Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: Poľskí disidenti prišli už s poslaneckou imunitou, takže ich ŠtB nemohla zavrieť

Šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza Adam Michnik
Šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza Adam Michnik

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

V letných dňoch posledného roku komunistického režimu už všeličo bublalo pod povrchom. Ja som mala vtedy čerstvých trinásť a vlastne to boli prvé okamihy, keď som si začala uvedomovať dych Veľkých dejín okolo seba a zároveň som prvýkrát pocítila strach o otca, keď ho odvážali na výsluch alebo do väzenia.

Dovtedy som žila radostné detstvo v bubline, ktorú naši rodičia veľmi šikovne vytvárali, aby nás chránili pred traumami vypočúvaní, sledovania, väzieb na 48 alebo 72 hodín, ktorým bol otec pravidelne vystavovaný. Keď bol zadržaný na dlhšie, mama nám vravievala, že je odcestovaný u rodiny.

Domové prehliadky dovtedy predstavovali veľké dobrodružstvo, občas som dostala nejakú závažnú úlohu – napríklad schovať videokazety z Londýna do špinavej bielizne, prepašovať písomnosti na miesta, ktoré už boli eštebákmi prehľadané, a podobne. Snažila som sa presvedčiť majora Kostku, aby mi zabavil učebnicu fyziky a chémie…

Teraz sa k tomuto obdobiu vraciam cez jeho spis z útrob ŠtB, kde sú zozbierané záznamy o prehliadkach, vypočúvaniach, výpovede agentov a spolupracovníkov ŠtB, ktoré veľmi presne zaznamenávajú témy debát z tajných stretnutí disidentov z tých čias.

Dnes je to, paradoxne, vzácny zdroj, pretože takto presne by si to nepamätali ani samotní účastníci – poznámky z tajných stretnutí si, samozrejme, nikto z nich nerobil. Stovky strán v úradnom jazyku komunistickej totality ponúkajú voyeuristický pohľad na náš život zvonku, ako na myši v teráriu, a vracajú tie pocity späť s udivujúcou intenzitou.

V lete ’89 boli perestrojka a glasnosť (agenda Michaila Gorbačova), vzhľadom na udalosti u susedov, už vlastne zastarané, hoci u nás sa nikdy ani poriadne neujali. V júni čínska vláda brutálne potlačila povstanie na námestí Tchien-an-men, no v Poľsku už prebehli prvé slobodné voľby, v ktorých Solidarność vyhrala všetky kreslá, ktoré bolo možné vyhrať. Maďarsko zavádzalo trhové reformy, v máji začalo odstraňovať ostnatý drôt z hraníc s Rakúskom, v auguste na nich zorganizovalo paneurópsky piknik.

Československá vláda z toho bola značne nervózna. Vasil Biľak sa koncom júna nechal v Rudom práve počuť, že sa bojí, že „situácia v Poľsku a Maďarsku sa dostala na hranicu dramatických udalostí“. Nikto však vtedy netušil, ako dlho sa zamrznutý československý režim ešte udrží, a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mienil sám od seba radikálne reformovať alebo sa nebodaj chystal padnúť.

Ľudia mali v posledných rokoch badateľne menší strach. Veľa a živo sa diskutovalo, obzvlášť o témach životného prostredia. Od júla sa podpisoval dokument Několik vět, ktorý reagoval na tieto pohyby v spoločnosti a zamrznutosť režimu voči nim. Bola to podaná ruka širšiemu okruhu ľudí, pretože chartisti vnímali vlastnú izoláciu v spoločnosti a snažili sa ju v tomto čase prelomiť. Prestavba slúžila ako hlavný prostriedok na otvorenie dialógu s mocou a to sa stalo hlavnou náplňou práce a zameraním Charty ’77 a jej členov v tomto čase.

Aj v rámci komunistickej strany sa črtali zmeny, keď jej vedenie opúšťali dlhoroční normalizátori Colotka, Lenárt, Pezlár a, samozrejme, Husáka vystriedal na poste generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloš Jakeš. Ten, pravdaže, k reformátorom nepatril, ale na úrovni okresných výborov dochádzalo k rozsiahlym personálnym výmenám a noví ľudia boli často stúpencami prestavby. Chartisti hľadali cestičky k ojedinelým reformátorom vo vedení strany a naopak.

Veľa sa o tom hovorilo na stretnutiach disidentov. Otcov spis (v úradnej reči ŠtB objekt „renegát“) napríklad dokumentuje jedno také stretnutie z 12. decembra 1987 u nás doma. Stretnutie viedol Milan Šimečka starší (alias objekt „paskvil“), ako vždy v optimistickom duchu. Václav Havel už tu podáva správu, že bol vyhľadaný poslancom komunistického parlamentu (nemenoval ho), ktorý bol členom anonymnej skupinky snažiacej sa o prepašovanie materiálu straníckej reformy (na ktorom pracovali tri roky) na najbližší zjazd KSČ.

Takýchto odvážlivcov však bolo primálo, hoci mali spojencov vo vedení strany i na jednotlivých ministerstvách. Žiadne skutočne reformné krídlo strany nikdy nevzniklo. Naopak, tieto „situačné správy“ z otcovho spisu ukazujú jasný zámer ŠtB preventívne blokovať a mariť snahy chartistov publikovať články podporujúce gorbačovovské reformy či organizovať stretnutia na pôde oficiálneho klubu Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, kde sa malo o týchto reformách diskutovať.

V lete ’89 sa teda situácia stupňovala, aparátnici a ŠtB boli o to nabrúsenejší. Po poľských voľbách pozvali chartisti Jan Urban a Filip Topol na návštevu do Čiech a na Slovensko Adama Michnika, Zbygiewa Janasa, Jana Litynského, Zbygniewa Bujaka a Miroslava Jasinského. Prví traja už boli v tom čase poslancami sejmu. V Čechách sa stretli s Petrom Uhlom, Václavom Havlom, ktorého navštívili na Hrádečku (diskusia o situácii v PĽR a ČSSR trvala 15 hodín), kardinálom Tomáškom, Jiřím Dienstbierom, Václavom Malým a ďalšími.

24. júla si to nasmerovali do Bratislavy, kde sa počas dňa stretli s Alexandrom Dubčekom a večer strávili u nás doma. Aj u nás prespali – v mojej detskej izbe napríklad spal Adam Michnik.

Prišli už ako oficiálna delegácia a ŠtB ich preto nemohla otočiť späť do Poľska a stretnutie zmariť. Mama s obľubou spomína, ako príslušník ŠtB na ulici nadskakoval, aby aspoň cez okno nakukol dnu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čo sme robili v roku 1989

Komentáre

Teraz najčítanejšie