obhajovať. Takejto opozície sa neobávam; samozrejme, ak sa k ich klamlivej rétorike o Európe počas kampaní – alebo keď sa im to inokedy hodí z politických dôvodov – nepripoja lídri demokratických strán.
Vy sám ste podporili manifest o federálnej Európe. Dá sa vôbec s takou víziou uspieť v Británii?
Presný význam slova „federálny“ je „decentralizovaný“, teda že sa o všetkom nerozhoduje v centre, ale na rôznych úrovniach, na celoštátnej a miestnej. Preto si myslím, že o päťdesiat alebo sto rokov by sme tu mali mať federálnu Európu, niečo ako Spojené štáty európske, s priamo voleným prezidentom aj parlamentom, ale napríklad aj s federálnym úradom pre boj s kriminalitou, lebo zločincov sa nám stále darí postihovať iba v rámci hraníc jednotlivých štátov. V Británii máme problém s pojmom „federálny“ už od čias Thatcherovej, keď ho zrejme úmyselne použila vo význame „centralizovaný“, teda že by všetka moc šla do Bruselu. To bolo úplne pomýlené a je len slabosťou britského systému, že sa omyl takto ujal.
Predpokladáte, že sa federalistické snahy urýchlia, ak odíde Británia, ktorá ich doteraz v Únii vždy brzdila?
Je to možné, aj keď opakujem, že ja neverím, že k brexitu dôjde. Ale jasným signálom je už to, že keď lídri nedávno rozhodovali o obsadení postov na čele EÚ, rozhodli aj o konferencii o európskej budúcnosti, ktorú má viesť bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt. Dúfam, že po dvaapolročnej diskusii táto skupina navrhne práve posilnenie federálnej Európy. Tieto tendencie sa naozaj posilnia a urýchlia.
Zvážili by ste vy osobne aj odchod z Británie, ak predsa nastane brexit?
Hm, ešte som sa nad tým nezamýšľal. Moja manželka je Maďarka, takže ak by sa veci priveľmi zhoršili, mohli by sme ísť žiť do Budapešti, tam je nádherne.
A neprekážala by vám ani politika Viktora Orbána a zmeny, ktoré zaviedol v Maďarsku?
Stratégia Viktora Orbána v Bruseli je veľmi zaujímavá. Veľa tlačí a protestuje, ale nikdy nie až za hranicu, keď by ohrozil členstvo Maďarska v Únii. Len aby dosiahol svoje. V podstate je to veľmi šikovná taktika, aj keď mnohých naštve. Ale predovšetkým viem, že Orbán nebude pri moci navždy. My podporujeme tamojších liberálov a ja verím, že aj v Maďarsku sa časom veci pohnú iným smerom.
(Autorka pracuje v RTVS a externe vyučuje na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK)
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
