Ísť etapu na Tour de France? Vynásobte bežný príjem potravy piatimi či šiestimi, hovorí odborník

Je to ako úplne iný šport.

Cyklistickí šprintéri na Tour de France v jeden deň bojujú o etapové víťazstvo a na druhý deň prichádzajú do cieľa ako poslední s veľkou stratou na víťaza.

Napriek tomu sú často na hrane totálneho vyčerpania, pretože do cieľa nemôžu prísť vo výletnom tempe.

Každá z etáp má stanovený časový limit, ktorý musia cyklisti stihnúť, aby neboli z pretekov vylúčení.

Limit je každý deň iný, počíta sa ako určité percento z času víťaza, pričom rozhodcovia berú do úvahy typ etapy a jej priemernú rýchlosť.

V najťažších horských etapách mávajú šprintéri rezervu aj do 50 minút, ale aj tak sa stáva, že do cieľa niekedy dorazia neskoro.

„Mal som dni, keď som na bicykli takmer plakal. Najhoršie je, keď telo nepracuje, keď ste morálne dole,“ opisuje pre VeloNews bývalý šprintér Thor Hushovd.

Prečo teda šprintéri v horách tak trpia?

Fyzika nepustí

Vo vzpieraní či zápasení sú športovci delení do váhových kategórií, ale v cyklistike musia v rovnakých podmienkach pretekať jazdci, medzi ktorými je rozdiel aj 20 kíl.

Napríklad Peter Sagan váži približne 80 kilogramov, kým Richie Porte okolo 60. Cyklistický odborník Martin Belás hovorí, že ťažší šprintéri majú mechanický výkon o zhruba 10 až 15 percent vyšší.

„Sú teda vo výhode v rovinatých etapách a časovkách, pri ktorých je mechanická práca podstatná,“ hovorí pre Denník N odborník z Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského.

V kopcoch sa však situácia otočí a výhodu majú ľahší pretekári. Belás hovorí, že ich výhoda sa dá ľahko vypočítať pomocou fyzikálnych vzťahov z oblasti dynamiky.

„Ak by sme tieto vzťahy použili, zistili by sme, že v stúpaniach so sklonom do štyroch percent má pretekár vážiaci 60 kilogramov oproti 80-kilogramovému výhodu zhruba 10 percent. Znamená to, že spotrebuje o 10 percent menej energie.“

V takýchto drobných stúpaniach však šprintéri ešte problémy nemajú, keďže svoju nevýhodu dokážu nahradiť väčšou silou.

Len čo sa však cesta trochu zdvihne, fyzika nepustí a šprintéri začínajú mať problémy.

„Ak by v extrémnych stúpaniach so sklonom okolo 12 percent chcel ťažší pretekár ísť rovnakou rýchlosťou ako vrchár, musel by v porovnaní s ním vynaložiť asi o 30 percent viac energie,“ vysvetľuje Belás.

Šprintéri a ďalší pretekári preto musia ísť pomalšie, ale zároveň nie príliš pomaly, aby mohli prísť do cieľa v časovom limite.

V horských etapách reagujú vytvorením takzvaného grupetta, teda skupiny cyklistov, ktorá si ide vlastným tempom.

Extrémne zaťaženie

V grupette sa stretávajú cyklisti, ktorí spolu v šprintoch zvádzajú súboje o víťazstvo, ale v horách sa vzájomne podporujú a majú spoločný cieľ – prísť do cieľa včas.

„Vládne tam veľmi kolegiálna atmosféra. Autá so športovými riaditeľmi pendlujú medzi skupinkami a nosia svojim cyklistom jedlo a pitie. Ak však nie sú nablízku, úplne v pohode vám tieto veci poskytne niekto iný,“ vravel nám bývalý cyklista Martin Velits.

V pyrenejských a alpských etapách prechádzajú cyklisti stúpaniami, ktoré merajú aj 30 kilometrov a ktorých priemerný sklon sa pohybuje od siedmich do deviatich percent.

„Takéto stúpanie cyklisti idú aj viac než hodinu, je to extrémne dlhodobé vytrvalostné zaťaženie,“ hovorí Belás.

Úlohou šprintéra v stúpaniach je strážiť si vlastné zaťaženie a takzvaný anaeróbny prah – hraničnú hodnotu intenzity, ktorou môže ísť, aby jeho metabolizmus správne pracoval.

Belás vysvetľuje, že šprintéri sa od vrchárov líšia aj z hľadiska stavby a fungovania organizmu a dýchania. Kým šprintér má prevahu rýchlych svalových vlákien, vrchár pomalých.

„Toto všetko sa prejavuje na spotrebe kyslíka, ktorá je u šprintérov limitovaná. Špičkový šprintér má maximálnu spotrebu asi na úrovni 55 ml/kg telesnej hmotnosti, kým u najlepších vrchárov je tento parameter nad 80 ml/kg,“ hovorí odborník.

„Čím máme vyššiu maximálnu spotrebu kyslíka, tým neskôr nastáva anaeróbny prah. Preto teda vrchári môžu ísť celý kopec pomerne veľkou rýchlosťou.“

Šprintéri svoj anaeróbny prah poznajú vďaka tréningom a športovej diagnostike.

„Jeho hodnotu by počas stúpaní nemali príliš často a výrazne prekračovať. Hrozilo by, že by sa dostali do stavu, pri ktorom by neboli schopní etapu dokončiť, aj keby prijali dostatok energie v podobe občerstvenia,“ vysvetľuje Belás.

Musia viac zjesť

Ťažší pretekári si musia tiež v horách dať pozor, aby telu správne a dostatočne dodávali energiu. Podľa Belása potrebujú v horách prijať asi o 20 percent energie viac než na rovine.

„Uvedomme si, že horská etapa vyžaduje energiu na úrovni 7- až 9-tisíc kilokalórií (kcal). Je to asi päť- až šesťnásobok bazálneho metabolizmu,“ hovorí. Bazálny metabolizmus predstavuje výdaj energie, ktorú telo potrebuje na udržiavanie základných ľudských činností za ideálnych podmienok.

„Ak si chcete predstaviť, že by ste šli etapu Tour de France, vynásobte svoj štandardný príjem potravy pri bežnom dni piatimi či šiestimi.“

Nevyhnutný príjem energie u cyklistu na Tour dobre ilustruje video webu Business Insider:

Each day riders in the Tour de France burn about 6,071 calories. Here's a representation of what that looks like.https://t.co/repjbqjJ8j

— Business Insider (@BusinessInsider) July 13, 2016

Cyklisti si počas etapy nemôžu dať obložený rožok. Najčastejšie ich môžete vidieť, ako energiu dopĺňajú nápojmi, tyčinkami a energetickými gélmi.

Cyklisti tieto potraviny konzumujú, pretože majú vysoký glykemický index. Ide o hodnotu, ktorá vyjadruje rýchlosť vstrebávania cukru a hladinu glukózy v krvi. Index sa označuje na stupnici od 0 do 100.

Potraviny s označením pod 50 majú nízky glykemický index, nad 70 vysoký.

„Potraviny s vysokým glykemickým indexom sa rýchlo a ľahko štiepia a glykogén sa veľmi rýchlo dostáva do krvi. Z hľadiska stráviteľnosti sa teda nepoužívajú štandardné potraviny, ale napríklad energetické gély,“ opisuje Belás.

„Veľmi rýchlo sa natrávia, glykogén sa hneď dostane do krvi a cyklista môže fungovať,“ dodáva.

Sagan nezvykne mať problémy

Na tohtoročnej Tour ešte žiaden cyklista neskončil pre časový limit.

Najtesnejšie ho stihol tímový kolega Petra Sagana Marcus Burghardt, ktorý 14. etapu s cieľom na Col du Tourmalet dokončil s rezervou len 31 sekúnd.

Pyreneje prežili všetci šprintéri, ktorí preto mohli v 16. etape predposlednýkrát bojovať o etapové víťazstvo.

Otázne však je, koľko z nich bude mať šancu bojovať o víťazstvo v prestížnom šprinte záverečnej etapy na Champs-Élysées.

Organizátori totiž do programu Tour podobne ako vlani zaradili kombináciu troch po sebe idúcich tvrdých alpských etáp.

Kým vlani išlo o 10., 11. a 12. etapu, tento rok to budú 18., 19. a 20. etapa.

Vlani hneď v prvej alpskej etape nestihli limit Marcel Kittel a Mark Cavendish, aby o deň neskôr odstúpili André Greipel, Dylan Groenewegen a Fernando Gaviria.

Často sa totiž stáva, že Alpy ťažších cyklistov vysilia natoľko, že nie sú schopní pokračovať. Vlani napríklad Rick Zabel nestihol limit o 5 sekúnd, ale organizátori mu na výnimku dovolili pokračovať.

Výnimky udeľujú aj v prípadoch zlého počasia, pádov či príchodu veľkej skupiny cyklistov po časovom limite. Zabel bol však na druhý deň úplne zničený a z Tour taktiež odstúpil.

S veľkými problémami a bolesťami dokončoval vlaňajšiu Tour aj Peter Sagan, ale zavinil to jeho pád v 17. etape.

Tour zvládol dokončiť, ale zranenia mu znemožnili šprintovať. Na Champs-Élysées preto zo známejších šprintérov bojovali o víťazstvo len Alexander Kristoff, John Degenkolb a Arnaud Démare.

Za normálnych okolností Sagan s časovým limitom nemá problémy. Patrí k odolnejším šprintérom, v kopcoch mu podľa odborníkov pomáha univerzálna kombinácia svalových vlákien.

„Typický šprintér disponuje pomerom až 70 ku 30 v prospech rýchlych, naopak u čistokrvného vytrvalca býva pomer opačný. Peter má pravdepodobne namixovaný ideálny pomer oboch typov,“ vysvetľoval na webe PROefekt v odbornom článku športový diagnostik Juraj Karas.