Denník N

Robert Mistrík: Najtalentovanejší žiaci sú nositelia budúcnosti. Ak sa im nebudeme venovať, o čom bude táto spoločnosť?

Práve žiaci, ktorí dnes vyhrávajú olympiády v prírodných vedách, sa môžu v budúcnosti postarať o Slovensko a urobiť z neho konkurencieschopnú krajinu, hovoria členovia správnej rady Nadácie Dionýza Ilkoviča Marián Marek a Robert Mistrík.

Čo v školstve v súčasnosti na Slovensku funguje a čo nie?

Marián Marek: Máme relatívne silnú generáciu učiteľov, ktorí považujú túto profesiu za poslanie. A to aj napriek tomu, že nemajú veľmi žičlivé podmienky na prácu. To, čo funguje veľmi zle, je podľa mňa celkový manažment. Myslím si, že do školstva dávame dosť peňazí, avšak nie tak, aby sme zabezpečili kvalitu a vzdelanie pre nové generácie.

Žiakov ubúda, systém na to nedokáže pružne reagovať a dôsledkom je, že na školy, ktoré by mali byť výberové, sa robí nábor. Kvalitu školy nikdy nezabezpečíte len kvalitou pedagógov, len materiálnym vybavením, ale vždy bude do značnej miery závislá od kvality žiakov.

Robert Mistrík: Naši učitelia nie sú docenení ani finančne, ani spoločensky, sú zavalení byrokraciou a majú veľmi zviazané ruky, čo sa týka obsahu a učebných osnov.

Pomohla by väčšia voľnosť v osnovách?

RM: Bezpochyby áno. Určite by som dal školám väčšiu voľnosť pri výbere látky v niektorých predmetoch. Doba sa rýchlo mení a skostnatené školstvo na to nereaguje adekvátne.

Cena Dionýza Ilkoviča oceňuje učiteľov, ktorí sa v prírodovedných predmetoch v rámci mimoškolskej činnosti venujú nadaným žiakom. Prečo ste sa zamerali na týchto pedagógov?

RM: Mimoškolská činnosť je často príprava na súťaže, ktoré žiakov podporujú v tom, čo ich zaujíma. Učitelia za to pritom nedostávajú buď vôbec nič, alebo pár centov. Podľa mojich informácií je to 20 centov na žiaka, ktorý súťaží v prírodovedných olympiádach. Ak ministerstvo školstva rozdáva desiatky miliónov na pochybné stimuly a učiteľom, ktorí sa venujú tomu najcennejšiemu, čo v tejto krajine máme, idú centy, tak je v tejto krajine niečo poriadne zhnité. A tu primárne nehovoríme o peniazoch na učiteľské platy, ale na ich aktivity. Aby toho nebolo málo, tak im ešte aj jednoducho zrušia už dohodnuté usporiadanie medzinárodnej súťaže na Slovensku.

Mala by týchto učiteľov oceňovať súkromná sféra?

MM: Myslím si, že je normálne, že súkromná sféra venuje peniaze aktivitám, ktoré považuje za dôležité. Ale normálny by mal byť model viaczdrojového financovania, ktorý by zahŕňal aj ministerstvo školstva.

RM: Našou úlohou nie je robiť politiku, ale pomôcť týmto učiteľom, zviditeľniť ich, finančne ich podporiť a najmä otvoriť túto tému. Chceme, aby boli spoločensky docenení, aby sa o nich hovorilo, aby malo viac talentovaných študentov prístup k motivovaným učiteľom. Slovensko má veľmi veľa škôl a my by sme chceli, aby aj ostatní učitelia videli, že to, čo robia, má zmysel.

MM: Slovenskí stredoškoláci dosahujú v prírodovedných súťažiach lepšie výsledky ako vrcholoví športovci vo svojich disciplínach. Vo väčšine súťaží v prírodovedných predmetoch sa umiestňujú aspoň v prvej dvadsiatke. Problém je, že slovenská špička je veľmi úzka. Je to dôsledok toho, že tu máme zopár veľmi zanietených pedagógov, ktorí sú na top úrovni, ale bolo by ideálne, keby sme mali desaťkrát viac pedagógov aj súťažiacich.

Akými prostriedkami by ste to chceli dosiahnuť?

MM: Na úvod sme začali len s ocenením, v tomto roku ale zakladáme Nadáciu Dionýza Ilkoviča, prostredníctvom ktorej by sme do tejto iniciatívy chceli vtiahnuť ďalšie komerčné subjekty a získať viac peňazí na technické vybavenie, ktoré učitelia a žiaci potrebujú na súťažiach. Vzniká tiež skupina oceňovaných pedagógov, s ktorou chceme definovať kľúčové témy a zviditeľňovať túto tému aj v médiách.

RM: Svet smeruje k úplne inej spoločnosti, na akú sme boli donedávna zvyknutí. Mierime do vysoko technologickej doby, kde o životnej úrovni budú rozhodovať tvorcovia moderných technológií. Ak nám tento vlak ujde, budeme mať problém. Najlepší študenti sú nositelia prosperity a naša spoločnosť už dnes pociťuje nedostatok vysokokvalifikovaných ľudí. Ak chceme, aby jedného dňa bolo na dôchodky, aby sme žili v bohatej krajine, aby sme nezaostávali za inými štátmi, dosiahneme to jedine tak, že začneme už dnes podporovať najlepších tým, že pomôžeme ich učiteľom.

MM: Jeden nadaný človek, ktorému spoločnosť venovala pozornosť, dokáže vytvoriť päťdesiat dobre platených pracovných miest. Pokiaľ sa nebudeme starať o vrstvu populácie, ktorá je schopná pohybovať sa na úrovni svetových špičkových znalostí a rozvíjať ich, budeme odsúdení na to, aby sme boli montážnou krajinou s nízkymi mzdami a zlým štandardom. O toto dnes hráme.

A ešte sa vrátim k tomu športu. Prečo sa nikto nezamýšľa nad tým, že štát podporuje mladých športovcov, ale vo vede, výskume a technológiách sa tvárime, že sa to nejako urobí samo? No neurobí.

 

Obaja pracujete v oblasti prírodných vied. Ako si spomínate na svoje začiatky?

MM: Obaja sme kedysi riešili chemickú olympiádu (smiech).

RM: Aj to bol dôvod, prečo som sa stal súčasťou Nadácie Dionýza Ilkoviča. Súťažil som na chemických olympiádach a v mojom živote to zohralo kľúčovú úlohu. Keď som na základnej škole vyhral okresnú olympiádu, myslel som si, že som dostal Nobelovu cenu. Neskutočne ma to motivovalo a pokračoval som ďalej. Nedosiahol som síce nejaké závratné výsledky, dotiahol som to na víťaza krajskej olympiády – malo to však na môj ďalší vývoj veľmi pozitívny vplyv.

V deň, keď som oznámil svoju kandidatúru na prezidenta, som sa stretol s pani učiteľkou Macákovou, ktorá ma pripravovala na okresnú chemickú olympiádu, ktorú som kedysi vyhral. Nikdy som na ňu nezabudol. Bol to míľnik v mojom živote. Vybral som si ju ako osobu, ktorá mi prvá podpísala petičný hárok, urobili sme z toho fotografie a ja som to dal na internet. Nevybral som si žiadnu celebritu, žiadneho známeho politika. Vybral som si práve ju, pretože zohrala kľúčovú úlohu v mojom živote. Podobne ma viedla k olympiádam pani profesorka Kvetňanská na gymnáziu, dodnes sa s ňou stretávam a som jej vďačný za to, čo pre mňa urobila.

Venuje sa podľa vás na Slovensku školstvu malá pozornosť?

MM: Tak by som to nepovedal. Skôr sa pozeráme na nesprávne veci. Veľkosť triedy sa napríklad za posledných 20 rokov zmenšila asi o jednu tretinu, ale žiadne prieskumy neukazujú, že by bola veľká relevancia medzi veľkosťou triedy a kvalitou vzdelania. Naopak, čo sa ukazuje, je obrovská relevancia medzi kvalitou učiteľa a výsledkom vzdelávania. Na Slovensku ale neexistuje žiadna diskusia o tom, či náhodou nie je lepšie mať v triede 30 žiakov a dobre zaplateného pedagóga. Napriek tomu školstvo permanentne zmenšuje triedy, tým pádom zvyšuje počet učiteľov, tým pádom zvyšuje nároky na budovy, na mzdy… Naopak v PISA rebríčkoch vidíme, že sa to vôbec nijako neprejavuje.

V školstve máme veľa zlých tendencií, ktoré spotrebúvajú čoraz viac peňazí bez toho, aby to malo akýkoľvek reálny dopad na kvalitu vzdelávania, a veľmi málo sa o týchto štrukturálnych problémoch hovorí.

Nad Cenou Dionýza Ilkoviča prevzalo minulý rok záštitu aj ministerstvo školstva. Plánujete do budúcnosti užšiu spoluprácu so štátom?

MM: My považujeme za cieľ to, aby sme z dlhodobého hľadiska zabezpečili viaczdrojové financovanie. Naše ciele sú v prvom rade pomôcť učiteľom, ktorí sa venujú talentom, hovoriť o tejto téme a dostať inšpiratívne príbehy aj do médií a vyvíjať tlak na ministerstvo školstva, aby sa téme oveľa viac venovalo a aby na podporu najlepších žiakov dávalo viac prostriedkov.

Aké méty by sa malo snažiť dosiahnuť slovenské školstvo?

MM: Ja by som bol veľmi rád, keby sme mali na Slovensku aspoň jednu univerzitu, ktorá sa dostane do prvej stovky svetových univerzít. Tiež by som bol rád, keby sme sa v PISA rebríčkoch výrazne posunuli hore.

RM: Cieľom by malo byť, aby školy produkovali vzdelaných a na budúcnosť dobre pripravených ľudí. Aby naši študenti mali nielen dobré vedomosti, ale vedeli aj logicky a kriticky myslieť. Nesmieme zabúdať ani na rozvoj tvorivého myslenia, pretože invenčnosť, ale v tom dobrom slova zmysle, je niečo, v čom sme rovnako dobrí, ak nie lepší ako najvyspelejšie národy.

Cena Dionýza Ilkoviča už tretí rok oceňuje mimoriadnych učiteľov, ktorí sa v rámci mimoškolskej činnosti venujú talentovaným žiakom. Založila ju spoločnosť PosAm a je pomenovaná podľa významného slovenského vedca. Od tohto roku bude ocenenie udeľovať novovzniknutá Nadácia Dionýza Ilkoviča. Nominovať výnimočných učiteľov prírodných vied môžete na webe www.cenadi.sk

Teraz najčítanejšie