Denník N

Zvládol najťažšie cyklistické preteky sveta: Jem, čo mi chutí, dvesto kilometrov pred cieľom som mal aj hamburger

Daniel Polman. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Daniel Polman. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Daniel Polman sa na preteky naprieč Amerikou chystal takmer rok. Sám si zháňal sponzorov a zostavoval tím, takže už len samotný štart bol preňho víťazstvom. „Každý by asi riešil, čo všetko má pred sebou, ale ja som, naopak, na štarte cítil úľavu a vďaka tomu som sa na preteky tešil,“ hovorí amatérsky cyklista v rozhovore pre český Deník N.

Dva mesiace pred štartom extrémnych pretekov Race Across America (RAAM) Daniel Polman na bicykli nabúral a na štyrikrát si zlomil kľúčnu kosť. „Bol som hodinu a pol na operácii a v kosti som mal osem skrutiek,“ vraví cyklistický nadšenec, ktorý náročné preteky absolvoval len ako tretí Čech.

Šiel púšťou, Skalnatými horami, po diaľniciach, v daždi, horúčave, bez ohľadu na čas dňa a fakt, že ho v cieli nečaká žiadna finančná odmena. Za celý čas spal dokopy iba šestnásť hodín.

Päťtisíc kilometrov dlhú trať zvládol za 10 dní, 19 hodín a 47 minút. V kategórii do štyridsať rokov skončil štvrtý, celkovo bol siedmy a vytvoril český rekord.

Jazdíte na bicykli každý deň?

V podstate áno, šesť dní v týždni. V priemere prejdem denne tak 60 kilometrov. Takto to mám nastavené asi od roku 2006. Občas využívam to, že redakcia časopisu, v ktorom pracujem, je v Prahe. Môžem si tak zatrénovať a zároveň sa presunúť z Novej Paky do Prahy. Tých 103 kilometrov prejdem zhruba za tri a pol hodiny.

Každý deň síce jazdíte okolo 60 kilometrov, ale počas RAAM ste denne prešli v priemere 460 kilometrov, navyše s úplným minimom spánku. Ako sa to dá zvládnuť?

Mám v sebe zrejme vrodené dispozície pre vytrvalosť, čo som prvýkrát zistil, keď som išiel pred rokmi 24-hodinové preteky. Vtedy som nemal nič natrénované, a napriek tomu som ich vyhral. A tiež mám šťastie, že mi slúži telo. Za tie roky je dosť vytrénované, nemávam ani bolesti kĺbov. Ale takéto extrémne preteky ako RAAM sa ma pýtajú, čo som robil posledných 10 rokov. Nedá sa na ne pripraviť v priebehu dvoch rokov. Je to tiež o hlave.

Čo si pod tým máme predstaviť?

Napríklad to, že si nepripúšťate, že vám do cieľa ostáva ešte 4000 kilometrov, ale že sa viete radovať z toho, že už máte prejdených tisíc.

Jedna časť trasy viedla 60 kilometrov neustále do kopca a z nadmorskej výšky 750 metrov ste sa dostali na 3300. Kde v takých chvíľach beriete motiváciu šliapať ďalej?

Mne práve kopce neprekážajú, ja ich mám rád.

To je pre ľudí, ktorí jazdia rekreačne a funia na každom kopci, len ťažko predstaviteľné.

Telo sa počas dvoch-troch dní pretekov samo dostane do zvláštneho modu – stavu, ktorý je v nás hlboko zakódovaný a na ktorý bolo zvyknuté dávno v minulosti, keď ľudia lovili mamuty. Tri týždne za nimi behali, nejedli a spali minimálne. Telo potom znesie oveľa viac, než si človek pripúšťa.

Som presvedčený, že zajazdiť RAAM je vo fyzických schopnostiach každého druhého človeka na svete, akurát sa musí dostať k tomu, že ho to začne baviť, bude sa tomu venovať a bude mať silnú hlavu. Tá cesta je dlhá, ale dá sa to.

Daniel Polman pri pretekoch naprieč Amerikou. Foto – Tadeáš Kopča, Traga.cz

Čo pre vás takéto preteky znamenajú?

Dostanem sa úplne mimo bežného rytmu, ktorý človek každý deň od narodenia opakuje – ráno vstaneš, vyčistíš si zuby, naraňajkuješ sa… Pri týchto pretekoch dostane čas úplne iný rozmer, prestanem ho vnímať a stanem sa jeho súčasťou, všetko splynie.

Zatiaľ čo v bežnom živote má deň 12 hodín a ešte je rozkúskovaný, tu má skutočne 24 hodín a zrazu ideš durch a spíš, len keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie