Aké bolo finále Ligy majstrov? Len veľmi dobré a poznačené výmenou generácií

Papierové predpoklady plesali blahom: druhá minúta sa ešte ani neskončila a Javier Mascherano už stihol urobiť dve jednoduché chyby, len aby potvrdil, že hoci sa barcelonská obrana v poslednej sezóne výrazne zlepšila, stále sa nedokáže vysporiadať s tým, ak na ňu niekto zatlačí.

Vzápätí ďalšia hviezdna chvíľa papierových predpokladov. Messi prehadzuje z pravého krídla na ľavé, presne ako to robí celú sezónu (a tú predchádzajúcu a tú pred ňou), a tam už je Neymar (občas Jordi Alba), aby niečo vymyslel. Prihráva, Rakitič strieľa, gól. Môžeme to zabaliť.

Keď to Messi robí opäť – sprava doľava a odtiaľ prihrávka do stredu, jeden zo stoviek barcelonských vzorcov, ktoré každý pozná a nikto sa im nedokáže ubrániť –, je z toho ďalšia šanca. Protiútok, šanca Juventusu. Takto to ďalej nejde, treba začať brániť, s Barcelonou nemôžete hrať otvorený zápas, ak nie ste Real alebo Bayern, čo Juventus, pri všetkej úcte, nie je. Prvých desať minút, tri šance, jeden gól a tri Vidalove fauly. Je toto vôbec finále?

Óda na Juventus

Taliani zmierňujú tempo. Postupujú pomaly a metodicky, prehrávajú, ale majú systém. Ten systém – nie individuálne majstrovstvo, ale prepracovaná hra a zmysel pre povinnosť ich dostali až sem. Málokto by ich vo finále čakal. Vedia, čo chcú, a vedia, ako by to asi mohli dosiahnuť. Prvým krokom je udržať 0-1. Futbal ako práca, ktorá, ak ju vykonáte dobre, prinesie výsledok.

http://gfycat.com/TeemingLeanBedlingtonterrier

Je na tom niečo obdivuhodné. Dohodnime sa, že Juventus nemá svetové superhviezdy, má osobnosti. Gianluigi Buffon, Patrick Roy futbalu, Andrea Pirlo, ktorý sa rokmi čoraz viac podobá na Chucka Norrisa, to sú živé legendy, ktoré nikto nerozhodí. Vekový priemer Juventusu bol v sobotu 30 rokov, takých hráčov jeden gól z miery nevyvedie. Každá prihrávka má zmysel, azda jej chýba fantázia, ale určite nie účel.

Politika zadržiavania sa zrodila po druhej svetovej vojne a oni ju teraz preniesli na futbalové ihrisko: čím dlhšie prehrávajú iba o gól, tým väčšia je šanca, že vyrovnajú. Súper sa uspokojí, spraví chybu, azda sa vyskytne nejaká štandardná situácia. Vždy sa vyskytne. Len trpezlivo. Kým je 0:1, vždy ste v hre, ak je vaša zostava výkladnou skriňou tridsiatnikov, nemusíte im to vysvetľovať.

Stane sa. Hra na dlhé minúty upadá do priemeru, už je aj po polčase. Barcelona pokojná, druhý (a tretí a štvrtý) gól vo vzduchu, Juventus pokojný, s náznakmi šancí, ktoré sú viac náznakmi ako šancami. Lenže potom sa to zbehne rýchlo, prihrávka z pravej strany, strela, ter Stegen vyráža a Morata doklepáva takmer do prázdnej. 1-1, game on.

Keď Barcelona zapne motory

Dlho to nevydrží. Toto bol jeden z Messiho slabších zápasov, čo znamená, že prvý gól vymyslel a druhý padol po jeho strele. Suaréz ju dorazil, mohol aj Rakitič.

Juventus vzápätí zažíva desať minút, počas ktorých hrá svoj najlepší, mohol mať penaltu. V poriadku, Barcelona bola stále o niečo lepšia, lenže s mužstvami ako Juve jeden nikdy nevie. Nevyzerajú, ale keď sa začína posledná minúta nastaveného času, stále prehrávajú len o gól a majú štandardku. Stále sú v hre. Väčšina mužstiev by takýto stav proti Barcelone brala kedykoľvek.

http://gfycat.com/ExaltedGoodnaturedAnemoneshrimp

Lenže to je ten problém: Juventus sa celý zápas občas so šťastím a občas s umením bráni prečísleniam, niekedy to zastavia, inokedy si Barcelona zle prihrá, raz to však prísť musí. Prichádza to v 96. minúte.

V poslednom útoku, ktorý už bol možno aj navyše (lenže chceli ste vyrovnať, koledovali ste si o to), smerujú traja barcelonskí útočníci do rozhodenej obrany, a toto poznajú, toto majú dokonale zohraté – Neymar uzatvára. 3:1, nakoniec to bolo predsa len pomerne jasné a dokonca aj spravodlivé. Barcelona bola lepšia, možno aj o tie dva góly a možno nie, lenže vo finále nezáleží na jednotlivých góloch, záleží na výsledku.

Aké to bolo finále?

Nebolo najlepšie, ani strhujúce, bolo len veľmi dobré. Mohlo by sa zdať, že mu chýbal príbeh, ale toto bol zrejme posledný zápas Andreu Pirla v turínskom drese a ani Gianluigi Buffon si ďalšie finále tak skoro – čiže zrejme nikdy – nezahrá. Nie je pravdepodobné, že by Juventus postup do finále zopakoval. Posledný, ale už naozaj posledný zápas za Barcelonu odohral Xavi a uzavrel tak dva týždne, počas ktorých získal tri trofeje.

Zápas zaváňal výmenou generácií a to je presne ono. Odchádza zrejme aj barcelonský obranca Dani Alves, ktorý nikdy nebol obrancom a miestami ani pravým, a ja som ho mal vždy rád práve preto. Nedokonalý, nepoctivý, pozične zúfalý a občas nadobro stratený fauluje a simuluje. Výzor a tetovanie treťotriedneho kriminálnika, ak by nehral futbal, radšej nevedieť, čomu by sa venoval. Preto som ho mal rád. Toto si do výkladnej skrine nedám.

Juventus odohral veľmi slušný zápas, napísať, že bol len dôstojným súperom, by bolo nemiestnym podcenením. Prestriedali sa však generácie, také je kľúčové posolstvo finále. Góly víťazov dali Rakitič, Suaréz a Neymar (tomu ďalší neuznali), všetko hráči, ktorí za Barcelonu pred dvoma rokmi nehrali. Mnoho honorárov sa vyplatilo za články o tom, či a ako môže Barca nahradiť predchádzajúcu generáciu, ktorá z nej urobila najlepší klub posledných desiatich rokov. Tu je odpoveď.

Barcelona dnes hrá rýchlejší, jednoduchší a azda aj krajší futbal ako v ére Pepa Guardiolu. Už to nie je hádzaná – no dobre, občas je – tie protiútoky sú chirurgicky presné. Nielen Juventus, aj Bayern by mohol rozprávať. Kľúčoví hráči sú v najlepších rokoch. Barcelona vyhrala zaslúžene, Juventus dokázal, že si finále zaslúžil. Svojím spôsobom happy end pre všetkých.