Čo sme robili pred 30 rokmi: Ako sa traja disidenti vybrali medzi študentov a profesor Mešťan sa pokúšal ich vyhnať
V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.
Tento príbeh mal ešte písať môj otec Miroslav Kusý. Do nemocnice som mu šiesteho februára priniesla starší text, kde sa táto udalosť okrajovo spomína, mama zas spísala, ako si to pamätala ona. Prebrali sme to, ale dokopy sme to už písomne nestihli dať— trinásteho definitívne dozápasil so svojím zoslabnutým organizmom. Vlastne to bol posledný text, ktorému sa venoval.
Pred tridsiatimi rokmi sa veci na Slovensku aj hýbali, aj nehýbali. Hýbali sa v spoločnosti, no vo vedení stranovlády panovala zamrznutosť. Inak to ani nemohlo byť. Československí komunisti odmietali reformy Michaila Gorbačova, ale museli sa aspoň tváriť, že ich presadzujú.
Preto pohlavári režimu začali organizovať diskusie v podnikoch či s verejnosťou. Kým pre nich to bola povinná jazda, ľudia začali diskusiám prichádzať na chuť.
Jedným z takých podujatí bola vo februári ’89 verejná diskusia o Charte ’77 na internáte Mladá garda v Bratislave, kde mal profesor Pavol Mešťan, jeden z popredných slovenských normalizátorov, diskutovať so študentmi o jej podvratnej činnosti. Prednáška bola avizovaná i na plagátoch, a tak sa môj otec, Milan Šimečka a Ján Čarnogurský rozhodli tam ísť.
Tu sa pamäť mojich rodičov trochu rozchádza—mama si spomína, že sa k budove internátov trojica blížila spiklenecky, prískokmi a poza zaparkované autá, aby neboli spoznaní a zastavení ešte pred začiatkom diskusie. Otec tvrdil, že naopak prikráčali celkom normálne, nesnažili sa schovávať, pretože v tej dobe sa čo najviac snažili o otvorený dialóg s mocou, o viditeľnosť a legalizáciu svojich aktivít.
Usadili sa dozadu medzi študentov. Najprv si vypočuli Mešťanovu prednášku o rozvracačoch, pravičiaroch, kapitalistických synoch, imperialistoch a úchylákoch, ktorí sa združujú v Charte ’77 a broja proti republike.
To bolo očakávané, pretože Mešťan vtedy v tom duchu vystupoval i publikoval bežne. Keď sa však otvorila diskusia, vstúpila do nej trojica disidentov z pléna. Akonáhle Mešťan zistil ich prítomnosť v sále, žiadal, aby odišli, inak že ich dá vyviesť.
Študenti sa postavili proti. Chceli počuť o Charte aj z prvej ruky (priamo z koňových pyskov, povedali by Američania). Otec bol jej signatárom, jedným z prvých na Slovensku, Šimečka patril do úzkeho okruhu spisovateľov, ktorí v Charte a popri nej pôsobili, a neskôr sa aj Čarnogurský s chartistami stretával a spolupracoval s nimi.
Študenti sa teda dozvedeli, že Charta ’77 vznikla na ochranu a vymáhanie ľudských práv ukotvených v Helsinskom záverečnom akte a medzinárodných ľudskoprávnych dohovoroch OSN, ktoré československá vláda podpísala a zaviazala sa plniť.
Že nie je ani protištátna, ani protiprávna, naopak, jej zmyslom a poslaním je operovať v medziach ústavy a zákonov ČSSR a monitorovať ich dodržiavanie. Že Gorbačovovu reformu vidia ako nástroj k naplneniu cieľov, ktoré si stanovila práve Charta ’77 – demokratizácia smerom k právnemu otvorenému štátu.
Hovorili i o perzekúcii signatárov a hovorcoch Charty’77 – Václav Havel si odsedel roky, Patočka zomrel po deväťhodinovom výsluchu, Václav Benda, Jiří Dienstbier a ďalší boli takisto väznení. Študenti chceli počúvať, a tak sa Milan Šimečka vybral k pódiu a na chvíľu sa priamo ujal rečníckeho pultu. Dnes už sa to javí banálne, no ešte v 89. bolo takéto priame stretnutie disidentov so študentmi na verejnosti voľačo nevídané.
Po diskusii oslovil Šimečka Mešťana, aby sa stretli aj súkromne a diskutovali ďalej. Ten aj súhlasil,
